Obyčajní, všední ľudia, roľníci a remeselníci, spisovatelia a básnici, vedci a profesori, architekti a umelci, politici, či Crème de la Crème rakúskych komponistov. Budhisti s katolíkmi, moslimovia so židmi, evanjelici s pravoslávnymi. Všetci spolu, na jednom mieste, na obrovskom Viedenskom centrálnom cintoríne. Bola som na ňom na jar, keď listy na stromoch pučali, a teraz na jeseň, keď naopak všetky menia svoje farby a pomaly padajú na tisícky náhrobných kameňov. V jedno ráno, keď predpovedali husté hmly, som nastúpila na Rennwegu na električku č. 71, vystúpila pri hlavnej bráne a ponorila sa do dlhých, spletitých uličiek. Počas fotenia dlhej aleje stromov sa mi prihovoril jeden z okoloidúcich dedkov: “Prišli ste v ten správny čas dievča, teraz je to tu najtichšie a najmystickejšie.” Tieto 100 km dlhé betónové ulice spolu so 450 km dlhou sieťou vedľajších chodníčkov spájajú dokopy až 330.000 hrobov, v ktorých odpočíva viac ako 3 milióny ľudských príbehov.

Prvý pohreb na Viedenskom centrálnom cintoríne bol v roku 1874, presne 90 rokov po nepopulárnych reformách cisára Jozefa II., syna Márie Terézie. V jednej z nich nariadil cisár výstavbu nových cintorínov s viacúrovňovými hrobmi, ktoré by boli ďalej od ľudských obydlí. A to nielen kvôli rastúcemu počtu obyvateľov monarchie, ale aj prevencii voči moru a cholere. Môžete si predstaviť, akí nahnevaní boli Viedenčania, ktorí chceli byť pochovaní výlučne vedľa kostolov v centre mesta. Ako sa Viedeň rozrastala, začali dochádzať miesta aj na týchto cintorínoch. Mestské zastupiteľstvo sa preto rozhodlo vybudovať taký veľký cintorín, ktorého kapacita by sa nikdy, alebo aspoň v nedohľadnej dobe, nevyčerpala. Už vtedy vychádzali z toho, že v hlavnej metropole monarchie bude na konci 20. storočia žiť okolo 4 miliónov obyvateľov. Pre porovnanie, v súčasnosti býva vo Viedni len okolo 1,8 milióna ľudí.

Centrálny cintorín bol od začiatku kritizovaný a veľmi neobľúbený u domácich obyvateľov. Nebolo k nemu žiadne spojenie a cesta na koči z mesta trvala často aj viac ako hodinu. V porovnaní s dneškom na ňom nerástla takmer žiadna vegetácia a bol vybudovaný doslova v strede ničoho. Cintorín mal mať navyše interkonfesionálny charakter, čo pre katolíkov znamenalo, že budú odpočívať aj pri nebožtíkoch iných vierovyznaní, či pri neveriacich. Mestská rada sa rozhodla zvýšiť jeho “atraktivitu” tým, že naň nechala preniesť telesné pozostatky významných osobností, ako napríklad Ludwiga van Beethovena a Franza Schuberta. Do dnešného dňa sa nachádza na cintoríne už viac ako tisíc čestných náhrobkov mnohých významných osobností. V roku 1910 bolo na cintoríne postavené ďalšie “lákadlo” pre ešte stále nespokojných obyvateľov, ktorým bol nový obrovský kostol svätého Karola Boromejského. V krásnom secesnom štýle (Jugendstile) ho navrhol rakúsky architekt Max Hegele. Jedno z najkomickejších a našťastie neschválených riešení, ktoré malo zrýchliť prepravu nebožtíkov na cintorín, bolo vybudovanie podzemného tunela, ktorý by fungoval na podobnom princípe ako potrubná pošta. Až od roku 1901 premával na cintorín tzv. Pferdebahn a od roku 1918, kedy Európu sužovala Španielska chrípka, nakoniec aj električka č. 71.

Najtajomnejšou časťou celého cintorína je starý židovský cintorín, ktorý má žiaľ smutnú minulosť. Po pogromoch v roku 1938 bol spustošený, náhrobné kamene ťažko poškodené, poprevrácané alebo úplne zničené. Za desiatky rokov hroby a chodníčky obrástli popínavé rastliny a kríky, ktoré dnes vytvárajú tajomnú, mystickú atmosféru. Počas druhej svetovej vojny boli do masových hrobov na Centrálnom cintoríne pochovávaní povstalci voči nacizmu a dezertéri. Na konci vojny, keď prichádzali ruskí vojaci, naň dopadlo až 550 granátov, ktoré zničili viac ako 12.000 hrobov.

Častými návštevníkmi cintorína sú aj fanúšikovia hudobných velikánov ako napr. Beethovena, Schuberta, Straussa alebo populárneho speváka Falca a na svoje si tu prídu určite aj milovníci architektúry a umeleckých sôch. Ako som už v úvode spomínala, na Centrálnom cintoríne som bola 2 krát a rada by som naň išla ešte raz. A to v niektorú sobotu, kedy je možné zajednať si prehliadku cintorínom Verkauft′s mein G′wand, ich fahr′ in Himmel. Chcela by som sa dozvedieť ešte o ďalších príbehoch viacerých známych i neznámych osobností, ktoré sú tu pochované. Zatiaľ som sa dočítala, že tu leží napríklad významná rakúska cestovateľka z 19. storočia – Ida Pfeiffer, alebo známy nemecký výrobca stolov a stoličiek Michael Thonet s rodinou, ktorý navrhol svetoznámu kaviarenskú stoličku “Stuhl Nr. 14” (Pozn.: vo svete sa ich už predalo viac ako 40. miliónov). Jeden Japonec si tu napríklad rezervoval kryptu s 99 miestami pre fanúšikov Ludwiga van Beethovena, ktorí túžia byť pochovaní bezprostredne len v jeho blízkosti. Šialené!

Ak ste už vo Viedni navštívili všetky najznámejšie pamiatky a chcete v nej objaviť niečo nové, menej turisticky preplnené, tak si tento druhý najväčší cintorín v Európe určite zapíšte do svojho cestovateľského diára. Najrýchlejšie sa k nemu dostanete z hlavnej stanice, kde môžete nastúpiť na všetky S-bahny smerujúce na Floridsdorf a na zastávke Rennweg prestúpiť na električku č. 71. Ak prichádzate autom, cintorín je kúsok od Swechatu. TIP: Pri nábreží Dunaja je ešte jeden tajomný Cintorín “bezmenných” (Der Friedhof der Namenlosen) a smerom do centra mesta aj Cintorín St. Marx (St. Marxer Friedhof), na ktorom je v jednom z masových hrobov pochovaný hudobný velikán Mozart. Mystická atmosféra je na nich zaručená!

Vaša Luc

Zaujímavé info som sa dočítala na:

www.swp.de

https://de.wikipedia.org/wiki/Wiener_Zentralfriedhof#Architektur