Cestovanie, Francúzsko
Pridaj komentár

Potulky po Južnom Francúzsku – Abrivados a provensálske býčie zápasy v Alpilles

Región Alpilles (Malé Alpy) v Provensálsku je jedným z tých, ktoré sa zaručene oplatí vidieť. Svoje stopy tu zanechali Rimania, stredovek tu nebol až taký temný ako v iných častiach krajiny a takmer v každej dedine nechýbajú románske kostoly a kaplnky. Vedeli sme, že nás tu budú čakať obrovské olivové sady, ale to, že popri cestách budú dlhé platanové aleje, ma milo prekvapilo. V niektorých úsekoch nemali konca. Už viem, prečo si tento kraj zamiloval samotný Vincent Van Gogh. Škoda, že sa mu nepodarilo splniť si svoj sen a vybudovať v Alpilles komunitu maliarov. Možno by sa dožil oveľa viac rokov a namaľoval tucty ďalších diel. Nečakaným prekvapením bol aj vietor Mistral, o ktorom sme si mysleli, že miestnym znepríjemňuje život len v januári a februári. Mýlili sme sa. Pascal a Françoise z nášho ubytovania vo Fontvieille nám vysvetlili, že tento neprívetivý víchor, sprevádzajúci tok rieky Rhôny od Álp až do Stredozemného mora, tu blázni aj v iných mesiacoch, vždy v 3, 6, 9, 15 alebo 21-dňových intervaloch. Pre mňa bol Mistral nezabudnuteľný zážitok, keďže rada zaspávam pri lomcujúcom vetre a hlučnej búrke. Mám však pocit, že naši domáci po celý ten čas ani päty z domu nevytiahli.

Po tom, čo sme v deň príletu cestou do Alpilles navštívili dedinky Gassin a Grimaud pri Saint-Tropez, sme nasledujúce 3 dni strávili v tomto olivovom regióne a v susednom Národnom parku Camarque. Hneď prvý deň sme však už kvôli spomínanému vetru Mistral zrušili plány na turistiku a namiesto obdivovania miestnej prírody sme sa išli pozrieť na miestne slávnosti, o ktorých sme vopred vôbec nevedeli.

Olivové háje v Alpilles.

Platanové aleje.

ABRIVADOS VO FONTVIEILLE A COURSE PROVENÇALE V ARLES

Hneď na začiatok by som chcela upozorniť, že provensálska tradícia naháňania býkov v uliciach tzv. Abrivados, či predstavenia v arénach “Course à la Cocarde” nemajú s nebezpečným adrenalínovým behom ako napríklad v meste Pamplona alebo s býčimi zápasmi “Corrida” vo viacerých španielskych a latinskoamerických mestách veľa spoločného. Francúzske býčie zápasy sú umiernenejšie a nekončia usmrtením býkov kópijami a mečmi toreádorov. Aj keď mi bolo povedané, že pri takýchto behoch a zápasoch zvieratá netrpia, nikto ma nepresvedčí o tom, že sú býky, a v tomto prípade aj kone, tak či tak zbytočne vystavované veľkému stresu. O čo vlastne pri tejto francúzskej verzii presne ide?

Vo Fontvieille sme sa prvého mája zúčastnili Abrivados, ukážky naháňania mladých čiernych plemenných býčkov do koridorov. Hlavným cieľom je voľne vypustiť býkov do ulice, pričom sa ich tzv. Gardians, jazdci na bielych koňoch z Národného parku Camargue, snažia udržať vo formácii a doviezť ich tak bezpečne a bez uniknutia na druhý koniec ulice. Pri oslavách by mali mať býčkovia buď medzi rohami alebo na chrbte uviazanú farebnú stuhu “Kokarde”, ktorú sa snažia odvážni chlapci počas behu strhnúť. Vo Fontvieille však nemali žiadne mašle a podľa toho, čo som videla, sa snažili miestni mladí junáci chytiť jedného z býkov za rohy a tak ho zastaviť. Celá akcia trvala hodinu a pol a niektorí zo zúčastnených pri tejto “naháňačke” buď nebezpečne spadli na zem alebo dostali konským kopytom do hlavy a tela. Nuž, iný kraj, iný mrav. Ľudia sa na tom bavili.

V ten istý sviatočný deň prebiehali oslavy aj v aréne rímskeho amfiteátra v Arles. Býčie zápasy Course à la Cocarde (inak aj Course Provençale alebo Course Camarquaise), kedy sa v bielom oblečení Razateurs snažia v aréne odtrhnúť z chrbtov býkov vyzdobenú stuhu Kokarde, sme síce nestihli, ale za to sme videli vystúpenie žien z Arlesu oblečených v krásnych tradičných krojoch. Pri ich synchronizovaných jazdách na koňoch s hudobných podtónom stíchla celá aréna a mala som pocit, že nikto za celý čas ani hlavou nepohol. Musím však uznať, že nielen choreografia, kroje, ale aj samotné provensálske žienky boli neuveriteľne pekné. Po nich ešte prezentovala svoje zručnosti mladá generácia jazdcov Gardians. Chlapci približne vo veku od 6 do 15 rokov pomaličky a koordinovane ukazovali, ako v rôznych formáciách nahnať býkov do koridorov. Na konci programu vypustili do arény ešte niekoľkorát po jednom z mladých býčkov, ktorým sa buď tvárou tvár postavil jeden z odvážnych bývalých gardians, alebo ich na koni usmernil jeden z jazdcov.

Ako som už spomínala v úvode, o Abrivados vo Fontvieille a býčich zápasoch Course Provençale v Arles, ktoré sa konali na sviatok 1. mája, sme nevedeli a ak mám byť úprimná, takéto tradície vo mne nevyvolávajú ani pozitívne emócie, ani nadšenie. Zúčastnili sme sa ich len preto, lebo sme boli zvedaví, či je naozaj pravda, že tieto hry nie sú krvavé, že zvieratá pri nich netrpia a sú na takéto zháňania do koridorov zvyknuté. Je pravda, že nikto nezomrel a nebol vážne zranený, ale tie zvieratá to pre zábavu a pred masami hlučných ľudí dobrovoľne určite nerobia.

Malý tip: Abrivados, ale aj scény z olivových hájov, platanových alejí a z Národného parku Camarque môžete vidieť vo filme so Jeanom Renom “Moje leto v Provence”.

Vaša Luc x

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.