Najnovšie príspevky

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 2. – Ribeauvillé, Hunawihr, Riquewihr a Kaysersberg

Alsasko je bezpochýb jedným z najkrajších regiónov Francúzska a miestna architektúra nebola jediným dôvodom, prečo sme sa rozhodli túto oblasť navštíviť. Viacero tunajších dedín a miest sa tu pýši prívlastkom ‘Village Fleuri‘, kvetinovým označením, ktoré môže získať každá francúzska obec i mesto na základe určitých kritérií. Pri udeľovaní počtu kvietkov sa zohľadňuje napríklad výsadba zelene alebo snaha o zlepšenie životného prostredia a to čistotou, kvetinovou výzdobou, obmedzovaním reklamných priestorov a účasťou miestnych na výzdobe verejných priestranstiev. Na regionálnej úrovni môžu byť mestám a obciam pridelené najviac 3 kvety a na celonárodnej až 4. Toto kvetinové ocenenie s hrdosťou pridávajú k svojim názvom na všetkých reklamných materiáloch. Uvidíte ich dokonca aj na tabuliach pri vstupe do miest a obcí.  Francúzskou neziskovou organizáciou “le Conseil national de villes et villages fleuris“, ktorá vznikla ešte v roku 1971 za účelom skrášlenia životného prostredia, by sa mohli inšpirovať dediny po celom svete. Podrobný zoznam kvetinových miest a obcí v tomto kraji nájdete na oficiálnej stránke tourisme-alsace.com a z celého Francúzska na stránke francevoyage.com.

Ďalšie malebné obce, ktoré sme počas nášho roadtripu prešli, boli Ribeauvillé (4 kvety), Hunawihr (3 kvety), Riquewihr (2 kvety) a Kaysersberg (3 kvety). Každá bola rovnako krásna a niečím výnimočná. Navyše nie sú veľké, všetky sú blízko seba a prešli sme ich za jeden deň.

-RIBEAUVILLÉ-

Keď budete niekedy cestovať po alsaskej vínnej ceste, očarí vás nespočetné množstvo vinohradov, ktoré obklopujú každú jednu dedinu. Hneď pri vystúpení z auta v Ribeauvillé sme dostali “facku” od intenzívnej kvetinovej vône, ktorú sme nevedeli zo začiatku definovať. Neskôr sme zistili, že v okolitých lesoch odkvitajú posledné zvyšky bazových kvetov. Ďalším prekvapením boli ruiny hradov, aby som bola konkrétna, presne 3 hradov Château St-Ulrich, Guirsberg a Chateau du Haut-Ribeaupierre, ktoré sú postavené netradične vedľa seba, vo vzdialenosti pár desiatok metrov. Táto idylka má však aj svoju daň. Ribeauvillé patrí k desiatke najnavštevovanejších obcí a miest v Alsasku. My sme našťastie prišli v podvečerných hodinách, ale ruch a chaos nás dobehli nasledujúci deň. V hoteli, v ktorom sme sa zároveň aj chutne navečerali, sme dostali opäť vynikajúco spracovanú mapku s odkazom na pamiatky a zaujímavosti, ktoré by sme nemali pri prechádzke prehliadnuť. Popisovať trasu tentokrát nie je potrebné, keďže dedina má len jednu dlhú hlavnú ulicu s množstvom reštaurácií, malých kaviarní a obchodov so suvenírmi.

Vyzdobené vchodové dvere na jednom z farebných domov v Ribeauvillé.

Stredoveké opevnenie ako v Obernai tu už nenájdete, v Ribeauvillé ostali z neho len dve vysoké veže (Tours des Cigognes), ktoré dostali nezvyčajné pomenovanie po bocianoch. Tie nie sú totižto v Alsasku ničím výnimočným a v jednej obci ich môžete s prehľadom narátať aj desiatky. Neprehliadnuteľná je stredoveká veža v strede dediny, v ktorej bolo kedysi väzenie a malý potôčik, pri ktorom sa ešte do roku 1965 stretávali miestne žienky pri spoločnom praní. Veľký význam tu má aj jeden hrázdený domček s číslom 14, ktorý je od 15. storočia sídlom speváckeho združenia trubadúrov a pouličných muzikantov. V roku 1482 vydal cisár Fridrich III. pre vládnucích pánov z Ribeaupierre povolenie, ktoré im dovoľovalo zdaňovať každého hudobníka. Tí sa však šikovne zoskúpili do jedného bratstva, o ktorom v zákone nebola žiadna zmienka. Ich patrónkou bola sv. Mária, ktorej obrázok v medajlóniku nosil každý člen na krku. Všetci sa pravidelne už niekoľko storočí spoločne stretávajú práve v deň narodenia Márie, 8. septembra a hlučne vo farebnom sprievode 3 dni oslavujú svoje bratstvo. Veľkosťou malá Ribeauvillé ponúka služby ako malé mesto. Na holíčstvo, krajčírstvo či kvetinárstvo neupozorňujú žiadne vysvietené reklamy, ale kovové štítky na predných fasádach domov, pri ktorých veru majitelia fantázii medze nekládli.

Verejná požičovňa kníh.

Hlavná ulica Grand Rue v Ribeauvillé.

Stredoveká veža, v ktorej bolo kedysi väzenie.

Jeden z troch hradov nad Ribeauvillé.

V bočných a hlavne menej rušných uličkách.

Place de la République, neďaleko ktorého sme mali ubytovanie.

Obchod so suvenírmi a detskými hračkami.

Jedna z miestnych vinární v Ribeauvillé

Hlavná ulica Grand Rue v Ribeauvillé. Vo večerných hodinách je v dedinách atmosféra kľudnejšia.

Výhľad na zrúcaniny troch stredovekých hradov nad Ribeauvillé z kostola vo vedľajšej dedine Hunawihr.

– HUNAWIHR A PARK BOCIANOV –

Do susednej dedinky Hunawihr je možné prejsť aj pešo alebo na bicykli popri vinohradoch, cez ktoré sa dokonca premávali turistické vláčiky. Úprimne, tie som na takomto mieste skutočne nečakala. Hlavnou dominantou Hunawihru je stredoveký kostol so 14 prekrásnymi freskami, ktoré ešte dodnes neboli zreštaurované. Vidieť ich preto môžete v pôvodnom stave z 15. storočia. Ďalšou zaujímavosťou bolo, že kostol je spolu s cintorínom ohraničený opevnením s baštami. V ňom počas nepokojov a 30-ročnej vojny hľadali dedinčania útočisko pred vojakmi. Pri plánovaní sme prehliadli, že pri vstupe do Hunawihr sa nachádza obrovský zvierací park s oplotením (Parc des Cigognes), v ktorom chovajú nespočetné množstvo bocianov, kačiek, husí, volaviek a veľkých škrečkov. Pred obednou prestávkou sa tu pravidelne uskutočňuje polhodinové vystúpenie, počas ktorého sa vo veľkom okrúhlom bazéne kŕmia tučniaky, tulene a vydry. Dokonca je možné vidieť naživo kormoránov loviacich úhorov. Celý čas nám navyše lietali nízko nad hlavami bociany, ktoré mali v okolitých stromoch obrovské hniezda s mladými.

K stredovekému kostolu s opevnením, ktorý skrýva vo svojom vnútri vzácny poklad.

V uličkách Hunawihru.

Vstup do zvieracieho parku pri Hunawihr.

V zvieracom parku zachraňujú bociany.

Bociany sú jedným z hlavných symbolov Alsaska.

Počas obedného predstavenia vo zvieracom parku.

Kormorán pri love.

Zvierací park je pri vstupe do dediny Hunawihr. V pozadí je vidieť stredoveký kostol.

V parku chovajú biele i čierne labute.

– RIQUEWIHR –

Ďalšou našou zastávkou bola dedinka Riquewihr, ktorá asi najviac trpí kvôli svojej kráse. Vďaka tomu, že sa vyhla obom svetovým vojnám, ostali jej ulice a budovy v pôvodnom stave a dnes túto relatívne malú obec navštevujú ročne státisíce turistov. Do centra je samozrejme zakázané ísť autom, ale dobré a neplatené parkovacie miesto sme našli pri požiarnej stanici. Ešte šťastie, že sme sa nerozhodli zaparkovať bližšie, lebo by sme stáli v zápche niekoľko minút. Úplné šialenstvo však nastalo po tom, čo sme prekročili spodnú vstupnú bránu pri radnici. Hneď za ňou sme vďaka Bohu našli vynikajúcu zmrzlináreň, lebo ten prvotný šok z davu ľudí sa dal predýchať len so zmrzlinou v ruke a na kľudnom mieste v tieni pri fontáne. Musím však povedať, že v Alsasku sme boli práve vtedy, keď bol vo Francúzsku, Nemecku i Rakúsku predĺžený víkend.

Hlavná ulica Rue du Général de Gaulle v Riquewihr.

Riquewihr má jednu hlavnú ulicu Rue du Général de Gaulle, ktorá začína od radnice a končí za vrchnou bránou na námestí ’Place des Charpenitiers’. Z nej sme sa viackrát zatúlali do bočných úzkych uličiek, v ktorých bolo oveľa menej turistov. Takmer v každom hrázdenom dome bola buď pekárnička, alebo obchod so suvenírmi, vináreň či reštaurácia. Mám pocit, že domáci v tejto dedine už ani nebývajú a väčšina z nich v nej len podniká. Čo sa týka histórie, tak Riquewihr má okrem toho, že sa úspešne vyhla bombám v oboch svetových vojnách, aj svoju smutnú stránku. Pri jej vrchnej bráne sa kedysi upaľovali čarodejnice, v roku 1416 bol v dedine židovský pogrom a v 1527 zasiahol dedinu mor. Keď do Riquewihr vpadli počas 30-ročnej vojny lotrinské vojská, nažive ostalo len 35 obyvateľov. Ostatných neľútostne popravili. Odporúčam určite navštíviť malé múzeum v ’Maison du Vigneron’ pri vrchnej bráne, v ktorom kedysi väznili a mučili zlodejov a ženy vyhlásené za čarodejnice a ’La Maison de l’Oncle Hansi’ pri spodnej bráne, kde sú vystavené diela známych i neznámych alsaských umelcov. Z obchodov určite neprehliadnite celoročne otvorené vianočné kráľovstvo na rohu ulice Rue du Cerf a bosorkami, vílami a škriatkami preplnený dom č. 30 na hlavnej ulici R.D. Général de Gaulle.

V Riquewihr sú cukrárne, pekárne a vinárne s reštauráciami takmer v každom dome.

V bočnej farebnej uličke Rue des Ecunes.

Pohľad späť na spodnú bránu a radnicu.

Nájdite ten najkrajší reklamný kovový štítok v dedine. Ponuka je skutočne široká.

Vrchná stredoveká veža.

Obchod s ježibabami, škriatkami a vílami je ako múzeum. Vnútri je žiaľ zakázané fotiť.

Jedna z miestnych pekární. Mňam!

Múzeum v Maison du Vigneron, v ktorom kedysi väznili a mučili zlodejov a údajné čarodejnice.

V ružovom dome na rohu ulice Rue du Cerf je obrovský obchod s vianočnými dekoráciami, ktorý je otvorený po celý rok. Rovnako aj v ňom bolo zakázané fotiť.

– KAYSERSBERG –

Pár kilometrov ďalej od Riquewihr, bližšie ku vlnitým kopcom pohoria Vogesen a pritom stále pri viniciach, sa nachádza ďalšia perla alsaskej vínnej cesty – Kaysersberg.  Ak sa vám zdajú už všetky dediny rovnaké, nemajte obavy. My sme boli počas celého roadtripu zmätení a dlho nám trvalo, kým sme si ich názvy a odlišné črty zapamätali. Info: Hneď pri vstupe do Kaysersbergu sú veľké tri záchytné parkoviská.

Výhľad na rieku La Weiss, hrázdené domy a zvyšky stredovekého opevnenia hradu z mostu Pont fortifié.

Nad Ribeauvillé, ktorú som opisovala ako prvú v tomto článku, ležia napríklad ruiny troch stredovekých hradov a nad Kaysersbergom len jedného. Ten bol postavený ešte v 13. storočí a vďaka jeho vynikajúcej pozícii a ďalekým výhľadom slúžil už v stredoveku na kontrolu obchodu a dopravy. Ďalším turistickým lákadlom je most ’Pont fortifié’, z ktorého je impozantný pohľad na rieku ’La Weiss’, kaplnku a typické hrázdené domy, z ktorých niektoré majú nezvyčajne špicaté strechy. Cez celú dedinu vedie jedna dlhá hlavná cesta ’Rue du Gén-de-Gaulle’. Upozorniť by som však chcela na pitoresknú vedľajšiu ulicu ’Rue Forgerons’, ktorá vedie k ruinám hradu. Pri výbere farieb fasád hrázdených domov sa v nej skutočne nešetrilo a spolu s kvetinovou výzdobou sa v nej budete cítiť ako v cukríkolande.

Malebná ulička Rue Forgerons, ktorá vedie k ruinám hradu.

V pozadí veža stredovekého hradu.

V Kaysersbergu by mali byť ostražití najmä milovníci sakrálnej architektúry. V jeho centre sa nachádza krásny kostol ’Ste-Croix’ z 13. storočia s románskymi a gotickými prvkami. Vnútri kostola sú viaceré zvieracie a rastlinné motívy, trojúrovňový portál a bohato zdobené stĺpy. Na zadnom nádvorí sa skrýva ešte malá kaplnka s vojenským cintorínom. Pri potulkách sme náhodou zašli aj do jedného nádvoria pri kostole, v ktorom sme objavili dielňu umeleckého ateliéru ’Verrerie d’Art. Ak nemáte radi teplo, pri horúcich peciach tam vydržíte len chvíľu. Ale určite stojí za to vojsť dnu a pozrieť sa na ručnú výrobu sklenných fliaš a rôznych umeleckých dekoračných predmetov.

Place Jean Ittel.

Dielňa umeleckého ateliéru Verrerie d’Art.

Vojenský cintorín v zadnom nádvorí kostola.

Pri potulkách v bočných uliciach.


TIPY NA ZÁVER

– Na potulky po týchto štyroch dedinkách alsaskej vínnej cesty severne od mesta Colmar je 1 deň postačujúci. Rovnako ako Molsheim, Obernai a Barr sú všetky od seba vzdialené len niekoľko minút a je možné ich prejsť na bicykli, či pri dlhšom pobyte aj pešo.

– Návštevu zvieracieho parku s bocianmi pri Hunawihr si naplánujte pred 12 hodinou, kedy môžete v rámci vstupného vidieť kŕmenie tučniakov, tuleňov, kormoránov a veľkých škrečkov.

– Hunawihr a Riquewihr sú na zozname najkrajších dedín Francúzska les-plus-beaux-villages-de-france.org ako napríklad bretónske dediny Rochefort-en-Terre a Ploumanach, o ktorých som písala tu a tu.

– Ubytovanie sme mali celý čas v Ribeauvillé. Rezerváciu hotelov či penziónov v hlavných sezónach odporúčam urobiť minimálne 2-3 mesiace vpred.

Ak vás článok inšpiroval alebo pomohol pri plánovaní, poteším sa komentáru alebo správe 🙂

Vaša Luc x

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 1. – Molsheim, Obernai a Barr

Alsasko, neobyčajne krásny región na východe Francúzska, známy svojimi vinicami, hrázdenými domčekmi, bohatou kvetinovou výzdobou a rozprávkovými vianočnými trhmi. Stačila nám len jedna návšteva Štrasburgu a tento kraj si nás opantal. Vlastne ako už celé Francúzsko. Tentokrát sme sa vydali na 12-dňový roadtrip, z ktorého sme prvú polovicu strávili práve v Alsasku a druhú vo francúzskych Alpách. Mestá a dediny tu nie sú veľké a všetky sú medzi sebou vzdialené pár minút. Napriek tomu sme tretinu z nášho zoznamu nevideli. Namiesto troch plánovaných turistických chodníkov v pohorí Vogesen sme prešli len jeden jediný vedúci k stredovekému hradu Haut-Koenigsburg. Nesťažujeme sa. Atmosféru v tomto kraji si človek musí jednoducho vychutnať a neponáhľať sa. Zastavil sa tu totiž čas.

Čím je Alsasko ešte jedinečné? Jednoznačne svojou krásnou tradičnou keramikou, flammkuchen, veľkým počtom bocianov, ježibabami a plyšovými medvedíkmi. A ak sa ako my zatúlate aj do miest, kde nie je veľa turistov, stretnete sa s typickým francúzskym Savoir-vivre: uvidíte domácich pokojne popíjajúcich na terasách svoju rannú kávičku, ktorí si k tomu ešte aj cez pracovný týždeň doprajú dlhú obednú siestu. Čo ma na Francúzoch fascinuje je, že večer dokážu jesť aj 3-4 chody a popri tom sa niekoľko hodín rozprávať.

Miesta, ktoré sme v Alsasku navštívili a popíšem ich v niekoľkých článkoch, boli nasledovné: Molsheim -> Obernai -> Barr -> Ribeauvillé -> Haut Koenigsburg -> Selestat -> Hunawihr -> Riquewihr -> Kaysersberg -> Colmar -> Munster -> Equisheim -> Mulhouse. (Pozn. Na zozname sme mali, ale nestihli sme prejsť: Mittelbergheim, Andlau, Itterswiller, Dambach-la-Ville, Kintzheim, Bergheim, Niedermoschwihr a Guebwiller).

-MOLSHEIM-

Malá obec, v ktorej sa narodil legendárny konštruktér športových automobilov Ettore Bugatti. Založil v nej rodinnú firmu, v ktorej sa ešte aj dnes nachádza ateliér a predajňa luxusných áut. V turistickej informačnej kancelárii na hlavnom námestí sme zistili, že vila s obrovským areálom bohužiaľ nie je prístupná pre turistov. Rozsiahlu zbierku od historických áut po moderné kúsky je možné vidieť len v obrovskom múzeu vo vzdialenejšom Mulhouse. Molsheim sa však oplatí navštíviť najmä kvôli meštianským a sakrálnym stavbám zo 14. až 16. storočia, z obdobia, kedy bolo toto miesto významným biskupským sídlom. Jezuiti tu vystavali krásne kostoly a v roku 1517 dokonca založili aj katolícke kolégium, z ktorého vznikla univerzita. Tú však o pár rokov neskôr nariadil francúzsky kráľ presunúť do Štrasburgu. Okrem jezuitov zanechali v Molsheime svoje stopy aj kartuziámi a kapucíni a ja som sa opäť tešila na tú stredovekú ponurú a tajomnú atmosféru, ktorá panovala vo viacerých kostoloch a kláštoroch v Normandii.

Bronzová socha Bugatti. Molsheim je rodiskom svetoznámeho konštruktéra športových a luxusných automobilov.

Smer a popis našej trasy dedinkou: Parkovisko sme našli rovno pri Eglise des Jesuites a Notre-Dame, na ulici Rue de la Garde. Oba kostoly sme však navštívili až na konci prehliadky dediny. Do historického centra sme prešli cez historickú bránu Porte des Forgerons, ktorá je jedným z posledných zvyškov stredovekého opevnenia zo 14. stor.. Hneď za bránou sme popri hrázdených domčekoch prešli až na námestie Place de l‘Hôtel de Ville, na ktorom nechýbal typický francúzsky kolotoč. Dominantou na ňom prekvapivo nebola radnica, či katedrála, ale Metzig, elegantná budova, ktorú si tu nechal postaviť cech mäsiarov. Jeho členovia sa v nej nielen stretávali, ale na jej prízemí aj predávali svoje mäsové výrobky. Po rue Saint Martin sme ďalej prešli až k bývalému kartuziánskemu kláštoru s múzeom Chartreuse, ktorý bol zničený počas Francúzskej revolúcie. Až nedávno ho zrekonštruovala skupinka domácich dobrovoľníkov a svojpomocne v ňom vybudovala pôsobivé múzeum o kartuziánskom ráde a bežnom živote mníchov. Pozor! Súčasťou múzea je aj Fondation Bugatti, ktoré spomína na časy, kedy Ettore Bugatti spolu so svojim synom Jeanom konštruoval v Molsheime svoje prvé autá, železnice i lode. Vystavené sú tu aj 2 historické kúsky – Bugatti 57 cabriolet Stelvio z roku 1936 a Bugatti de course (racing-car) model 35 z roku 1926. Po prehliadke sme sa vydali ešte na menšie námestie Liberté, odkiaľ sme po rue de la Monnaie prešli až ku dvom kostolom, ktoré som spomínala v úvode.

Place de l‘Hôtel de Ville. Na obrázku nie je radnica ale Metzig, budova, v ktorej sa kedysi predávalo mäso a bola hlavným centrom cechu mäsiarov.

Place de l‘Hôtel de Ville.

Kartuziánsky kláštor bol počas Francúzskej revolúcie zničený. Svojpomocne ho zrekonštruovala až skupinka miestnych dobrovoľníkov.

V múzeu sa môžete dozvedieť o živote mníchov a kartuziánskom ráde.

V záhradách si domáci vybudovali komunitné záhradky.

Súčasťou kláštora je aj malé múzeum Bugatti.

V uličkách Molsheimu.

Jezuitský kláštor z Rue de la Monnaie.

Hlavná loď Jezuitského kostola, v ktorom sa nachádzajú vzácne orgány od Silbermanna.

Jezuitský kostol.

-OBERNAI-

Ďalšia na našom dlhom zozname bola susedná obec Obernai, do ktorej sa už z okresnej cesty tvorili dlhé zápchy tvorené nie domácimi, ale turistami. Bola som skutočne zvedavá, čím môže byť taká mini-pidi dedina jedinečná, keďže som z nej dosiaľ videla len obrázky typických hrázdených domov. K tomu sme sa rozhodli ísť na parkovisko na námestí Notre-Dame, na ktoré sa dalo dostať len cez centrum. Už tam som rezignovane pochopila, že sedem dedín v rámci jedného dňa určite nestihneme. Obernai bola tak čarovne krásna, že sa v nej nebolo možné zdržať len chvíľu!

Neogotický kostol St-Pierre-et-St-Paul a renesančná studňa.

Smer a popis našej trasy dedinkou: Obernai je ako jedna z mála obklopená pôvodným stredovekým opevnením s viacerými vežami. Pri jednej z nich, Tour d‘enceinte, sme začali našu obhliadku. Hneď vedľa veže sa nachádza aj neogotický kostol St-Pierre-et-St-Paul, v ktorom ma fascinoval krásny chór, fresky od elsaského maliara Martina Feuersteina a netradičná byzantská kopuľa. Ako som sa dočítala, tak sa táto dedina pýši nielen tým, že sa v nej narodila Odile-patrónka Alsaska, ale aj renesančnou studňou so šiestimi vedierkami, ktorá je označovaná za najkrajšiu v celom kraji. Našli sme ju na ulici Rue Chanoine Gyss, keď sme prechádzali na ‘Place du Marché‘. Hlavné námestie je obkolesené farebnými hrázdenými domami, radnicou s krásnym gotickým balkónom a vysokou zvonicou. V jeho strede je ďalšia studňa, tentokrát so sochou svätej Odile. Jediným mínusom v Obernai sú autá, ktoré majú povolenie prechádzať cez historické centrum. Cez úzke nákupné uličky Rue du Marché a Rue du Canal de l‘Ehn sme sa vydali ďalej k hradbám maršála Focha (Rempart Maréchal Foch). TIP 1: Na námestí André Neher, vedľa synagógy, je malá pekárnička ‘Maison Alsacienne de Biscuiterie‘ s vynikajúcimi koláčmi a sušienkami. Namiesto prechádzky po hradbách sme nakoniec uprednostnili potulky centrom, pokým sme sa nedostali až na námestie Place de l‘Etoile na opačnej strane dediny. To bolo spolu s roztomilým kolotočom ďalším vďačným fotomotívom. TIP 2: Pár metrov od námestia, smerom k ulici Rue Athic, sa nachádza netradičná reštaurácia Les Petites Casseroles. Jej fasáda je tak prezdobená plyšovými medvedíkmi (viď foto), že sa pri nej nejeden vráti myšlienkami do svojich detských čias. 

Rue du Marché – pešia zóna s reštauráciami, suvenírmi, pekárňami a cukrárňami.

Pekáreň Maison Alsacienne de Biscuiterie.

Netradičný obchod s vintage suvenírmi v jednej zo slepých uličiek pri hlavnom námestí.

Place de l‘Etoile.

Place de l‘Etoile.

-BARR-

Len necelých 15 minút od Obernai sa nachádza ďalšia sympatická dedinka Barr, ktorá bola niekoľko storočí významným remeselníckym a vinárskym centrom. Ešte aj dnes je v jej uličkách vidieť stopy po garbiarstve, či textilníctve a v okolitých vinohradoch sa stále pestuje kvalitná vínna réva. Navyše sa v nej každý rok v októbri koná jeden z najväčších vínnych festivalov v Alsasku. Pri jej návšteve sa odporúča zájsť aj do susedných obcí Gertwiller a Heiligenstein. Prvá je známa perníkmi, druhá dobrým vínom.

V dedinke Barr ešte chýbala výzdoba. Cez leto sú okenice radnice, hrázdených domov a zábradlia v uliciach preplnené farebnými kvetmi.

Smer a popis našej trasy dedinkou: Do Barr-u sme prišli až v podvečerných hodinách, takže sme našli poloprázdne parkovisko rovno na hlavnom námestí ‘Place de l‘Hôtel de Ville‘, ktoré je inak úplným fotokazičom! Ako to na francúzskych námestiach býva, aj na tomto je postavená krásna renesančná radnica, pred ktorou je studňa so sochou mladého chlapca nasluchajúceho šum mora z mušle. Za radnicou vpravo sme po schodoch vystúpili k evanjelickému kostolu, za ktorým sme sa po úzkej ceste Chemin du Kirchberg popri viniciach dostali až k múzeu ‘Folie Marco. Tento meštiansky dom so záhradou nechal postaviť ešte na konci 18. storočia vtedajší starosta v krásnom francúzskom štýle, v ktorom dnes môžu turisti na troch poschodiach obdivovať cenný nábytok a hodnotné fajansové, porcelánové a cínové zbierky kuchynského riadu. TIP: Pri prechádzke sme natrafili na bocianmi prezdobenú cukráreň Oster Jacky. Nachádza sa na začiatku ulice Rue du Collège.

Radnica so sochou chlapca naslúchajúceho šum mora z mušle.

Okolité vinice.

Fasáda cukrárne Oster Jacky.


TIPY NA ZÁVER

– Mnoho turistov zvykne prejsť alsaskú vínnu cestu aj na bicykli.

– Ubytovanie sme si rezervovali 3 mesiace v predstihu v Ribeauvillé, ktoré patrí k tým najnavštevovanejším miestam Alsaska. Už vtedy bolo všetko na 90% vybookované.

– Tento región sa okrem kvetinového mája a júna oplatí navštíviť v októbri, kedy sú vínne sady v krásnych jesenných farbách a v decembri. Vianočné trhy sa v tejto oblasti zaraďujú medzi najkrašie na svete. Davom turistov sa v niektorých miestach bohužiaľ nevyhnete.

Vaša Luc x

Turistika v pohorí Hochschwab – K Sonnschienhütte a tmavozelenému jazeru Sackwiesensee

Bez zdolania akéhokoľvek vrcholku a navyše v zamračenom jesennom počasí – a predsa veľmi pekná a príjemná trasa, ktorá vedie k tmavozelenému jazeru Sackwiesensee a ku chate Sonnschienhütte v pohorí Hochschwab. V lete sme už raz v tomto regióne vyšli cez horský pasienok Fölzalm na kopec Fölzstein, kde sme stretli stádo kozorožcov a kamzíkov. Na tomto chodníku sme mali šťastie len na jedného osamelého kamzíka, ale za to krásnych výhľadov, salašníckych pasienkov a lúk bolo neúrekom. Kde – tu sme stretli aj turistov, ale len zopár. Možno viac ľudí uprednostňuje trasu z vedľajšej doliny Trägoß-Oberort, kde sa nachádza aj známe modrozelené jazero Grüner See.

Zo začiatku sme chceli vystúpiť v rámci jedného dňa aj na horu Ebenstein, ale keď sme prišli na pasienok Sonnschienalm, tak sme náš plán radšej rýchlo zrušili. Jeho vrchol bol v hustých, tmavých mrakoch a nemali sme ani najmenšiu chuť šľapať ďalších 600 metrov v zime, daždi, vetre a hmle ako na škótskom Ben Nevise. Zato sme si predĺžili zostup a zašli až ku roztomilému jazierku Josersee, na ktorého dne leží mnoho starých popadaných konárov. Na tomto chodníku sú prekrásne výhľady do druhej rokliny Klammboden, ktorú vytvárajú vysoké steny kopcov Meßnerin a Pribitz. Mimochodom, na oba je možné vystúpiť. Na celú túru sme si zobrali iba čistú vodu, jablká a gumených medvedíkov. Viac nebolo nutné, keďže na trase je “len” 5 chát. My sme si dali vynikajúcu, konečne nepresolenú, polievku na Sonnschienhütte a na koniec dňa aj chutnú večeru v Alpengasthofe Bodenbauer (pri parkovisku).

Dôležité body našej trasy:

—> 1. Chodník začína z parkoviska pri Alpengasthof Bodenbauer (884m) za dedinou St. Ilgen (za parkovné sa neplatí) —> 2.  Po červenej značke vedie trasa cez les až k Häuslalm-Schutzhütte, ktorá trvá približne 1hod.45min. (1526m) —> 3. Od chaty sa klesá zopár metrov k vyschnutému jazierku so salašníckymi domčekmi, poza ktoré vedie chodník až k tmavozelenému jazeru Sackwiesensee (1414m) —> 4. My sme zišli až k nemu a obišli ho po pravej strane—> 5. Od jazera vedie trasa cez les až na obrovskú pastvinu Sonnschienalm, na ktorej pred masívnym kopcom Ebenstein leží Sonnschienhütte (1523m) —> 6. Naspäť vedie cesta už nie k jazeru Sackwiesensee, ale v smere Klammboden okružne späť k Häuslalm-Schützhütte, od ktorej je už možné zísť rovnakou trasou k parkovisku —> 7. My sme si túru predĺžili a po neznačenej, ale bezpečnej trase sme cez Sackwies Kögel zišli k jazierku Josersee v doline Josertal, ktorá taktiež končí pri Alpengasthofe Bodenbauer. GPS je v tomto prípade nevyhnutné!

Celý výstup k Sonnschienhütte so zostupom k parkovisku pri Alpengasthof Bodenbauer cez Josertal nám trval 8 hodín a prešli sme takmer 20km. Chodník raz klesal, raz stúpal, takže skromný odhad vystúpaných výškových metrov je cca 1000m.

Smerovník pri Alpengasthof Bodenbauer.

Výstup k Häuslalm-Schutzhütte.

Häuslalm-Schutzhütte.

Pasienok Häuslalm so salašníckymi domčekmi a vyschnutým jazerom.

Jazero Sackwiesensee s krásnymi odtieňmi zelenej.

Sackwiesensee.

Sackwiesensee.

Cestou na Sonnschienalm.

Sonnschienhütte a Ebenstein.

Sonnschienalm.

Sonnschienalm.

Výhľad do druhej rokliny Klammboden, vľavo je kopec Meßnerin a vpravo Pribitz.

Od Sonnschienhütte v smere Klammboden sme sa z druhej strany opäť dostali k pastvine Hölzalm, z ktorej sme sa vydali po neznačenom chodníku k jazeru Josersee.

Josersee.

Heinzleralm a Joser Hütte.

Josertal.

Chata Sonnschienhütte v regióne Hochschwab býva nocľahom pre turistov, ktorí chcú vystúpiť na vysoké kopce Ebenstein a Brandstein, alebo sa chcú prejsť len na neďaleký Pribitz, z ktorého sú pekné výhliadky na Grüner See. Ak by ste sa k Sonnschienhütte rozhodli niekedy vystúpiť, môžete si vybrať z troch rôznych trás: zo St. Ilgen ako my, z Tragöß-Oberort cez Klammboden alebo z Jassingu neďaleko Grüner See. Ak nemáte turistického sprievodcu z regiónu Hochschwab, tak vám určite pomôže stránka bergfex.at.

Vaša Luc x.

Večera v Alpengasthof Bodenbauer.

Tajomný Centrálny cintorín vo Viedni

Obyčajní, všední ľudia, roľníci a remeselníci, spisovatelia a básnici, vedci a profesori, architekti a umelci, politici, či Crème de la Crème rakúskych komponistov. Budhisti s katolíkmi, moslimovia so židmi, evanjelici s pravoslávnymi. Všetci spolu, na jednom mieste, na obrovskom Viedenskom centrálnom cintoríne. Bola som na ňom na jar, keď listy na stromoch pučali, a teraz na jeseň, keď naopak všetky menia svoje farby a pomaly padajú na tisícky náhrobných kameňov. V jedno ráno, keď predpovedali husté hmly, som nastúpila na Rennwegu na električku č. 71, vystúpila pri hlavnej bráne a ponorila sa do dlhých, spletitých uličiek. Počas fotenia dlhej aleje stromov sa mi prihovoril jeden z okoloidúcich dedkov: “Prišli ste v ten správny čas dievča, teraz je to tu najtichšie a najmystickejšie.” Tieto 100 km dlhé betónové ulice spolu so 450 km dlhou sieťou vedľajších chodníčkov spájajú dokopy až 330.000 hrobov, v ktorých odpočíva viac ako 3 milióny ľudských príbehov.

Kostol svätého Karola Boromejského.

Prvý pohreb na Viedenskom centrálnom cintoríne bol v roku 1874, presne 90 rokov po nepopulárnych reformách cisára Jozefa II., syna Márie Terézie. V jednej z nich nariadil cisár výstavbu nových cintorínov s viacúrovňovými hrobmi, ktoré by boli ďalej od ľudských obydlí. A to nielen kvôli rastúcemu počtu obyvateľov monarchie, ale aj prevencii voči moru a cholere. Môžete si predstaviť, akí nahnevaní boli Viedenčania, ktorí chceli byť pochovaní výlučne vedľa kostolov v centre mesta. Ako sa Viedeň rozrastala, začali dochádzať miesta aj na týchto cintorínoch. Mestské zastupiteľstvo sa preto rozhodlo vybudovať taký veľký cintorín, ktorého kapacita by sa nikdy, alebo aspoň v nedohľadnej dobe, nevyčerpala. Už vtedy vychádzali z toho, že v hlavnej metropole monarchie bude na konci 20. storočia žiť okolo 4 miliónov obyvateľov. Pre porovnanie, v súčasnosti býva vo Viedni len okolo 1,8 milióna ľudí.

Centrálny cintorín bol od začiatku kritizovaný a veľmi neobľúbený u domácich obyvateľov. Nebolo k nemu žiadne spojenie a cesta na koči z mesta trvala často aj viac ako hodinu. V porovnaní s dneškom na ňom nerástla takmer žiadna vegetácia a bol vybudovaný doslova v strede ničoho. Cintorín mal mať navyše interkonfesionálny charakter, čo pre katolíkov znamenalo, že budú odpočívať aj pri nebožtíkoch iných vierovyznaní, či pri neveriacich. Mestská rada sa rozhodla zvýšiť jeho “atraktivitu” tým, že naň nechala preniesť telesné pozostatky významných osobností, ako napríklad Ludwiga van Beethovena a Franza Schuberta. Do dnešného dňa sa nachádza na cintoríne už viac ako tisíc čestných náhrobkov mnohých významných osobností. V roku 1910 bolo na cintoríne postavené ďalšie “lákadlo” pre ešte stále nespokojných obyvateľov, ktorým bol nový obrovský kostol svätého Karola Boromejského. V krásnom secesnom štýle (Jugendstile) ho navrhol rakúsky architekt Max Hegele. Jedno z najkomickejších a našťastie neschválených riešení, ktoré malo zrýchliť prepravu nebožtíkov na cintorín, bolo vybudovanie podzemného tunela, ktorý by fungoval na podobnom princípe ako potrubná pošta. Až od roku 1901 premával na cintorín tzv. Pferdebahn a od roku 1918, kedy Európu sužovala Španielska chrípka, nakoniec aj električka č. 71.

Najtajomnejšou časťou celého cintorína je starý židovský cintorín, ktorý má žiaľ smutnú minulosť. Po pogromoch v roku 1938 bol spustošený, náhrobné kamene ťažko poškodené, poprevrácané alebo úplne zničené. Za desiatky rokov hroby a chodníčky obrástli popínavé rastliny a kríky, ktoré dnes vytvárajú tajomnú, mystickú atmosféru. Počas druhej svetovej vojny boli do masových hrobov na Centrálnom cintoríne pochovávaní povstalci voči nacizmu a dezertéri. Na konci vojny, keď prichádzali ruskí vojaci, naň dopadlo až 550 granátov, ktoré zničili viac ako 12.000 hrobov.

Častými návštevníkmi cintorína sú aj fanúšikovia hudobných velikánov ako napr. Beethovena, Schuberta, Straussa alebo populárneho speváka Falca a na svoje si tu prídu určite aj milovníci architektúry a umeleckých sôch. Ako som už v úvode spomínala, na Centrálnom cintoríne som bola 2 krát a rada by som naň išla ešte raz. A to v niektorú sobotu, kedy je možné zajednať si prehliadku cintorínom Verkauft′s mein G′wand, ich fahr′ in Himmel. Chcela by som sa dozvedieť ešte o ďalších príbehoch viacerých známych i neznámych osobností, ktoré sú tu pochované. Zatiaľ som sa dočítala, že tu leží napríklad významná rakúska cestovateľka z 19. storočia – Ida Pfeiffer, alebo známy nemecký výrobca stolov a stoličiek Michael Thonet s rodinou, ktorý navrhol svetoznámu kaviarenskú stoličku “Stuhl Nr. 14” (Pozn.: vo svete sa ich už predalo viac ako 40. miliónov). Jeden Japonec si tu napríklad rezervoval kryptu s 99 miestami pre fanúšikov Ludwiga van Beethovena, ktorí túžia byť pochovaní bezprostredne len v jeho blízkosti. Šialené!

Kostol sv. Karola Boromejského.

Ak ste už vo Viedni navštívili všetky najznámejšie pamiatky a chcete v nej objaviť niečo nové, menej turisticky preplnené, tak si tento druhý najväčší cintorín v Európe určite zapíšte do svojho cestovateľského diára. Najrýchlejšie sa k nemu dostanete z hlavnej stanice, kde môžete nastúpiť na všetky S-bahny smerujúce na Floridsdorf a na zastávke Rennweg prestúpiť na električku č. 71. Ak prichádzate autom, cintorín je kúsok od Swechatu. TIP: Pri nábreží Dunaja je ešte jeden tajomný Cintorín “bezmenných” (Der Friedhof der Namenlosen) a smerom do centra mesta aj Cintorín St. Marx (St. Marxer Friedhof), na ktorom je v jednom z masových hrobov pochovaný hudobný velikán Mozart. Mystická atmosféra je na nich zaručená!

Vaša Luc

Zaujímavé info som sa dočítala na:

www.swp.de

https://de.wikipedia.org/wiki/Wiener_Zentralfriedhof#Architektur

Vojenská prehliadka v Edinburghu – The Royal Military Tattoo Festival

“There are no stars so lovely as Edinburgh streets lamps”, citát od R.L. Stevensona, ktorý je napísaný na kamennom chodníku v jednej z edinburských uličiek, dokonale vystihuje jeho večernú atmosféru. Ak vás lákajú kľudné potulky známou stredovekou The Royal Mile alebo po Victoria street, či romantické prechádzky popri honosných, gregoriánskych domoch v Novom meste, tak Edinburgh navštívte vo všetkých mesiacoch, len nie v auguste. Naopak, ak chcete mať kultúrny zážitok do konca života, tak si naplánujte svoju dovolenku práve v tomto mesiaci. Už od roku 1947 sa tu totiž pravidelne koná svetoznámy festival The Royal Military Tattoo, na ktorom vystupujú nielen zástupy škótskych oddielov hrajúcich na gajdách, ale aj mnohé vojenské hudobné skupiny z celého sveta. Pre akčných Škótov bol však jeden festival v rámci jedného mesiaca málo a preto popri ňom organizujú ešte ďalšie štyri: Edinburgh International festival, Art festival, medzinárodný Knižný festival a kultúrny festival Fringe.

Záznamy z minulých ročníkov The Military Tatto nás veľmi rýchlo presvedčili, aby sme sa aj my zúčastnili tohto populárneho svetového festivalu. Vstupenky sme kupovali ešte v januári, avšak už vtedy boli na 90% vypredané. Keďže niekoľko týždňov pred prvým vystúpením býva v Edinburghu všetko obsadené a dvojnásobne drahšie, rezervovali sme si rovno aj ubytovanie a letenky. Osem mesiacov v predstihu!

Festival Royal Military Tattoo sa uskutočňuje každý rok, tri týždne v auguste. Vojenské prehliadky bývajú dvakrát do dňa na esplanáde Edinburgského hradu.

Do Edinburghu sme prileteli v obedných hodinách do chladného, upršaného počasia, ktoré bolo doslova vykúpením z rozhriatej, štyridsať stupňovej Viedne. Vstupenky sme mali až na večerné vystúpenie s ohňostrojom, takže sme mali dostatok času na ubytovanie, potulky mestom, večeru v Red Squirrel a horúci čaj a koláčik v útulnej kaviarničke Deacon′s House Cafe. Ten nám padol práve vhod, keďže sa zima nepríjemne dostávala pod kožu. Nikdy preto nezabudnite na výrok, ktorý vyslovil jeden škótsky komik a herec Billy Connoly: “In Scotland, there’s no such thing as bad weather, only the wrong clothes.” Ak aj napriek všetkým varovaniam podceníte počasie, v meste nájdete mnoho obchodov, v ktorých si môžete zakúpiť teplú deku v škótskom károvanom vzore.

Približne hodinu pred začiatkom predstavenia vojenskej prehliadky The Royal Military Tattoo sa začal na slávnej ulici The Royal Mile vytvárať dlhý rad ľudí, ktorých usmerňovali desiatky dobrovoľníkov a policajtov kričiacich: “Potlačte sa a posúvajte sa rýchlejšie, je vás vyše 8000”. Do tohto momentu som ani len netušila, akú kapacitu má dočasne postavený amfiteáter na esplanáde Edinburského hradu. Takže s tisíckami ďalších ľudí sme sa pomaly presúvali popri kostole a Cafe Hub na Johnstone Terrace a Camere Obscure na Castlehill až ku hradnému nádvoriu. Ženy, na záchod nechoďte, pokiaľ nemusíte.

Amfiteáter má kapacitu viac ako 8000 miest. Festival býva každoročne vypredaný niekoľko mesiacov pred jeho začatím.

Každý rok má táto grandiózna prehliadka iný program a iných hostí z celého sveta. Škótske oddiely hlučne hrajúce na gajdách a disciplinovane pochodujúc v tartanoch slávnostne otvorili hodinový program plný vojenskej hudby, farebných kostýmov, tancov a v niektorých prípadoch aj malých divadelných scén. Na festivale účinkovali hostia z Indie “Indian Naval Band”, Japonska “The Japanese Ground Self Defence Force Central Band”, či z francúzskeho Bretónska “The Fanfare Band of the 9th French Marine Infantry Brigade”, ktorí ako inak zahrali aj Get Lucky od Pharella – niektorí z vás ich možno už raz zahliadli, a to vďaka vystúpeniu počas návštevy Donalda Trumpa vo Francúzsku 🙂 Ako fanúšičku seriálov Outlander a Vikingov od History Channel ma potešili najmä hrané scény škótskych skupín “The Band of The Royal Regiment of Scotland”, ktorá prerozprávala jednu z mnohých príhod z jakobitského povstania a “The Shetland Fiddlers”, ktorá predviedla ukážku invázie a usadenie Vikingov na Shethlandských ostrovoch. Na 68. ročníku vystupovalo približne 1200 účinkujúcich, z ktorých bolo až 250 hudobníkov hrajúci na škótskych gajdách a bubnoch.

Hjaltibonhoga – The Shetlands Fiddlers, škótska skupina predviedla inváziu a usadenie Vikingov na Shetlandských ostrovoch.

Japonsko bolo na Military Tattoo festivale špeciálnym hosťom. Na tejto svetoznámej prehliadke vystupovali po prvýkrát.

Hostia z Indie.

Ako som spomínala v úvode, lístky bývajú už na začiatku roka vypredané. Rezervácie začínajú už v decembri, takže ak plánujete navštíviť The Royal Military Tattoo Festival v roku 2018, sledujte stránku edintattoo.co.uk už od decembra 2017. Moje osobné odporúčanie: dobré a cenovo prijateľné miesta sú od 5 radu a vyššie. My sme boli v prvých radoch a výhľad na javisko nám miestami clonili osvetlenia. Pre motiváciu si môžete pozrieť tohtoročné vystúpenie, ktoré natočilo BBC. (PS: Get Lucky v podaní francúzskej skupiny môžete zahliadnuť na videu od 21:40 minúty).

FRINGE, ART,  INTERNATIONAL & BOOK FESTIVAL

Päť festivalov v jednom mesiaci. Edinburgh v auguste doslova žije kultúrou a umením. Tento rok sa počas 25 dní zúčastnilo len The Fringe festivalu 53.232 umelcov v 3.398 vystúpeniach na 300 rôznych miestach. Môžete si preto vybrať skutočne zo širokej ponuky kabaretných, tanečných, či divadelných predstavení alebo rôznych malých exhibícií a eventov. V uliciach to bolo miestami ako v cirkuse, pretože na každom rohu prezentovali umelci svoje kreácie. Lístky na platené predstavenia si môžete zakúpiť cez oficiálnu stránku festivalu, ale my sme stretávali aj mnoho pouličných predajcov, ktorí nás pozývali na voľné vystúpenia. Najvtipnejšie boli Guru Dudu‘s Silent Disco walking Tours a doteraz ľutujem, že sme sa jednej nezúčastnili.

Edinburgh Art festival sa organizuje od roku 2004 a je najväčším vizuálnym festivalom vo Veľkej Británii. Zúčastniť sa môžete rôznych výstav a vedených prehliadok, na ktorých každoročne prezentuje svoje diela okolo 250 umelcov. Vstup býva na väčšinu z nich vďaka sponzorom zdarma.

Hlavnou myšlienkou Edinburgh International festivalu bolo obohatiť kultúrny život po druhej svetovej vojne, ktorý mal odkazovať na “provide a platform for the flowering of the human spirit”. Na festivale každoročne vystupujú operní speváci, divadelní herci, tanečníci a predstavitelia klasickej hudby z celého sveta.

Ak ste fanúšikovia čarodejníckej ságy Harryho Pottera od J.K. Rowling, básni a historických románov od Sira Waltera Scotta, či Sherlocka Holmesa od Arthura Conana Doyla, určite vás neprekvapí, že práve v Edinburghu sa uskutočňuje aj International Book Festival. Do knižných dediniek na Charlotte Squarre Gardens a George street príde každoročne viac ako tisíc spisovateľov z celého sveta, ktorí sa na debatách, storytellingoch, workshopoch a rôznych iných predstaveniach stretávajú so svojími fanúšikmi. Vítané sú samozrejme aj deti a vstupné je ako inak zdarma.

Niekedy je ťažké rozhodnúť sa, či ísť do veľkého kultúrneho mesta v čase, kedy sú ulice, múzeá a galérie prázdnejšie, alebo v období, kedy sa naopak všade pretĺkate medzi stovkami až tisíckami turistov. Ak sa druhej možnosti vyhýbate, risknite to a do Edinburghu v auguste choďte. Po našom tohtoročnom zážitku na The Royal Military Tattoo festivale úprimne odporúčam vidieť túto show aspoň raz za život. Neoľutujete!

Vaša Luc

Isle of Skye – 13 čarovných miest, ktoré sa oplatí vidieť

Len málokto vie, že okolo celého škótskeho pobrežia sa nachádza viac ako 800 ostrovov, z ktorých je osídlená len necelá stovka. Najznámejšie z nich sú Vonkajšie a Vnútorné Hebridy, prehistorické Orkneje a Shetlandské ostrovy. Ako prvý sme sa rozhodli navštíviť ikonický Isle of Skye (najväčší z Vnútorných Hebríd). Naplánovala som na ňom celé 3 dni plné výletov, ten posledný nám však kvôli intenzívnemu dažďu a vetru nevyšiel. V článku napriek tomu popíšem aj tie miesta, ktoré sme na ostrove nevideli. Možno vám tieto tipy pomôžu pri vašej návšteve.

O tom, že počasie na tomto ostrove býva málokedy pekné a väčšinou pochmúrne, napovedá aj jeho samotný názov. The Isle of Skye (Eilean a’Cheò) znamená v preklade Ostrov hmiel. Ťažké sivé mraky a husté, biele hmly tu v kombinácii so slnkom vytvárajú prekrásne scenérie, ktoré sú snom každého fotografa. Ak ste o Isle of Skye čítali, že je raj na zemi, či magické, tajomné a rozprávkové miesto s fascinujúcou prírodou, tak všetky tieto klišé prirovnania k nemu sedia. Býva mu pripisovaný aj superlatív najnavštevovanejší, čo je bohužiaľ taktiež pravda. Avšak turistické trasy, ktoré som pre nás našla, masové autobusové zájazdy a jednodňoví “quick around” turisti so selfie tyčami obchádzali.

Nasledujúcich 13 idylických miest kopírujú naše 3 (2) dni na ostrove Isle of Skye:

1. EILEAN DONAN CASTLE

Stredoveký hrad Eilean Donan Castle je povinnou zastávkou pred vstupom na Isle of Skye! Nachádza sa totiž len necelých 10 míľ od Skye Bridge, ktorý od 90-tych rokov minulého storočia spája ostrov s pevninou. Hrad leží doslova na križovatke 3 jazier Loch Long, Loch Alsh a Loch Duich v blízkosti známych kopcov The Five Sisters of Kintail (5 kintailských sestier). Vybudovaný bol síce už v 13. storočí, ale v roku 1719 bol totálne zničený výbuchom 343 sudov plných pušného prachu. Na začiatku 20. storočia hrad zrekonštruovali a prebudovali na zaujímavo spracované múzeum. V hlavnej sezóne je preplnený turistami a nepomohlo ani to, že sme prišli hodinu pred jeho zatvorením.

2. CARBOST, TALISKER BAY & TALISKER DISTILLERY

Všetky naše výlety na ostrove sme podnikali z dedinky Carbost pri Loch Harport, v ktorej sme boli ubytovaní v Marsco B&B. Ak budete mať šťastie, tak pri jazere môžete zahliadnuť vydry alebo orla zlatého. Napriek tomu, že sme známu destilárňu Talisker mali doslova pod nosom (2 minúty autom), nestihli sme ju počas nášho pobytu navštíviť. V celej tejto oblasti sme našli len jednu reštauráciu – The Old Inn, ktorá je hneď vedľa destilárne. Neďaleko dediny sa nachádza zátoka Talisker Bay s malým prírodným bazenóm v skalách, vodopádom a sivou pieskovou plážou, ktorú domáci volajú strieborná zátoka.

Carbost.

Prírodná scenéria v okolí dedinky Carbost.

3. OLD MAN OF STORR A VÝSTUP NA THE STORR

Poloostrov Trotternish severne od mesta Portree skrýva viaceré prírodné poklady. Jedným z nich je 48m vysoká skalná ihla Old Man of Storr, ktorá je časťou veľkého skalného brala The Storr. K tomuto známemu prírodnému útvaru prichádzajú denne stovky ľudí, čo sa začína prejavovať na miestnej vegetácii. Ak Škóti popri skalách nevybudujú čo najrýchlejšie cestičky s malým oplotením (ako na bretónskom pobreží Côte de Granit Rose), obávam sa, že o pár rokov tam  turisti chaotickým šliapaním zničia všetku faunu a flóru.

Akonáhle vystúpite k výhliadke na Old Man of Storr, nevracajte sa späť na parkovisko ako väčšina turistov. Chodník vedie ešte ďalej, až na vrchol skalného brala The Storr. Ponúka prekrásne výhľady na oceán, ostrovy Rona a Raasay, ostrovné pohorie Cuillins a za pekného počasia až na ďaleké Vonkajšie Hebridy a kopce poloostrova Applecross. Pri zlej viditeľnosti však túto trasu radšej vynechajte. Chodník je neznačený, rýchlo môžete zablúdiť, alebo sa pošmyknúť do jedného z hlbokých, úzkych zrazov skalného brala. Podrobný popis trasy nájdete na tomto linku. My sme na Storr síce vystúpili, ale nešli sme okružne ďalej k parkovisku. Vrátili sme sa po rovnakej strane, po druhom chodníku vedúcom tesne pod dlhým hrebeňom.

INFO: Výstup a zostup na The Storr 719 m.n.m. trvá cca 3,5 hodiny a trasa začína od 150 m.n.m.

Cestou od Portree k Old Man of Storr a skalnému bralu The Storr.

48 mestrov vysoká skalná ihla Old Man of Storr (vľavo).

Z výhliadky na Old Man of Storr. Tu väčsina turistov trasu končí a vracia sa späť na parkovisko.

Chodník nebol jasný, tak sme sa po niekoľkých metroch stočili doľava a vystúpili k rozľahlej náhornej plošine.

Výhľady z plošiny pri výstupe na The Storr.

Na vrchole skalného brala The Storr.

Cestou späť po rovnakej strane, po druhom chodníku vedúcom tesne popod hrebeň.

Hlboké zrazy s fascinujúcimi výhľadmi na skalné útvary, ktoré sú súčasťou brala The Storr.

4. VODOPÁDY LEAT A KILT ROCK

Od parkoviska Old Man of Storr v smere na Staffin sa oplatí zastaviť pri vodopádoch Lealt. Čo by ste však určite nemali vynechať, je o pár minút vzdialený vodopád Kilt Rock, ktorý padá z vysokej červeno-čiernej skaly priamo do oceánu. Pri oboch sú záchytné parkoviská, pri druhom dokonca aj s povozným občerstvením. Ak sa tu raz niekedy vrátime, radi by sme si prešli krátku turistickú trasu na najvýchodnejší cíp Rubha nam Brathairan.

Vodopád Kilt Rock pri Elishader.

5. SKALNÝ LABYRINT QUARAING

Zosuvy pôdy vytvorili v severnej časti poloostrova Trotternish kaskádové sýtozelené planiny. Jedny z najkrajších sa skrývajú medzi tmavými čadičovými bralami a ostrými skalnými útvarmi v Quaraing. Niektoré z nich majú svoje vlastné mená: The Needle – 37 metrov vysoká ihla, The Table – rovná zelená plocha v podobe stola a The prison – pyramídový skalný kopec, ktorý pripomína stredoveký hrad s väzením.

Tento skalný labyrint je veľmi obľúbený medzi turistami, ale z preplneného chodníka nemusíte mať obavy. Väčšina z nich si na neďalekej výhliadke pri parkovisku spraví fotky a na okružnú 3-hodinovú turistiku sa vydá len zopár z nich. Hneď na začiatku sme sa rozhodli, že začneme trasu vedúcu po pravej, menej náročnej strane. Táto možnosť sa ukázala ako veľmi dobrá voľba, nakoľko nebola táto časť ešte v tieni a v ľavej bolo v neskorších hodinách vynikajúce svetlo na fotenie. Presný popis túry v Quiraing nájdete na stránke walkinghighlinds.co.uk.

V pozadí skalný útvar The Prison.

Na chodníku pri pohľade späť.

Kaskádové zelené planiny vytvorené zosuvom pôdy.

Spätný pohľad na Fir Breugach – miesto, v ktorom sme vyšli zo skalného labyrintu.

Jazerá Loch Hasco a Loch Fada.

Výhľad na malé dediny Digg, Glasphein a Brogaig.

Zostupovanie ku parkovisku. Výhľad na Loch Leum nu Luirginn a Loch Cleat.

6. RUBHA HUNISH 

Na ostrove Isle of Skye sa skrýva malý poklad, o ktorom vie málo turistov. Po turistike na The Storr a v labyrinte Quaraing sme preto ku koncu dňa zaradili ešte jednu 3-hodinovú túru, tretiu za jeden deň. Rubha Hunish je najsevernejší cíp ostrova s malou stanicou bývalej pobrežnej stráže. Celá je obklopená fialovými vresmi a sú z nej prekrásne výhľady na západ slnka. V turistickom sprievodcovi sa písalo, že je možné zísť až na malú zelenú plochu pod vysokými kolmými útesmi, na ktorej zvyknú oddychovať tulene. Dlho sme k nej hľadali chodník, ktorý sme síce nakoniec objavili, ale kvôli zotmievaniu sme sa rozhodli vrátiť k autu. Celý popis trasy s mapou je na walkinghighlands.cou.uk.

Na ceste z Kilmaluag.

Z útesu Rubha Hunish.

Farebné vresy na útese pri západe slnka.

Zo spodnej časti malého poloostrova sú výhľady na celú zátoku a vysoké steny červených skalných útesov.

Zrúcanina hradu Duntulm.

7. THE FAIRY GLEN

Ďalšia neobvyklá, kúzelná krajina je skrytá v neďalekej dedinke Uig. Rovnako ako v Quaraing, aj tu kedysi dávno zosuvy pôdy vytvorili kužeľovité kopčeky, malé jazierká a prírodné skalné vežičky. The Fairy Glen je malé údolie, v ktorom sa nezdržíte viac ako hodinku. Podrobný popis s mapkou a ďalšími krásnymi fotkami nájdete na tomto linku. Určite si pozrite aj  krátke video od cestovateľkej rodinky Earth Trekkers.

8. PORTREE A CESTY NA SKYE

Portree s malým prístavom obklopeným farebnými domčekmi je jedno z najvyhľadávanejších miest v Škótsku. Zároveň má na ostrove najširšiu ponuku ubytovania, reštaurácií, kaviarní a obchodov so suvenírmi. Isle of Skye je známy aj svojimi úzkymi cestami s úžasnými výhľadmi na okolitú krajinu. Najviac ma očarila tá, ktorá spájala dedinku Struan s Portree. Možno aj preto, že ňou neprechádzali takmer žiadne autá. Takže ak hľadáte ďalšie krásne fotomotívy, táto trasa vás  určite nesklame.

9. ZÁMOK DUNVEGAN 

Zámok klanu MacLeodovcov bol postavený ešte v 13. stor. na skalnom výbežku pri jazere Loch Dunvegan. Viac ako 800 rokov v ňom sídlil klan Macleodovcov, ktorý má v škótskej histórii zvláštne postavenie. Dočasné útočisko v ňom totiž našiel princ Bonnie Charlie, ktorého krátko po bitke pri Culloden pred anglickými prenasledovateľmi zachránila Flora MacLeod. Na ostrov, až do zámockých komnát, sa jej princa podarilo previezť v ženskom prestrojení. Dnes je  Dunvegan sprístupnený verejnosti za nemalý poplatok 13 libier. Aj keď sme na prehliadku prišli ráno medzi prvými, davy turistov nás o pár minút dobehli. V jeho vnútorných miestnostiach sa skrývajú poklady klanu MacLeod, krásne úžitkové predmety a nábytok, veľa malieb a popisov k histórii zámku. Najviac ma však očarila veľká zámocká záhrada, ktorá je v tejto neúrodnej a nehostinnej krajine naozaj nezvyčajná. V areáli zámku, na pobreží jazera Loch Dunvegan, sa môžete vydať aj na pozorovanie kolónie tuleňov, ktorá obýva neďaleký ostrovček. Choďte tam však ešte pred tým, než sa začnú valiť turistické zájazdy. My sme išli až po prehliadke zámku, po ktorej boli na najbližšie 2 hodiny všetky lístky vypredané.

Zámok Dunvegan klanu MacLeod.

V zámockých záhradách.

10. RAMASAIG, BÝVALÁ DEDINKA LORGILL A TURISTIKA PO STRMÝCH ÚTESOCH

Od zámku Dunvegan sa presúvajú takmer všetci turisti smerom k známemu majáku Neist Point. Po východnom pobreží poloostrova Duirinish však vedie po útesoch niekoľko turistických chodníkov, ktoré by bolo škoda vynechať. Približne v polovici cesty smerom k majáku sme sa po rýchlom občerstvení v Cafe Lephin odtrhli od davu a odbočili k Ramasaig. Na hrboľatej, úzkej cestičke nebolo okrem nás žiadne auto, len ovce a pustatina. Na jej konci, pri poslednom (jedinom) dome sme odstavili auto a dúfali, že nás náš turistický sprievodca nezaviedol na chodník, ktorý už dávno neexistuje. V daždi sme na začiatku prechádzali popri ovečkách cez rozľahlé pasienky. Obávala som sa, že by mohli byť niektoré úseky pri útesoch šmykľavé a nebezpečné, napriek tomu sme to riskli a šľapali ďalej. Približne v polovici trasy sme prišli do malého, pustého údolia, v ktorom bola kedysi významná dedinka Lorgill. Anglickí vojaci ju však počas “čistenia Vysočiny” zničili a jej obyvateľov vysídlili do kanadskej provincie Nova Scotia. Cez lúku popri ruinách domov, bývalých záhradkách a políčkach sme prekročili rieku vedúcu cez stred dediny a vydali sa smerom k zátoke. Z nej vedú na okolité útesy 2 nevýrazné chodníky. Smerom doľava pokračovala trasa až do dediny Orbost a doprava naša do Ramasaig. Po vystúpaní na najvyšší bod útesu viedol “chodník” až k autu len po jeho vrchole. Na walkinghighlands.co.uk je táto túra ešte dlhšia, my sme z nej prešli len polovicu.

Vodopády rieky Lorgill.

Ruiny domu bývalej dediny Lorgill.

Zátoka Lorgill.

Zátoka Lorgill.

Nevýrazný chodník sa miestami úplne strácal. Nasledovali sme preto ovečky.

Z diaľky prichádzala ďalšia oblačnosť. Na konci trasy sme nielen zmokli, ale aj zablúdili.

11. MAJÁK NEIST POINT

Na najzápadnejšom cípe ostrova Neist Point bol na začiatku 20. storočia postavený maják, ktorý bol v roku 1971 vyhlásený za Národnú chránenú pamiatku. V súčasnosti je stále v prevádzke a spolu s dramatickými útesmi je lákadlom pre turistov z celého sveta. Ak má niekto šťastie, zazrie pri ňom aj tulene, delfíny či veľryby. Až k samotnému majáku vedie dobre udržiavaný chodník, na začiatku dokonca s oplotením a betónovými schodíkmi. Plánovali sme pri ňom stráviť pokojný večer pri západe slnka. Domnievali sme sa, že v takom neskorom čase tu už nebudú žiadni ľudia. Náš romantický plán sa však po príchode na parkovisko rýchlo rozplynul…

Nest Point a v pozadí Vonkajšie Hebridy.

12. THE FAIRY POOLS

Čistá, priezračná voda rieky Brittle s vodopádmi a jazierkami pred úpätím pohoria Cuillins bola kedysi neznámym miestom. Po jej zverejnení v zozname ‘Places to see before you die’ a viacerým promovaným článkom patrí tento malý prírodný poklad s názvom The Fairy Pools k najviac navštevovaným na ostrove. Dnes už nielen domáci, ale aj viaceré cestovateľské magazíny odporúčajú Fairy Pools v hlavnej sezóne radšej vynechať a uprednosniť niektorú z iných pekných trás v temných horách Cuillins. Ak sa napriek varovaniu pred davmi turistov rozhodnete k  rozprávkovým jazierkám Fairy Pools ísť, neotočte sa hneď po zazretí prvých vodopádov. Trasa k tomu najkrajšiemu miestu vedie ďalej k horám. A ak máte so sebou plavky a ste otužilí, môžete sa v nich aj okúpať.

The Fairy Pools. Zdroj: The Skye Guide

13. V SRDCI POHORIA CUILLINS

Hornatú oblasť v južnej časti ostrova Isle of Skye volajú miestni ‘The Black Cuillins’. Na turistiku tu nechoďte, pokiaľ nie ste skúsení turisti. Naopak, ak máte v nohách už niekoľko kilometrov, poprípade obľubujete lezenie po skalách, tak toto pohorie bude pre vás lahôdka. V posledný deň sme plánovali vystúpiť buď na horu Marsco zo Sligachan, alebo sa prejsť v srdci týchto temných hôr popri ľadovom jazere Loch Coruisk a Loch na Creitheach od Kilmarie. Silný dážď a vietor naše plány zrušil. Aspoň nám ako-tak vyšiel ďalší alternatívny výstup mimo ostrova, a to k vodopádu Glomach z Morvichu.

Starý most v Sligachan, z ktorého začína trasa na horu Marsco.


Tri dni na spoznanie ostrova Isle of Skye sú strašne málo. Viacerí ho chcú prejsť dokonca za 1-2 dni a preto sú tie najkrajšie miesta preplnené chaoticky pobehujúcimi a uponáhľanými turistami. K tejto situácii neprispievajú ani masové autobusové zájazdy. Našťastie je pri každom známom bode turistický chodníček vedúci do tichších častí, v ktorých si môžete nerušene vychutnať prekrásnu prírodu ostrova. V článku som ku každej trase pripojila aj linky, na ktorých nájdete podrobné popisy, detailné mapky a GPS súradnice. Aj keď sa vám bude zdať turistika na ostrove ľahká, nepodceňujte počasie, ktoré vie byť veľmi nehostinné.

Vaša Luc

Výstup na 3 škótske hory – Ben Lomond, Ben Nevis a Braeriach (SK-DE)

Na počasie a turistiku v Škótsku sa musí človek pripraviť. Fyzicky aj psychicky. Môže buď týždeň pršať, alebo svietiť slnko. My sme mali v auguste ako v apríli. Jedeň deň bolo krásne, druhý daždivo a veterno. Teploty sa pritom pohybovali od 10 do 20 stupňov. V prekrásnom Glencoe, v ktorom sa natáčali viaceré filmy, sme museli turistiku úplne zrušiť. V ten deň tak intenzívne pršalo a fúkalo, že jednej turistke hneď po vystúpení z auta pretrhlo pršiplášť. Na iných trasách sme zmokli aj 10 krát za deň a nepomohli nám ani kvalitné nepremokavé bundy a nohavice. Pri ďalšej návšteve Škótska berieme so sebou aj hrubé pršiplášte. Po zem.

Pri výstupoch na 3 škótske “Munros”, čo je označenie pre 21 kopcov vyšších ako 3000 stôp (914,4 metrov), sme mali z každého počasia niečo. Na kopci Ben Lomond bolo teplo a polooblačno, na najvyššom Ben Nevis sme videli tak maximálne 5 metrov pred seba a omŕzali nám mihalnice a výstup na Braeriach v Cairngorms sme kvôli silnému vetru v polovici vzdali.

AUF DEN 3 SCHOTTISCHEN BERGEN BEN LOMOND, BEN NEVIS UND BRAERIACH IN CAIRNGORMS

Man muss sich auf das Wetter in Schottland vorbereiten, physisch wie auch psychisch. Es kann entweder eine ganze Woche lang regnen oder die Sonne scheinen. Als wir im August dort waren, war es wie im April. Einen Tag war es sonnig, am nächsten regnerisch und windig. Die Temperaturen bewegten sich zwischen 10 und 20 Grad. Im wunderschönen Glencoe, das mehrmals Schauplatz von Filmen war, mussten wir unsere Wanderung abbrechen. An diesem Tag waren Regen und Wind so intensiv, dass es einer Touristin ihren Regenponcho zerrissen hat. Während der anderen Wandertouren sind wir mehr als 10 Mal täglich bis auf die Haut nass geworden. Die wasserdichten Jacken und Hosen haben uns nicht geholfen. Auf unserer nächsten Schottlandreise nehmen wir sicherlich auch Regenponchos mit, am besten lange bis zum Boden. 

Bei den Aufstiegen zu den 3 “Munros”, also die Gipfel mit einer Höhe von über 3000 Feet (914m), hatten wir alle Wetterbedingungen. Auf dem Ben Lomond war es sonnig, auf dem höchsten Berg Ben Nevis reichte die Sicht maximal bis 5 Meter und unsere Wimpern haben gefroren. Den letzten Aufstieg zum Braeriach in Cairngorms haben wir wegen des starken Windes nach der Hälfte abgebrochen. 

Loch Lomond s výhľadom na Ben Lomond / Loch Lomond und der Ausblick auf Ben Lomond.

 V KRAJINE OBROV – VÝSTUP NA BEN LOMOND / IM LAND DER RIESEN – AUFSTIEG ZUM BEN LOMOND

Severovýchodne od mesta Glasgow sa nachádza Národný park Loch Lomond a Trossachs, ktorý sa stal v roku 2002 prvým národným parkom na území Škótska. Táto oblasť je skutočne nádherná divočina s množstvom jazier a členitých kopcov, ktorá zároveň predstavuje prechod medzi škótskou Nížinou a Vysočinou (Uplands and Highlands). Okrem najväčšieho sladkovodného jazera Británie Loch Lomond sa v ňom nachádza aj Ben Lomond. Náš prvý Munro, ktorý sme v tejto divokej krajine zdolali.

Im Nordosten von Glasgow liegt der Lomond und Trossachs Park, der 2002 zum ersten Nationalpark Schottlands erklärt wurde. Diese Region ist eine wunderschöne und wilde Landschaft mit vielen Seen und Gipfeln und stellt den Übergang zwischen dem Uplands und Highlands dar. Außer dem höchsten Süßwassersee Loch Lomond befindet sich hier auch der Ben Lomond, unser erster Munro, den wir in diesem Land geschafft haben.  

Trávniky v okolí Loch Lomond sa pred zotmením zaplnia hladnými malými zajacmi / Die Rasenplätze in der Umgebung von Loch Lomond sind überfüllt von hungrigen kleinen Kaninchen. 

Ubytovanie sme mali rezervované v mestečku Balloch, v ktorom sme sa ešte večer pred výstupom bezcielne motali po pobreží jazera Loch Lomond a z diaľky obzerali začínajúce kopce Vysočiny. Bola som zaskočená veľkým množstvom divých zajacov, ktoré pred nami hupkom odskakávali do kríkov. Neklamem. Z okolitých lesov ich na trávniky vychádzali snáď tucty. TIP: Ubytovať sa v malom meste Balloch skutočne odporúčam. Nájdete tu vynikajúcu reštauráciu The Balloch House, zámok s obrovským parkom, prístav s centrom Loch Lomond Shores a veľké akvárium.

Wir haben ein schönes Zimmer im Dorf Balloch gebucht, wo wir rund um den Loch Lomond spazieren gegangen sind und die ersten Berge der Highlands bewundert haben. Ich war überrascht von den vielen kleinen Kaninchen, die vor uns in die Sträucher gehüpft sind. Ich lüge nicht. Aus den umliegenden Wäldern sind Dutzende über die Rasenplätze gehüpft. Ein Tipp: Am besten sucht ihr eine Unterkunft in Balloch, weil ihr hier ein außergewöhnliches Restaurant, The Balloch House, ein Chateau mit einem riesigen Park, den Hafen mit dem Loch Lomond Shores Zentrum und ein Aquarium findet.

Cestou na Ben Lomond vyberali kravy mýto 🙂 Wir mussten die Maut für den Durchgang bei den Kühen bezahlen.

Na ďalší deň, po výdatných raňajkách a milej konverzácii s turistami z New Jersey, sme sa konečne vydali zdolať Ben Lomond. Dostať sa na východné pobrežie jazera k parkovisku v Rowardennan nám trvalo približne hodinu. Na ceste od mesta Drymen bol síce niekoľkomíľový zákaz zastavenia, ale úzka vozovka vedúca cez husté lesy nám nedovolila ísť rýchlejšie. Zdržali sme sa aj na parkovisku. Zistili sme, že nemáme žiadne drobné na parkovné. Nefungoval ani automat na kartu a v okolí neboli momentálne žiadni turisti, ktorí by nám rozmenili aspoň 10 libier. Pri pokute za takýto priestupok by sme sa asi prepadli od hanby, ale riskli sme to a bez lístka sme sa vydali hľadať začiatok chodníka. Našťastie bol dobre viditeľný, ale samozrejme neznačený. Akonáhle sme vyšli z pekného lesného úpätia, objavila sa pred nami krajina s pustými, oblými kopcami, ktorú Škóti nazývajú “Land of Breadalbane” – Krajina obrov.

Am nächsten Tag, nach einem kräftigen Fruhstück und netten Gespräch mit Touristen aus New Jersey, sind wir endlich zum Ben Lomond gefahren. Bis zum Parkplatz in Rowardennan hat der Weg ungefähr eine Stunde gedauert. Zwar gab es ein meilenlanges Halteverbot, aber der durch dichte Wälder geführte Fahrweg war so eng, dass wir nicht schneller fahren konnten. Dann haben wir leider erst auf dem Parkplatz festgestellt, dass wir kein Geld für die Parkuhr hatten. Unglücklicherweise war auch der Bankomat kaputt und in der Umgebung waren keine Touristen, die uns mindestens 10 Pfund wechseln konnten. Wir hätten uns über eine Strafe sehr geärgert, trotzdem haben wir es riskiert und die Wanderung, ohne den Parkschein zu bezahlen, begonnen. Über der Baumgrenze hat sich vor uns ein Land mit wüsten und buckeligen Bergen, die die Schotten “Land of Breadalbane” – Das Land der Riesen nennen, ausgebreitet.

Prvé výhľady po vystúpení z lesnej cestičky / Die ersten Ausblicke nach dem Aufstieg über der Baumgrenze.

Ďalším prekvapením bolo, že na chodníku sme stretli len zopár turistov, pričom niektorí šľapali aj s malými deťmi (tipujem od 4 do 10 rokov). Celou cestou sme sa neustále otáčali. Nebolo snáď jediného miesta, ktoré by zakrývalo výhľady na Loch Lomond s 37 ostrovčekmi. Približne v polovici výstupu sa nám odkryli aj výhľady na druhú stranu národného parku, ktorú by sme radi niekedy navštívili. Nachádza sa tu totiž hrob legendárneho Roba Roya pri jazere Loch Voil, či ruiny významného stredovekého kláštora Inchmahome Priory, ktorý leží na jednom z troch malých ostrovov v jazere Menteith. K tomu sú tu lákavé ďalšie výstupy, napríklad na Ben A′an od jazera Loch Achray alebo na pochmúrny Ben Ledi s výhľadmi na Loch Lubnaig. Doteraz však ľutujem, že sme prešvihli Finich Glen neďaleko mesta Drymen. V tejto červenej rokline, ktorá v preklade znamená Diablova kazateľnica, sa údajne v minulosti stretávali Druidi a vykonávali v nej náboženské rituály. Potok pretekajúci cez červený pieskovec, sýtozelený mach a vysoké kamenné steny tu musia vytvárať ozajstnú strašidelnú atmosféru. Milovníci seriálu Outlander budú určite vedieť, v ktorej časti sa táto roklina objavila.

Die nächste Überraschung war, dass wir nur wenige Touristen getroffen haben. Manche waren sogar mit kleinen Kindern (ich schätze im Alter von 4 bis 10 Jahren) unterwegs. Die Wandertour war einfach atemberaubend, weil sich unter uns der ganze Loch Lomond mit den 37 Inselchen wie ein blauer Teppich entfaltet hat. Später sind die Ausblicke auf die andere Seite des Nationalparks aufgetaucht, den wir gerne in naher Zukunft besuchen möchten. Hier befindet sich nämlich die Ruhestätte des legendären Rob Roy beim Loch Voil, aber auch die mittelalterlichen Klosterruinen Inchmahome Priory, die auf einer der drei kleinen Inseln im Loch Menteith liegen. Dazu gibt es hier auch andere interessante Gipfel wie zum Beispiel den Ben A′an oder den schaurigen Ben Ledi mit Ausblicken auf den Loch Lubnaig. Was ich bis heute bereue, ist, dass wir Finich Glen (die Teufelkanzel) in der Nähe von Drymen verpasst haben. In dieser roten Schlucht haben sich in der Vergangenheit die Druiden getroffen und ihre Rituale durchgeführt. Der Bach, der über roten Sandstein fließt, das sattgrünne Moos und die hohen Steinwände müssen hier in der Tat eine geheimnisvolle, geisterhafte Atmosphäre bilden. Die Outlanderfans würden sicherlich wissen, in welchem Teil der Serie diese Klamm zu sehen war.

Výhľad na opačnú stranu Národného parku Lomond a Tossach / Der Ausblick auf die andere Seite des Lomond und Trossach Nationalparks.

Na vrchole kopca Ben Lomond / Auf dem Gipfel des Ben Lomond.

Po balkónovom výstupe nás na vrcholku čakala odmena. Široká planina, fascinujúce výhľady a gumené medvedíky. K tomu sme mali naozaj štastie na počasie. Na všetkých stranách každú chvíľu pršalo, len Ben Lomond všetky mraky obchádzali. Niektorí turisti začali prichádzať aj z druhej trasy, ktorá viditeľne viedla taktiež z nášho parkoviska. Aj keď sa v našom sprievodcovi odporúčalo zísť po rovnakej ceste, vydali sme sa touto druhou, čo sa ukázalo ako veľmi dobrá voľba.

Der Aufstieg hat sich für uns gelohnt: wir genossen eine herrliche Rundumsicht über das breite Flachland und…die Gummibären. Dazu hatten wir ausgesprochen schönes Wetter. Rundherum hat es geregnet, nur den Ben Lemond haben alle Wolken gemieden. Wir haben bemerkt, dass manche Touristen einen anderen Weg genommen haben, der offensichtlich auch von unserem Parkplatz weggeführt hat. Zwar hat uns unser Reiseführer den selben Weg zurück empfohlen, aber wir haben uns entschieden, diesen anderen hinunterzusteigen. 

Zostup z vrcholu Ben Lomond druhou trasou / Der alternative Abstieg vom Gipfel des Ben Lomond.

Ben Lomond. Stúpali sme po pravej strane, zostupovali po ľavej / Wir sind von rechts aufgestiegen und links heruntergestiegen. 

Pri parkovisku v Rowadennan / Auf dem Parkplatz in Rowadennan.

INFO: Celá okružná trasa na Ben Lomond 974 m.n.m. je dlhá približne 12 km a začína sa v 15 m.n.m.. Aj s dlhou prestávkou na vrcholku trvala naša túra 7 hodín.

Wegbeschaffenheit: Die ganze Rundtour ist ungefähr 12 km lang und dauert 7 Stunden. Aufstieg: 15 m bis 974 m. 

BEN NEVIS – VÝSTUP NA NAJVYŠŠIU HORU V ŠKÓTSKU / BEN NEVIS – AUF DEN HÖCHSTEN GIPFEL SCHOTTLANDS

Medzi najznámejšie oblasti v Centrálnej a Západnej Vysočine patria Glen Coe, Glen Etive a Glen Nevis. Tieto divoké, romantické údolia obklopené mohutnými kopcami sú mekkou pre tých, čo milujú turistiku, horolezectvo, cyklistiku, fotografovanie a cestovanie za históriou. Natáčali sa tu aj známe filmy, ako napríklad Rob Roy, Statočné srdce, či Harry Potter a väzeň z Azkabanu. Keďže je táto oblasť veľmi známa, rezervovali sme si  ubytovanie ešte niekoľko mesiacov vpred a to v dedinke Ballachulisch, z ktorej je to do týchto údolí doslova na skok. Počasie nám bohužiaľ nedoprialo vidieť všetko, čo sme mali na pláne. A keďže nám tu domáci pri večernom popíjaní malt whisky porozprávali o ďalších tunajších krásnych miestach, rozhodli sme sa, že sa sem musíme bezpodmienečne vrátiť.

Zu den bekanntesten Orten in den zentralen und westlichen Highlands gehören Glen Etive, Glen Coe und Glen Nevis. Diese wilden, romantischen Täler umgegeben von herrlichen Bergkulissen sind bei Wanderern, Bergsteigern, Radfahrern, Fotografen und und nicht zuletzt auch bei Historikern sehr beliebt. Hier wurden bekannte Filme wie Rob Roy, Braveheart oder Harry Potter und der Gefangene von Askaban gedreht. Weil dieses Gebiet sehr bekannt ist, haben wir schon vorab eine Unterkunft im Dorf Ballachulisch gebucht. Von dort war es nicht weit zu diesen Tälern. Leider hat uns das Wetter einen Strich durch unsere Pläne gemacht. Doch die Einheimischen haben uns bei einem gemeinsamen, abendlichen Whisky soviel von diesen zauberhaften Orten erzählt und uns überzeugt, dass wir unbedingt wieder in diese Region wieder zurückkehren müssen. 

Údolie Glen Nevis, v ktorom sa natáčalo mnoho scén z filmu Statočné srdce / Der Glen Nevis, wo viele Szenen von Braveheart gedreht wurden.

Ben Nevis je nielen najvyššou, ale zároveň aj turisticky najnavštevovanejšou horou vo Veľkej Británii. Za dobrej viditeľnosti je z jej vrcholku vidieť až na ostrov Isle of Skye, oceán a na mnoho ďalších kopcov a údolí škótskej Vysočiny. Trasu sme začali z parkoviska pri Visitor Centre neďaleko mesta Fort William, kde sme najskôr prešli cez most ponad rieku Nevis a potom sa napojili na kamenný chodník vedúci až na vrchol Ben Nevisu. Zo začiatku som nechápala, ako môže na takej oblej hore ročne zahynúť niekoľko turistov. Pri zdolávaní posledných 300 metrov som však pochopila prečo. Teplota klesla k nule, viditeľnosť bola na 5 metrov a k tomu fúkal taký silný vietor, že som mala problém s dýchaním a miestami aj s udržiavaním rovnováhy… Ako vyzerajú výhľady z vrcholu a ďalšie dôležité informácie nájdete na tomto linku.

Der Ben Nevis ist nicht nur der höchste, sondern auch am meisten besuchte Berg Großbritanniens. Wenn die Sicht gut ist, kann man bis zur Isle of Skye, dem Atlantik und zu den Highlands sehen. Unsere Tour haben wir am Parkplatz beim Visitor Centre in der Nähe von Fort William angefangen, wo wir zuerst die Brücke über den Fluß Nevis überquert haben. Danach sind wir dem Weg bis zum Ben Nevis gefolgt. Ich konnte nicht verstehen, warum jährlich so viele Menschen auf diesem Berg um Leben gekommen sind. Als wir den anstrengenden Anstieg geschafft hatten, war uns alles klar. Die Temperatur war bis zum Gefrierpunkt gesunken und die Sicht betrug ca. 5 Meter. Darüber hinaus hat ein so starker Wind geblasen, dass ich nicht mehr atmen konnte. Wie die Ausblicke vom Ben Nevis aussehen und alle wichtige Informationen findet ihr auf diesem Link.

Chodník vedúci z údolia Glen Nevis na Ben Nevis / Der Pfad zum Glen Nevis.

Na vrchole najvyššej hory Veľkej Británie / Auf dem höchsten Punkt des höchsten Bergs Großbritanniens.

Ruiny bývalého observatória / Die Ruine des ehemaligen Observatoriums.

Zostup k parkovisku. Vľavo údolie Glen Nevis, vpravo jazero Lochan Meall an t-Suidhe / Der Abstieg zurück zum Parkplatz. Links ist der Glen Nevis, rechts der Loch Lochan Meall an t-Suidhe.

Naše ubytovanie v Ballachulish / Unsere Unterkunft in Ballachulish. 

INFO: Výstup a zostup na Ben Nevis 1344 m.n.m. je dlhý približne 13 km a začína sa v 14 m.n.m.. Táto trasa nám trvala 5 hodín, turisticky sprievodca uvádzal 7.

Wegbeschaffenheit: Der Auf-und Abstieg zum Ben Nevis mit 1344 Metern ist ungefähr 13 Kilometer lang. Unsere Tour hat 5 Stunden gedauert, aber im Reiseführer wurden 7 Stunden angegeben. 

VÝSTUP NA BRAERIACH  V CAIRNGORMS / DER AUFSTIEG ZUM BRAERIACH IN CAIRNGORMS

Cairngorms je najväčším Národným parkom vo Veľkej Británii. Nachádza sa v ňom lyžiarske stredisko a známa úžľabina Lairig Ghru, okolo ktorej sme plánovali prechádzať popri výstupe na žulový kopec Braeriach. Napriek tomu, že bolo krásne počasie, museli sme turistiku v polovici cesty kvôli silnému vetru zrušiť a vrátiť sa späť. Už chápem, prečo sú hory v Cairngormskej náhornej plošine také pusté a nemilosrdné. Ak niekto hľadá úplnu samotu, tak tu ju určite nájde 🙂 Viac turistov tu podniká výstup na Ben Macdui, o ktorom si ľudia až do 20. storočia mysleli, že je najvyššou horou v Škótsku. Táto trasa je však nielen rušnejšia, ale aj náročnejšia.

Der Cairngorms ist der größte Nationalpark Großbritanniens. Hier befindet sich ein Skizentrum und das bekannte Trogtal des Lairig Ghru, das wir beim Aufstieg auf den Gipfel Braeriach umrunden wollten. Trotz des schönen Wetters mussten wir die Tour wegen dem starken Wind komplett abbrechen. Ich verstehe, warum die Berge in Cairngorms so wüst und gnadenlos sind. Wenn jemand die Einsamkeit sucht, ist man hier richtig. Viele Wanderer unternehmen den Aufstieg zum Ben Macdui, von dem  die Schotten bis zum 20. Jahrhundert gedacht hatten, dass er der höchste Ben ist. Auf jeden Fall benutzen die Wanderer diesen besser begehbaren Pfad lieber als den auf den Braeriach. 

Začiatok trasy vedie popri “The Cairngorm Reindeer Center“, v ktorom sa môžete prechádzať v ohradách popri soboch / Am Anfang führt der Pfad neben “The Cairngorm Reindeer Center“, in dem ihr mit den Rentieren frei spazieren gehen könnt.

Hlavným strediskom v tejto lyžiarskej a turistickej oblasti je mestečko Aviemore. Našli sme v ňom útulné ubytovanie a večer sme sa nevedeli rozhodnúť, v ktorej reštaurácii sa najeme. V jeho centre stojí aj krásna drevená železničná stanica z viktoriánskeho obdobia, kedy ešte po tratiach prechádzali parné vlaky. Pri Aviemore a v nižšie položených oblastiach Národného parku sú husté lesy, ktoré skrývajú vzácny poklad. Vyskytujú sa v nich jedny z posledných vzácnych škótskych borovíc (jedna taká oblasť je ešte v okolí Loch Affric v centrálnej Vysočine). Ak ste otužilci, môžete sa okúpať aj v okolitých jazerách. Najznámejšie sú Loch an Eilan, na ktorom je malý ostrovček so zrúcaninou zámku a Loch Morlich s Loch Insch, ktoré sú centrami vodných športov.

Die kleine Stadt Aviemore ist der Mittelpunkt dieses Ski- und Wandergebiets. Hier haben wir eine angenehme Unterkunft und ein geschmackvolles Restaurant gefunden. Darüber hinaus liegt im Zentrum dieser Stadt ein wunderschöner Bahnhof, der im viktorianischen Stil erbaut wurde. In der Nähe von Aviemore und in den niedrigeren Gebieten des Nationalparks gibt es dichte Wälder, die einen Schatz verbergen. Hier und auch beim Loch Affric wächst eine der letzten, seltenen schottischen Kiefern. Wenn ihr das kalte Wasser mögt, könnt ihr auch in naheliegenden Seen schwimmen. Die bekannteste Seen sind der Loch an Eilen, mit einer Bergruine auf einem Inscheln, weiters der Loch Morlich und der Loch Insch, wo sich die Wassersportzentren befinden.

Pustou cestou k Lairig Ghru / Auf dem wilden Pfad zum Lairig Ghru. 

Lairig Ghru. Vpravo je vrchol kopca Braeriach / Lairig Ghru und Braeriach. 

Cez kamenistý brod. Chodník bol neznačený a zle viditeľný / Über grobes Blockwerk, das von bizarr verwitterten Granitfelsen überragt wird. Der Pfad war unsichtbar.

INFO: Výstup a zostup na Braeriach 1296 m.n.m. je dlhý približne 20 km a začína sa v 460 m.n.m.. Táto trasa trvá 7,5 hod. a začína od “Sugarbowl Car Park”. Ak pôjdete po ceste ešte ďalej, prídete na parkovisko v lyžiarskom stredisku Cairngorms, odkiaľ začína trasa na Ben Macdui.

Wegbeschaffenheit: Der Auf-und Abstieg zum Braeriach mit 1296 Metern ist ungefähr 20 Kilometer lang. Diese Tour dauert ca. 7,5 Stunden. Der Pfad beginnt beim Parkplatz “Sugarbowl Car Park”. Wenn ihr mit dem Auto weiter fährt, kommt ihr zum Parkplatz beim Skizentrum Cairngorms, wo der andere Pfad auf Ben Macdui beginnt.


Mnohým sa zdá, že hory v Škótsku nie sú vysoké. Veď najvyšší Ben Nevis má „len 1344m.n.m.” Málokto však počíta s tým, že takmer každá trasa začína pár metrov nad morom a nie ako v našich končinách, zo 400 až 1000 m.n.m.. Okrem týchto turistických trás sme ešte na Isle of Skye vystúpili na The Storr, Quiraing a dve túry sme si prešli po útesoch. Veľmi pekná bola aj prechádzka k vodopádu Glomach, či okolo jazera Affric. Pri plánovaní nám pomohla stránka walkinghighlands.co.uk. Škóti chodníky neznačia, takže by si mal každý dôsledne turistiku vopred naplánovať. Vo viacerých miestach je navyše slabý signál, tak pri vyjdení z chodníka vám nepomôže ani GPS.

Man hat den Eindruck, dass die Gebirge Schottlands nicht so hoch sind. Der höchste Berg Ben Nevis ist ja “nur 1344 m“ hoch. Aber niemand rechnet damit, dass fast jede Wanderroute nur ein paar Meter über dem Meeresspiegel beginnt, nicht wie in unseren Ländern ab 400 bis 1000 Metern. Außer auf diesen Wanderrouten sind wir noch auf der Isle of Skye gewandert. Ein Spaziergang rund um Loch Affric und ein Aufstieg zum Wasserfall Glomach waren auch wunderschön. Für jede Tour solltet ihr euch gut vorbereitend zusätzlich einen guten Orientierungssinn und Ausdauer haben. Die Pfade sind nicht markiert, passt daher auf unbeachtet, dass GPS Signal im einsamen Bergland sehr schlecht ist und man sich bei schlechterer Sicht hoffnungslos verirren kann. Die Website Walking Highlands hat uns mehrmals geholfen. 

Luc x.

Malý Tibet v Tirolsku – Klein Tibet

Malý Tibet v Tirolsku. Najkrajšie miesto v Rakúsku. Selankové, pokojné, nerušené masami turistov. Ešte deň pred jeho objavením sme netušili, aký poklad región Zillertal ukrýva. Taký, ktorý bude ešte dlhé roky vyčnievať medzi všetkými spomienkami z našich výletov. Náhodne nám ho odporúčila domáca, keď sme v piatok večer na terase hotela popíjali miestne pivo Zillertal Märzen a študovali turistickú mapu. Turistiku v najvýchodnejšej oblasti, ktorej kopce hraničia s talianskym Južným Tirolskom, sme pôvodne vôbec nemali na pláne. Dokonca ani v našom bedekri nebola o Malom Tibete žiadna zmienka. Nuž, po zhliadnutí prvých obrázkov na internete bolo rozhodnuté.

CESTA K MALÉMU TIBETU POPRI VODNEJ NÁDRŽI ZILLERGRÜNDL 

Na celý deň hlásili slnečné počasie bez búrok. Od mesta Mayrhofen sme zabočili ku krátkemu tunelu na Branderbergstraße, na konci ktorého sme zaplatili 7,5 Eur za vstup do údolia Zillergrund. Po kľukatej, úzkej ceste bolo možné ísť len rýchlosťou 40-50 km/h. Navyše sa mohli za každou zákrutou objaviť kravy z okolitých pasienkov. Pri Bärenbadalm sme zaparkovali auto, a rýchlo naskočili na linkový autobus, ktorý premáva po serpentínach až ku vrcholu mohutnej vodnej nádrže Zillergründl.

Vodná nádrž Zillergründl je jedna z mnohých v rakúskych Alpách, ktorá zbiera vodu z okolitých kopcov a slúži na výrobu zelenej elektriny. Aj keď sme už boli pri nádrži Mooserboden v Národnom parku Hohe Tauern, napriek tomu sme opäť ostali v nemom úžase zo skalných masívov a azúrovej, krištálovo čistej vody. Emócie. Turistický chodník nás hneď na začiatku zaviedol do 500 metrov dlhého, chladného tunela, na konci ktorého sa začínalo dlhé priehradné nábrežie s panoramatickými výhľadmi na Veľký Magner (2873). Po niekoľkých zákrutách sme sa dostali na pustú alpskú pastvinu Hohenaualm a ocitli sa v Malom Tibete.

Cesta popri priehrade Zillergründl nám kvôli častým prestávkam trvala dlhšie, ako bolo uvedené v turistickej mape. Na vine boli výhľady na masívne, kolmé svahy kopcov padajúce do azúrovej nádrže.

V pozadí údolie, v ktorom sa ukrýva Malý Tibet.

Hneď ako som dofotila prvé farebné vlajky a nápis “Malý Tibet”, tak sa na nás spoza kamennej maštale vyrútili fľakaté prasiatka. “Servas liebe Schweinchen!” pozdravili sme sa a odkráčali ku útulnej chatke, v ktorej si už prví turisti vychutnávali alpské raňajky a kravské mlieko s lesnými plodmi, tzv. Buttermilch. Ak sa vám bude zdať, že 10-20 turistov je veľa, nezúfajte. Väčšina tu totiž svoju trasu končí a ďalej, hlbšie do skalnej doliny, sa vydá už len zopár dobrodruhov.

Buttermilch – kravské mlieko s čučoriedkami dodá na ďalšie kilometre veľa energie.

Farebné tibetské vlajky s budhistickými modlitbami.

Tabuľka s nápisom: Najkrajšie miesto na svete.

Aby sme dodali sebe i svetu pozitívnu energiu a karmu, zatočili sme budhistickymi valčekmi v smere hodinových ručičiek.

Mladé teliatka na pasienku v Malom Tibete.

OD MALÉHO TIBETU NA VYSOKOHORSKÚ PROMENÁDU HANNEMANNWEG KU CHATE PLAUENER

Po krátkej prestávke sme sa vydali od chatky v Malom Tibete (Hohenaualm) po červenej značke do pustej, ľudoprázdnej, skalnatej doliny. Pomalým stúpaním sme sa dostali až ku úpätiu posledných kopcov, kde sa cesta stočila a viedla strmo do kopca. 600-metrové prevýšenie k najvyššiemu bodu túry Seekar sme zdolali za hodinku. Ďalej nás čakala už len dlhá, prechádzková promenáda s výhľadmi na okolité trojtisícovky so snehovou pokrývkou a do hlbokého údolia s vodnou nádržou Zillergründl. Chodník križovali viaceré potôčiky a kde-tu sa objavila zelená pláň s farebnými kvetinami. Na chate Plauener sme sa nakoniec pridali k ďalším hladným turistom a objednali zaslúženú obedo-večeru. Zostup naspäť k nádrži bol pomerne prudký, ale za to rýchly 🙂

Chodník od Malého Tibetu (Hohenaualm) do pustej doliny. Za kopcami v pozadí je už Taliansko.

Výstup k najvyššiemu bodu trasy.

Dlhá vysokohorská promenáda Hannemannweg.

Pokračovanie promenády Cesta troch krajín (Drei-Länder-Weg).

Chata Plauener.

Zostup späť na začiatok vodnej nádrže Zillergründl.

Dôležité body trasy v skratke:

—> 1. Po prejdení plateného údolia Zillergrund (7,50 Eur) začína trasa pri parkovisku Bärenbadalm (1450m) a vedie ďalej na vrchol nádrže Zillergründl (1850m). Cestu je možné skrátiť autobusom, ktorý premáva až na vrchol priehrady každú pol hodinu (1 osoba/1 smer – 2,90 Eur) —> 2. Na konci zastávky je cca. 500m dlhý tunel —> 3. Po prejdení tunela vedie chodník popri nádrži, na ktorom sú aj 2 odbočky na chatu Plauener  —> 3. Na konci nádrže sa nachádza Malý Tibet (Hohenaualm 1885m) —> 4. Červená značka vedie s malým prevýšením hlbšie do údolia, kde sa na jeho konci trasa točí doľava a začína najstrmšie stúpanie k Seekar (2475m) —> 5. Dlhé promenády Hannemannweg a Drei-Länder-Weg  končia pri chate Plauener (2363m). —> 6. Zostup k vodnej nádrži Zillergründl.

Ak sa raz ocitnete v regióne Zillertal v letnej sezóne, čarovný Malý Tibet jednoducho musíte vidieť!

Vaša Luc x

Podrobne popísanú trasu nájdete aj v turistickom sprievodcovi Zillertal mit Gerlos- und Tuxer Tal od vydavateľstva Rother.

Turistika v Malej Fatre: Baraniarky a Kraviarske

V mojej rodnej Terchovskej doline som prešla niekoľkokrát nejeden turistický chodníček. Jedným z mojich najobľúbenejších je práve bočný hrebeň Malej Fatry, z ktorého sú krásne výhľady nielen na Rozsutce, ale aj na hlavný hrebeň s Veľkým Kriváňom a do doliny Veľká Bránica. Navyše je tu málo turistov, veľa čučoriedok a časť výstupu a zostupu vedie cez čarovné, husté lesy. Keď som ho prechádzala naposledy, jeho koniec som kvôli blížiacej sa búrke rýchlo prebehla a chýbajú mi zábery na najkrajšie výhľady z kopca Kraviarske. Napriek hrozivo vyzerajúcej búrke som prefrčala okolo turistu, ktorý si v sedle pod Kraviarskym s kľudom vychutnával obed a odvážnych českých turistov, ktorí trasu z opačnej strany ešte len začínali. Ponaučenie: Nechoď na hory, keď hlásia búrky už v obedných hodinách alebo choď za každého počasia a buď “odvážna” ako český turista.

Dôležité body trasy:

—> 1. Chodník sa začína vo Vrátnej pri Starom dvore na parkovisku pred lanovkou a vedie cca 10-15 minút po asfaltke v smere k hotelu Rozsutec  —> 2. Pri prvej ostrej zákrute je odbočka z cesty smerom do lesa, odkiaľ začína prvé stúpanie po modrej značke —> 3. Po viac ako 300 výškových metroch sa nachádza na širokej lúke prvý rozcestník Sedlo Príslop (916m) —> 4. Chodník pokračuje doľava cez hustý les s prudkým prevýšením na prvý vrchol Baraniarky (1270m) s výhľadmi na Sokolie, Terchovskú dolinu a hlavný hrebeň Malej Fatry —> 5. Z Baraniarok sa klesá a vstupuje opäť do lesa s menšou reťazovou prekážkou —> 6. Stredný vrchol Žitné 1265 m.n.m. je pokrytý stromami —> 7. Zo Žitného sa klesá a opäť stúpa na najvyšší bod trasy Kraviarske (1361m) s výhľadmi na celé Rozsutce a hrebeň MF —> 8. Trasa pokračuje ďalej na Sedlo pod Kraviarskym, kde je možné pokračovať buď na Veľký Kriváň, alebo sa vrátiť späť do Starej doliny a k parkovisku pri Starom dvore.

Celá túra trvá približne 4 hodiny.

Zdroj: mapy.hiking.sk

Výhľad na Rozsutce zo Sedla Príslop.

V Sedle Príslop sa delí cesta doľava na Baraniarky a doprava na Sokolie.

Z lúky v Sedle Príslop do hustého lesa na Baraniarky.

Pohľad späť na vrchol kopca Baraniarky a Terchovskú dolinu.

Výhľad z Baraniarok na zalesnený kopec Žitné, Kraviarske a Veľký Kriváň na hlavnom hrebeni Malej Fatry.

Z Baraniarok na Žitné.

Keď sa na horách za necelú pol hodinu zmení idylické počasie bez mráčika na búrku.

V pozadí Malý a Veľký Rozsutec, Stoh a Poludňový grúň.

Prechod bočným hrebeňom si môžete predĺžiť výstupom na Veľký Kriváň. Alebo rovno až na Chleb a Poľudňový grúň.

Luc x

Turistika v pohorí Hochschwab: Fölzalm-Fölzstein

Pohoria v regiónoch severovýchodného Štajerska v Rakúsku sú ideálne na jednodňové výlety alebo predĺžený víkend. Jedným z nich je vápencové pohorie Hoschschwab s mnohými značenými turistickými chodníkmi a panoramatickými výhľadmi. Táto oblasť ešte neprepadla masovému turizmu a v okolitých mestečkách nájdete len zopár ubytovacích zariadení a reštaurácií (v nemecky hovoriacich krajinách ich nájdete označené ako Gasthaus alebo Gasthof). Väčšina ľudí sa tu príde prejsť len k rozprávkovému Zelenému jazeru (Grüner See pri Tragöß-Oberort), ktoré je najčarovnejšie počas jari pri topení snehu. Pred našou prvou turistikou v regióne Hochschwab som zakúpila opäť vynikajúco spracovaného sprievodcu od vydavateľstva Rother (v NJ). Vybrať si z 50 odporúčaných trás v tejto knižke nebolo vôbec jednoduché, ale keďže sme skúšali nové turistické topánky, 9- až 10-hodinové túry neprichádzali do úvahy. Zvolili sme preto len krátky výstup na horský pasienok Fölzalm a nakoniec aj na vyšší kopec Fölzstein. Dominantu pohoria s totožným názvom Hochschwab zdoláme inokedy.

Dôležité body trasy:

—> 1. Trasa začína z plateného parkoviska na Fölzstraße (765m.n.m.), za dedinou Palberdorf (3 eurá/celý deň) —> 2. Po približne 5 minútach od parkoviska je križovatka. My sme sa vydali doprava, smerom k Alpengasthaus Schwabenbartl (814m.n.m.) Cez malú roklinu zľava sme vychádzali na konci turistiky —> 3. Hneď za chatkou je odbočka č. 860 na Fölzalm —> 4. Po viac ako 300 výškových metroch a cca. 70 minútach sa cesta v Almtörl (1168m.n.m.) križuje s chodníkom, ktorý je ideálny pri ceste späť —> 5. Hneď ako sme vystúpili z lesa, prechádzali sme sprava popri vápencových stenách masívov Mitteralpenturm a Winkelkogel a zľava sa nám ukazoval v plnej kráse cieľ našej trasy – Fölzstein —> 6. Chodník vedie na idylický horský pasienok Fölzalm (1484m.n.m.) s chatkami Herzerhütte a Grassehütte —> 7. Za chatou Grasserhütte je malý drevený smerovník na Fölzstein (1946m.n.m.) —> 8. Cestou späť sme zišli naspäť k chatám a potom k Almtörl, odkiaľ sme sa vydali druhou trasou rovno do údolia k malej rokline a nakoniec k parkovisku.

Táto 6-hodinová trasa má celkové prevýšenie cca 1200m a dĺžku cca 13 km.

Na Fölzstraße za dedinkou Palbersdorf sú 2 platené parkoviská, ktoré sú dobrým východiskovým bodom.

Chodník bol po pasienok Fölzalm značený a dobre udržiavaný. Od chatiek sme však cestou na vrchol Fölzsteinu nevideli žiadne značky. Viedla nás len úzka vychodená cestička, ktorá sa miestami kvôli menším kamenným zásypom strácala. Dbajte preto na pevnú obuv s kvalitnými podrážkami. Čím vyššie budete, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa stretnete s kamzíkmi alebo kozorožcami. Vrchol Fölzsteinu je paradoxne široká a veľká lúka, pričom zospodu vyzerá ako ostrý špic.

Prvá križovatka. Tu sme odbočili doprava, smerom k Alpengasthaus Schwabenbartl. Z tejto rokliny sme vychádzali až na konci turistiky.

Alpengasthaus Schwabenbartl.

Za mostíkom za chatou Alpengasthaus po trase č. 860 začína prvé stúpanie.

Prvé výhľady po prekonaní hranice lesa za križovatkou Almtörl. Vpravo masívna vápencová stena Mitteralpenturm.

Na turistike som skúšala nové topánky značky Meindl. Po prvých metroch si noha rýchlo zvykla, ale na konci dňa sa mi objavili menšie opuchy nad členkami. Takéto vyvýšené topánky mám však po prvýkrát. S paličkami Komperdell som spokojná už niekoľko rokov.

Ku chatám Grasserhütte a Herzerhütte.

Po krátkej prestávke na chate sa počasie konečne vylepšilo.

V malej, útulnej Grasserhütte sme stretli veľmi milých domácich turistov, ktorí nám odporúčili ďalšie krásne trasy v regióne Hochschwab.

Cestou na Fölzstein.

Skupinka kozorožcov.

Na širokej lúke na vrchole Fölzsteinu sme sa streli s kamzíkmi.

Fölzstein.

Alternatívny zostup ku parkovisku. My sme sa vrátili naspäť k chatám.

Fölzstein.

Cestou späť.

Fölzstein.

Región Hochschwab nás prekvapil. Pár kilometrov ďalej na západ sa nachádza krásny Národný park Gesäuse, ktorý je spolu s ďalšími pohoriami Schneeberg, Raxalpen a Semmering rovnako ideálnym miestom na 1- až 3-dňové úniky z mesta.

Vaša Luc x

Počas cesty nás sprevádzal turitický sprievodca od vydavateľstva Rother.