Najnovšie príspevky

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 5. – Munster a Eguisheim

Na vínnej ceste južne od Colmaru sa nachádza ďalšia malebná dedinka Eguisheim, ktorá rovnako ako Hunawihr, Riquewihr, či Yvoire patrí nielen k najkrajším francúzskym obciam les-plus-beaux-villages-de-france.org, ale dokonca aj k najobľúbenejším miestam Francúzov. Okrem návštevy Eguisheimu sme si na tento deň s Greeterkou Elisabeth dohodli aj obhliadku jej rodného mestečka Munster, ktoré je známe syrmi, bocianmi a jednou z najznámejších textilných fabrík Francúzska. Eguisheim a Munster boli našou zastávkou na ceste z Colmaru do Mulhousu, do mesta s jednými z najkrajších a najzážitkovejších múzeí na svete.

EGUISHEIM

Ak sa raz budete prechádzať v Eguisheime, tak sa budete doslova točiť ako keby v jednom kruhu, pričom sa vôbec nemusíte báť, že by ste v ňom zablúdili. Dedinka bola totiž vybudovaná do troch koncentrických kruhov okolo jedného spoločného stredu, 8-uhlového hradu. Mimo nich je táto obec celkom obyčajná, s novopostavenými domami a tichými príjazdovými ulicami. Akonáhle však prejdete do historickej zóny, ocitnete sa v rozprávkovom svete.

Bývalý holubník a kurín.

Turistickým magnetom v Eguisheime je holubník a kurín, bývalá poľnohospodárska budova, v ktorej chovali sliepky a holuby. Áno, dobre čítate, vo Francúzsku môže byť aj kurín a holubník jedným z najobľúbenejších fotomotívov. Celá okružná prechádzka po dláždených úzkych uličkách Rue de Rempart a Rue du Allmend nám trvala takmer hodinu. Bez pomalého obzerania všetkých tých za sebou “pozliepaných” farebných hrázdených domov s ich bohatou kvetinovou výzdobou na predných fasadách, balkónoch a vstupných dverách to v tejto malej dedine jednoducho ani nejde.

Bociany s hniezdami nechýbali samozrejme ani na historických budovách na námestí Place du Château.

V strede tohto kruhu je námestie “Place du Château”, ktoré sa pýši veľkou studňou so sochou pápeža Lea IX., ktorá bola vyhotovená v polovici 19. storočia a vďaka svojmu objemu 80.000 litrov patrí k najväčším studniam v Alsasku. Za ňou sa nachádzajú 8-uhlové múry z 13. storočia s neorománskou kaplnkou Saint Leo a historickou budovou, ktorá bola kedysi sídlom tunajších grófov. Milovníci sakrálnej architektúry by nemali obísť ani kostol St-Pierre-et-St-Paul s gotickou vežou a románskym portálom, ktorý je vzdialený len pár metrov od hlavného námestia.

Hlavné námestie s najväčšou studňou v Alsasku.

V ulici Rue du Rempart.

V ulici Rue du Rempart.

Typický obchod so strigami v Alsasku.

V Eguisheime bolo v porovnaní s dedinkami severne od Colmaru prekvapivo málo turistov.

MUNSTER 

Ďalej na juhozápad od Colmaru sme navštívili ešte jednu väčšiu obec Munster, ktorú sme pôvodne vôbec nemali na našom zozname a na poslednú chvíľu sme ju uprednostnili pred ďalšími plánovanými dedinami – Thann a Guebwiller. Prečo? Pár dní pred príchodom do Alsaska totiž reagovala na našu žiadosť spoznať niektoré z tunajších miest očami domácich greeterka Elisabeth (Lili) z dobrovoľníckej organizácie Greeters Vallée de Munster. PS: Pri vyhľadávaní informácií si obec Munster nepomýlte s nemeckým mestom Münster.

Ruiny bývalého kláštora a hniezda bocianov na okolitých budovách.

V dávnom 7. storočí postavili na sútoku riek Fecht a Malý Fecht mnísi z Írska kláštor “Monasterium ad Confluente” (preklad – Kláštor na sútoku). Síce z neho ostali už len ruiny, ale za to mestečku zanechali mnísi malý poklad – recept na chutný munsterský syr, ktorý sa tu nielen vyrába, ale aj široko-ďaleko predáva. Pri ňom sme sa stretli aj s Lili, ktorá nám o ňom čo-to porozprávala a po chvíľke zaviedla k neďalekému protestantskému kostolu. Počas cesty nás upozornila na početné obrovské hniezda bocianov, pod ktorými sú na uliciach na niektorých miestach výstražné tabule so zákazom priblíženia sa k budove. Také jedno hniezdo môže vážiť údajne až neuveriteľných 500kg a pri páde len jednej jeho časti by to už asi nikto nerozchodil. Zaujímavou informáciou je, že v 19. storočí bolo v Alsasku napočítaných viac ako 2000 párov bocianov, v roku 1948 ešte 173 párov a v roku 1974 už len 9 párov. Znižovanie ich počtu malo na svedomí ničenie ich prirodzeného biotopu (mokrastov a bažín), v ktorom nachádzali potravu, k čomu došlo intoxikáciou z pesticídov a posýpacích prostriedkov proti hmyzu. Ich úbytok zapríčinili aj smrteľné kolízie s elektrickými vedeniami a lov na vtáky. Aj vďaka dobrovoľníckym organizáciam, akou je napríklad Park bocianov v Hunawihr, si začali bociany v Alsasku opäť stavať svoje hniezda.

S greeterkou Lili, ktorá nás previedla svojim rodným mestom. V Munsteri sa nachádzajú 2 kostoly – jeden protestantský a jeden katolícky.

Známe munsterské syry. Zdroj: Parc Naturel Régional des Ballons des Voges.

Na hlavnom námestí “Place du Marché”.

Centrom mesta je námestie “Place du Marché” s renesančnou radnicou, studničkou so sochou leva zo 16. stor. a s protestanstkým i katolíckym kostolom. Tu nám začala Lili rozprávať o bohatej rodine Hartmannovcov, ktorá tu založila textilnú fabriku. Tvrdila, že pod celým mestom je sieť riečnych kanálov a práve na niektorých z nich vybudovali Hartmannovci svoje výrobné haly. Silný tok kanálov totiž poháňal obrovské mlyny a stroje na látky. Kedysi sa aj pokúšali zistiť presný počet týchto kanálov a to nalievaním farieb do horných tokov, avšak nie všetky farebné škvrny sa objavili na ich opačnej strane. Niektoré kanály sa preto pravdepodobne strácajú niekde pod domami. V samotnom Munsteri už v súčasnosti nenájdete veľa zachovalých historických budov, nakoľko bolo kvôli priemyselnej fabrike terčom útokov počas 1. a aj 2. svetovej vojny. Lili nám ukázala aj jednu dlaždičku na jednej z ciest v centre, ktorá pripomína miesto pádu prvej bomby v Munsteri.

Námestie Place du Marché so studňou a sochou leva. V pozadí veža katolíckeho kostola.

Moderný orloj v katolíckom kostole.

Veža protestantského kostola.

Jedny z mála zachovalých starších budov.

Munster bolo v 19. a 20. storočí významnou priemyselnou zónou, kvôli čomu sa stalo terčom útokov v 1. a 2. svetovej vojne.

Dom hudby – v lete sa v ňom konajú hudobné vystúpenia.

V bývalých záhradách zničeného zámku bohatej rodiny Hartmannovcov. Lili spomínala, že sa pod týmto stromom často hrávala so svojou sestrou. Potajomky. Donedávna bol do celého areálu zámku vstup prísne zakázaný.


TIPY NA ZÁVER

– Mestečko Munster je obklopené lesmi a horami pohoria Vogesen s množstvom turistických chodníčkov s výhliadkami na alsaské údolia. Táto oblasť je súčasťou Národného parku “Parc Naturel Régional des Ballons des Voges”, ktorý zasahuje do 3 regiónov: Alsaska, Franche-Comté (Burgundska) a Lotrinska.

– Medzi odporúčanými trasami patrí výstup na Hohneck z Col de la Schlucht, počas ktorého môžete stretnúť aj kamzíkov. Jeho presný popis s fotkami od turistov nájdete tu. Lákavý je aj výstup na Le Grand Ballon od jazera La du Ballon. Popis trasy tu.

Route des Crêtes je takmer 60 km dlhý úsek po hrebeňoch kopcov pohoria Vogesen od Col du Bonhomme až po Vieil Armand, ktorý vybudovala francúzska armáda počas 1. svetovej vojny a v súčasnosti patrí k tým  najkrajším panoramatickým trasám Európy. Informácie k Route des Crêtes nájdete na stránke routes-alsace.com

– Ak by ste zatúžili spoznať tento región ešte viac, na oficiálnej stránke Valley of Munster nájdete mnohé ďalšie zaujímavé miesta.

– Aj v Eguisheime sú ďalšie tematické lesné chodníky, ktoré sú počas ranných hmiel čarovne mystické a rovnako, ako aj k iným alsaským turistickým chodníkom, vznikli aj k týmto viaceré legendy a balady. Tie najzaujímavejšie z celého Alsaska sú napríklad spísané v jednej nemeckej knihe od vydavateľstva Bruckmann: Mystische Pfade, Elsass und Vogesen – 35 Wanderungen zu Geschichten und Traditionen.

Vaša Luc x

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 3. – Château du Haut-Koenigsbourg a Sélestat

Alsasko je región známy predovšetkým svojou vínnou cestou a malebnými dedinkami. Ďalšie poklady sa však ukrývajú aj v tajomných lesoch pohoria Vogézy (franc. Vosges a nem. Vogesen). Sú nimi stredoveké hrady a zrúcaniny, ktoré sa v 11. až 13. storočí stavali snáď na každom vhodnom skalnom výbežku. Časť z nich bola spustošená nielen v 17. storočí počas 30-ročnej vojny, ale aj cez Veľkú francúzsku revolúciu. Patria medzi ne napríklad Odilienberg, tri zrúcaniny hradov nad Ribeauvillé, Château du Frankenbourg, či jeden z najnavštevovanejších hradov Francúzska Château du Haut-Koenigsbourg. Takýchto historických pamiatok je v Alsasku samozrejme ešte viac. K tomu všetkému si tu prídu na svoje aj milovníci turistiky. Samotné vogézske kopce sa síce nepýšia masívnymi horami, ale cez ich husté lesy vedú viaceré chodníky, ku ktorým sa viažu mystické príbehy a ságy s čarodejnicami, vílami a inými rozprávkovými bytosťami. Na niektorých miestach natrafíte aj na bývalé obradné miesta Keltov, vodopády a výhliadkové plošiny.

Na tretí deň nášho roadripu po Alsasku sme sa rozhodli preskúmať lesné cestičky vedúce priamo ku stredovekému Château du Haut-Koenigsbourg a na konci dňa sme ešte stihli navštíviť väčšie mestečko Sélestat.

VÝSTUP CEZ ČAROVNÝ LES K CHÂTEAU DU HAUT-KOENIGSBOURG

K hradu Haut-Koenigsbourg sme sa mohli dostať priamo autom, ale keďže sme chceli lepšie spoznať tunajšie okolie, rozhodli sme sa k nemu vystúpiť pešo. Neľutujeme. Napriek tomu, že máme radi vysokohorskú turistiku, tak nás alsaské lesy nielen očarili, ale aj začarovali. Ak sa tu niekedy vrátime, tak len kvôli lesným rozprávkovým chodníkom. Počas tejto prechádzkovej turistiky sme sa hneď na začiatku zastavili pri Château de Kintzheim, v ktorom vo voliéroch chovajú orly, sokoly, myšiaky, sovy, africké supy a hadožrúty. Na stredovekej dvorane zámku sa dokonca môžete zúčastniť aj vtáčej prehliadky. Viac informácií nájdete na stránke: voleriedesaigles.com. Idúc ďalej po značenom chodníku sme sa dostali k parku opíc “Affenberg – Montagne des Singers”, do ktorého bolo ešte v roku 1969 premiestných stovky afrických makakov, konkrétne z marockého pohoria Atlas. Informácie k parku nájdete na stránke montagnedessinges.com.

Výstup po Borne Hexagonale k Haut-Koenigsbourg.

Keď sme po dvoch hodinách vystúpili z tichého lesa, ocitli sme sa rovno pred Château du Haut-Koenigsbourg. Kedže patrí k najnavštevovanejším francúzskym hradom, na prístupovej ceste sa tvorili dlhé zápchy áut a na dvorane to vyzeralo ako v najrušnejšej hodine na Václaváku. Jeho história siaha až do dávneho 12. storočia, kedy ho na takmer 800 metrov vysokej hore nechal údajne postaviť Friedrich II. Hohenstaufen, ktorého možno poznáte vďaka Zlatej bule sicílskej. Haut-Koenigsbourg je svedkom viac ako 900-ročnej búrlivej histórie európskych konfliktov medzi kráľmi, cisármi a vazalmi. Najviac ho zasiahla 30-ročná vojna, počas ktorej bol obliehaný celých 52 dní švédskymi vojskami. Po vojne ostali z hradu už len ruiny, ktoré stáročia patrili mestu Sélestat. Keďže sa na opravu hradu nikdy nenašli peniaze, rozhodli sa ho obyvatelia strategicky darovať cisárovi Wilhelmovi II. Ten ho síce nikdy nenavštívil, ale za to ho na začiatku 20. storočia nechal konečne zrekonštruovať.

Fascinujúce výhliadky z hradu Haut-Koenigsbourg.

V alsaských lesoch rastú tucty agátov bielych, ktorých kvety na konci mája intenzívne rozvoniavajú po celom okolí.

Zostup k dedinke Orschwiller.

Orschwiller.

Od Orschwiller do Kintzheimu cez viniče. V pozadí hrad Haut-Koenigsbourg.

Pohľad späť na dedinku Orschwiller na ceste do Kintzheimu.

Výhľad na Château de Kintzheim.

Info k trase: 1. Trasa začína na parkovisku Volerie des Aigles hneď za dedinou Kintzheim –> 2. Odtiaľ vedie približne 300-400 m lesný chodník č.19 ku Château de Kintzheim –> 3. Od zámku cez les pokračuje cesta ďalej po červeno-bielo-červenej značke až k Affenbergu (zoologickej záhrade s africkými makakmi) –> 4. Tu musíte prejsť pár metrov popri hlavnom parkovisku a napojiť sa na turistickú trasu Borne Hexagonale, ktorá vedie v blízkosti cesty D159 (lesný chodník sa s cestou 2x križuje) –>  5. Na konci chodníka sú schody, ktorými sa dostanete priamo pred Haut-Koenigsbourg –> 6. Cestu späť môžete zvoliť v smere k dedine Orschwiller, odkiaľ smeruje chodník cez viniče až do Kintzheimu.

Naša trasa. Zdroj: Mystische Pfade, Elsass und Vogesen – 35 Wanderungen zu Geschichten und Traditionen, Annette und Lars Freudenthal.

SÉLESTAT

Od Kintzheimu je to už do Sélestatu doslova na skok. Toto mesto sa vraj oplatí navštíviť utorky, kedy v centre na trhovisku vo farebných stánkoch predávajú domáci svoje výrobky, ovocie a zeleninu. My sme tu síce v utorok neboli, ale za to sme mali úplne iný zážitok. Cez dobrovoľnícku organizáciu Greeters-Selestat-Haut-Koenigsbourg sme si dohodli kultúrnu prechádzku so sprievodcom Ericom. Na nešťastie bolo mesto v čase našej návštevy celé rozkopané a niektoré pamiatky kvôli rekonštrukcii zatvorené. Vďaka Ericovi sme si však zo Sélestatu odniesli mnoho cenných a zaujímavých informácií o Alsasku a živote v ňom.

Ericovo najkrajšie miesto – ulička s najstaršími stredovekým domami.

Eric vyrastal kúsok za kostolom St. George, ktorý bol postavený v neskorogotickom štýle. Po Rue de l′Église sme sa od kostola dostali pred najvýznamnejšiu budovu Sélestatu, ktorá však bola celá skrytá pod lešením. Bibliothéque Humaniste je jeden z najcennejších francúzskych pokladov, v ktorej sa uchovávajú alsaské rukopisy od 7. storočia, písma z Karolovskej dynastie (Karolovci vládli vo Franskej ríši v rokoch 751-987) a stredoveké biblie s ozdobným písmom a knižnými maľbami. Jednými najčastejšími návštevníkmi tejto knižnice sú Američania. Nachádza sa tu totiž Cosmograhiae Introductio od Mathiasa Ringmanna, prvý výtlačok knihy, v ktorej sa po prvý krát spomenul názov Amerika. Okrem iného tu nájdete aj mnohé inkunábuly a tlačoviny z 15. a 16. storočia, maľby a sochy. V roku 2011 bola zapísaná do zoznamu kultúrnych dedičstiev UNESCO. Hneď za ňou sa nachádza Maison du Pain, roztomilé múzeum chleba, v ktorom sme si samozrejme kúpili aj čerstvé francúzske bagety. Eric nás ďalej previedol tými najstaršími uličkami v meste, po miestach, kde sa hrával ako malý chlapec a ukázal nám budovy, ktoré ešte dodnes neprešli žiadnou rekonštrukciou. “Pozrite sa poriadne do tejto schátralej slepej uličky. Čo si myslíte, čím je taká výnimočná?”, pýtal sa nás ukazujúc na stáročia nedotknuté stredoveké domčeky. Vysvetlil nám, že alsaským domom kedysi zvonka vôbec nevidelo ich hrázdené trámy, ktoré slúžili údajne ako ochrana pred zrútením celých stien počas zemetrasení. Skrývali ich dlhé roky pod fasádou až pokým nezistili, že môžu byť vynikajúcim turistickým lákadlom. Nuž, myslím, že sa im nimi turistov podarilo pritiahnuť. Ale až príliš veľa 🙂

Veža gotického kostola St-Georges.

St – Georges.

V ulici Rue de l′Église.

Maison du Pain – Múzeum chleba.

Kostol Ste-Foy.

Kúsok od Maison du Pain sa nachádza bývalý benediktínsky kostol Ste-Foy a Maison Billex, dom s krásnym renesančným arkierom. Náš sprievodca Eric nás zaviedol po ulici Rue de la Grande Boucherie k stredovekej veži, kde kedysi väznili a upaľovali čarodejnice. Následne sme sa prešli k rieke Ill a k veži s hodinami Tour de l‘Horloge, ktorá bola kedysi súčasťou mestského opevnenia. V jej štyroch vežičkách boli v stredoveku strážcovia, ktorí upozorňovali domácich pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Za ňou sa nachádza hlavné centrum mesta s prekrásnymi meštianskymi domami. Eric nám počas celej kultúrnej prechádzky porozprával toho až-až. Spomenul nám napríklad aj jeho starú mamu, ktorá keď chodila do školy, tak sa niekoľkokrát menil hlavný jazyk výučby (z francúštiny do nemčiny, potom zas do francúštiny atď.) a viacerí jej spolužiaci mali z toho v hlave úplny mišung. Keď sme mu spomenuli, ako sa nám páči ich jednotná architektúra a že u nás sa stavia hlava-nehlava v rôznych bujarých štýloch bez citu k estetičnosti a súladu k okoliu, tak nám zas on povedal o jeho patáliách a byrokracii pri stavaní nového domu. Pozemok má totiž vo vzdialenosti 300m od vonkajšej hranice centra, kvôli čomu musí dodržiavať prísne predpisy chrániace historický ráz mesta a na povolenie čaká už dlhé mesiace.

Jeden z najstarších domov v Sélestate.

Smerom k Tour de l‘Horloge.

Eric nám ukázal aj miesta, ktorými kedysi pretekali vodné kanály. Dnes sa skrývajú pod niektorými cestami v centre.

Eric zo Sélestat Greeters a ja.


INFO NA ZÁVER

– Na obhliadku hradu Haut-Koenigsbourg stačia necelé 2 hodiny. Aktuálne otváracie hodiny nájdete na stránke: haut-koenigsbourg.fr/en.

– Ak ako-tak ovládate nemčinu, vrelo odporúčam turistického sprievodcu “Elsass&Vogesen-35 Wanderungen zu Geschichten und Traditionen” (35 zážitkových, mystických túr za dejinami a tradíciami v Alsasku a pohorí Vogézy) od vydavateľstva Bruckmann.

– Ak by ste mali záujem o kultúrnu prechádzku Sélestatom, napíšte na stránku Greeters-Selestat-Haut-Koenigsbourg minimálne 2 týždne pred príchodom.

Luc x

2 dni v Annecy, v hlavnom meste Horného Savojska (Haute-Savoie)

Keď som plánovala dovolenku po východných regiónoch Francúzska, po Alsasku a Hornom Savojsku, natrafila som na malebné mestečko Annecy ležiace na brehu priezračne modrého jazera Lac d′Annecy. Po krátkej zastávke v Yvoiry sme sa v ňom pôvodne chceli zastaviť len na pár hodín a pokračovať ďalej k úpätiu najvyššieho kopca Európy, Mont Blancu. Ale čím viac informácií som si o Annecy vyhľadávala, tým viac ma táto oblasť nadchla. Myslím si, že tak trošku neprávom stojí v úzadí svetoznámeho horského strediska Chamonix, ktoré uprednostňuje drvivá väčšina zahraničných turistov. V Annecy sme sa nakoniec rozhodli stráviť 3 dni, pričom sme ten posledný museli kvôli dažďu zrušiť.

Popri ostatných alpských mestách a dedinkách vo Francúzsku má Annecy okrem krásnych okolitých hôr a azúrového jazera aj bohatú históriu. Prvú osadu si tu založili ešte Rimania v 1. storočí pred Kristom, pričom väčší význam toto miesto nadobudlo až v 11. stor., a to vybudovaním prvého opevneného mesta “Annecy-le-Neuf”. Odvtedy sa doň začali ešte viac sťahovať remeselníci a o dve storočia neskôr aj viacerí významní grófi i biskupi zo Ženevy. V Annecy žil v 18. storočí niekoľko rokov aj svetoznámy osvietenský filozof Jean Jacques Rousseau. Toto malé mesto spomína aj vo svojom autobiografickom diele “Vyznania”, ktoré opisuje ako časť svojho intímneho a pokojného života v meste s dedinským rázom. No a dnes, v 21. storočí, si ho vďaka širokej ponuke voľnočasových aktivít začína obľubovať čoraz viac a viac návštevníkov.

To najlepšie, čo môžete hneď pri príchode do Annecy spraviť, je zájsť do turistickej informačnej kancelárie. Nájdete v nej úžasne spracovanú mapku so 4 odporúčanými tematickými okruhmi (viď foto). Určite vám pomôže zmysluplne si naplánovať prehliadku mesta. Domáci sú inak veľmi milí a nápomocní! Len čo nás videli, že sa dlhšie striedavo pozeráme do mapy a googlemaps navigácie v mobiloch, automaticky sa k nám pristavili a po anglicky sa spýtali, či nepotrebujeme pomoc.

Pont Morens – najstarší kamenný most v Annecy nad Thiou, jednou z najkratších riek vo Francúzsku.

Z mosta Pont Morens.

Najfotogenickejšie miesto v Annecy sa nachádza na moste “Pont Perrière”, z ktorého je výhľad na “Palais de I′Ile”. Tvar jeho stavby evokuje loď plaviacu sa po vode a mreže na oknách pripomínajú časy, kedy v tomto paláci bolo mestské väzenie. Dnes sa v ňom nachádza už len malá výstava architektúry a mestských pamiatok. V čase našej návštevy bol kvôli kompletnej rekonštrukcii strechy celý skrytý pod lešením a plachtami. Popri hlavnom kanáli rieky Thiou, jednou z najkratších riek Francúzska (5km), vedie dlhá promenáda cez celé hlavné centrum až po nábrežie jazera Lac d′Annecy. Nasledujúc mapku s okruhom okolo riečnych kanálov sme sa popri starých pastelových domoch dostali na ďalšie dva významné mosty: “Pont Morens” a “Pont de la République”. Ten prvý je najstarším kamenným mostom v Annecy a vedľa druhého bola kedysi cez mechanické plavebné komory a turbíny poháňaná voda k bývalej textilnej továrni. Ak vám pripadá Annecy už len z týchto fotiek ako idylické horské mestečko, domyslite si k nim ešte v letných mesiacoch kvetmi prezdobené zábradlia…

Pont de la République – pohľad na bývalé mechanické plavebné komory, ktorými bola poháňaná voda k neďalekej textilnej fabrike.

Pohľad na Pont Perrière a Palais de lIle, ktorý v čase našej návštevy rekonštruovali.

V Annecy sa oplatí zatúlať aj do iných uličiek mimo hlavnej promenády popri rieke Thiou. Ďalšie okruhy zakreslené v mapke nás nasmerovali napríklad k viacerým stredovekým kostolom, katedrálam, zámku z 13. storočia a skrytým malým námestiam a pasážam. Ak budete mať chuť na zmrzlinu, tak jednou z najlepších zmrzlinární v meste je Alpine Glacier, ktorú nájdete na Rue Perrière 16. Popri tom, ako sme si vychutnávali tieto obrovské lahodné kopčeky, sledovali sme aj hravého psíka Jericá s jeho pánom, ktorých sme nejakou zhodou okolností stretávali po celý deň.

Psík Jericó a jeho pán pri zmrzlinárni Alpine Glacier.

Schody k stredovekému zámku, ktorý nechali ešte v 13. stor. postaviť grófi zo Ženevy. Dnes sa v ňo nachádza múzeum a regionálne observatórium.

Z promenády v záhradách “Les Jardins de l′Europe”.

Medzi hlavným kanálom rieky Thiou a druhým kanálom Vassé je veľká záhrada “Les Jardins de l′Europe”, v ktorej počas teplých slnečných dní oddychujú domáci pod vysokými listnatými stromami. Zo záhrady sa môžete prejsť po oboch stranách jazera, po pravej strane sú odstavené viaceré loďky, ktoré si môžete zapožičať a po ľavej sa dostanete cez most “Pont des Amours” k platanovým alejám na promenádach Jacquet a Dr. Servettaz. Pozor, obrovské platany tu boli vysadené ešte pred viac ako sto rokmi! Z promenád pri jazere sú bezpochýb tie najkrajšie výhľady na okolité kopce. Zľava obklopujú jazero bralá kopcov Mont Veyrier (1299m) a La Tournette (2351m) a zprava zas zalesnené kopce masívu Semnoz (1699m).

Pravá strana jazera “Quai de la Tournette”, z ktorej sú impozantné výhľady na masív La Tournette.

Annecy láka svojich návštevníkov viacerými voľnočasovými aktivitami – medzi tie najobľúbenejšie patria kajakovanie, paragliding a horská turistika.

V záhradách “Les Jardins de l′Europe”.

Platanová alej na promenáde Jacquet a Pont Amours zo začiatku 20 stor., z obdobia, kedy v architektúre dominovali železné konštrukcie.

Výhľad na jazero a Mont Veyrier.

Zľava bralá kopca Mont Veyrier a v pozadí La Tournette.

Ako som už spomínala, v Annecy sme sa nakoniec rozhodli stráviť 3 dni, pričom jeden sme chceli byť v meste a ďalšie dva turistikovať po okolitých kopcoch. Mesto sme síce preskúmali, ale turistiku nám prekazilo počasie. Na pláne sme mali výstupy na La Tournette a Mont Veyrier. Ubytovanie sme si preto nenašli priamo v Annecy, ale v malej dedinke na ľavom brehu jazera – v Talloires. Keď sme však o našich plánoch rozprávali jednému z domácich, u ktorého sme si zapožičali vodný bicykel, zhrozene na nás pozrel a lámanou angličtinou sa nás snažil upozorniť na ohlasované búrky na najbližšie dni, ktoré tu zvyknú byť veľmi intenzívne. Hovoril, že hory tu má pochodené niekoľkokrát a on sám by najbližšie dni nikam nešiel. Pri bicyklovaní na jazere som si ešte lepšie obzerala La Tournette, ktorý vyzeral ako trojnásobná zväčšenina Rozsutcov v našej rodnej terchovskej doline, a spomenula si, ako tam pri búrkach nebezpečne šľahajú blesky. Bolo rozhodnuté, pôjdeme skoro ráno a len pri menších kôpkach blížiacich sa mrakov sa vrátime späť. Zhrniem to rýchlo, pri výstupe na La Tournette som to chcela vzdať najskôr kvôli kravám, ktorým patril úplne celý chodník na začiatku trasy a nebolo možné cez ne normálne prejsť, ale definitívne sme výstup nakoniec vzdali po necelých dvoch hodinách a to kvôli valiacim sa tmavým mrakom. Pri ceste späť sme sa ešte krátko zastavili pri jednom z paraglidingových stanovíšť Col de la Forclaz pri Montmine a potom sa rýchlo zviezli do Talloires. Búrka nakoniec naozaj prišla a zvyšok dňa sme si po francúzsky, t.j. niekoľko hodín s viacerými chodmi, vychutnávali obedo-večeru v reštaurácii La Villa des Fleurs. Okrem tejto sme v Talloires vyskúšali aj cenovo prijateľnejšiu štýlovú reštauráciu v Cafe de la Place. PS: K stolu sa tam dostanete len s rezerváciou vpred alebo bez rezervácie so šťastím.

Info k výstupu na La Tournette: Trasu môžete začať od parkoviska na konci cesty Chemin Rural dit du Preverel a pokračovať ďalej popri malej, ale útulne zariadenej chatke Refuge de Pré Vérel až ku ďalšej Chalet de l′Aulp, od ktorej vedie oficiálny začiatok chodníka. Presný detail k výstupu nájdete tu.

Naše ubytovanie v La Villa de Roses v Talloires.

Promenáda v Talloires, na ktorej je možné zapožičať si vodné bicykle.

Výstup k La Tournette.

Chalet Col de l′Aulp a v pozadí Le Lanfonnet.

La Tournette.

Col de la Forclaz pri Montmine.


INFO NA ZÁVER

– Mesto Annecy ocenia najmä tí, ktorí milujú historické miesta a zároveň obľubujú aj turistiku, kajakovanie alebo paragliding. Osobne by som si pri jazere Annecy vedela predstaviť celotýždňovú dovolenku. Zaujímavé a zážitkové turistické trasy sú totiž aj na pravej strane jazera, ako napríklad výstup na Montagne du Semnoz, Charbon, Trelod a Pointe des Banes.

– Oproti Talloires, na druhej strane jazera, sa v dedinke Duingt nachádza krásny zámok Château de Ruphy à Duingt, ktorý bol v 18. a 19. storočí zrekonštruovaný a stal sa aj jedným z objektov známeho francúzskeho maliara Cézanna.

– Takmer okolo celého Lac d‘Annecy vedie cyklistický chodník, ktorý sa však na opačnej strane jazera spája s hlavnou cestou s hustou premávkou (od Angon po Doussard).

– Annecy bolo našou zastávkou medzi Alsaskom a Chamonix.

Vaša Luc x

Turistické trasy na Mont Veyrier. Tento výstup sme na tretí deň kvôli intenzívnemu daždu zrušili a skoro ráno sa vydali do 100km vzdialeného Chamonix.

Yvoire – Malý francúzsky poklad pri Ženevskom jazere

Na francúzsko-švajčiarskych hraniciach pri Ženevskom jazere leží malá obec Yvoire, ktorá sa nachádza v známom zozname najkrajších dedín FrancúzskaLes Plus Beaux Villages de France′. O ňom som sa už zmieňovala napríklad v článkoch z Bretónska, či Alsaska a z osobnej skúsenosti môžem len odporúčiť, aby ste si vždy pred plánovaním dovolenky v akejkoľvek časti Francúzska tento zoznam s mapkou určite pozreli. Objavíte v ňom možno také miesta, na ktoré vás nenavedú ani cestovateľské knižky.

Stredoveká Yvoire

Medzi tie najkrajšie francúzske dedinky bola zaradená práve kvôli zachovalému historickému centru, bohatej kvetinovej výzdobe a zeleni. Prvé základy opevnenia tu položil gróf Amadeus V. Savojský, ktorý videl vynikajúcu strategickú polohu tohto miesta pre svoju armádnu stráž. Dôležitú vojenskú úlohu zohrávala síce len necelého pol storočia, ale vďaka nej bola potom dlhé roky oslobodená od všetkých daní. Yvoire prekvitala až do 16. storočia, pokým celý región neobsadil Bern. Opevnenie okolo dediny bolo vtedy zničené a zámok vyhorel. Ten ostal bez strechy celých 350 rokov. Z významného vojenského opevnenia sa tak stala nevýznamná roľnícko-rybárska dedinka. Jej zašlú slávu sa podarilo obnoviť až v polovici 20. storočia, kedy začal silnieť turizmus. Prvú Národnú cenu za kvetinovú výzdobu získala už v roku 1959. K tomu boli pozostatky z hradieb so vstupnou bránou zaradené do zoznamu historických monumentov Francúzska. Ospevovaná je aj Záhrada piatich zmyslov s labyrintom, ktorú sme kvôli neskorému príchodu už nestihli navštíviť.

Stredoveký zámok, ktorý bol bez strechy celých 350 rokov. Zaujímavosťou je, že jeho rekonštrukcia bola ukončená večer pred vypuknutím druhej svetovej vojny v roku 1939.


INFO NA ZÁVER

Yvoire je skutočne malá dedinka, ktorej centrum, záhradu a prístav prejdete za dve hodinky aj s chutnou večerou napríklad v Le Bateau Ivre. Na jej začiatku nájdete veľké záchytné parkovisko, keďže vstup do centra je autám zakázaný. Pre nás bola Yvoire veľmi príjemnou zastávkou na ceste z Alsaska do Annecy a Chamonix. Veľmi blízko nej sú však aj švajčiarske mestá Ženeva a Lasaunne.

Vaša Luc x

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 4. – Colmar

Kam sa oko pozrie, všade samé viniče alebo renesančné domy a studničky, stredoveké hrady a románske kostolíky. Hlavnou metropolou tejto 170 km dlhej alsaskej vínnej cesty s približne 70 romantickými dedinami, je rozprávkové mestečko Colmar. Popri svojej architektonickej kráse a autentickému stredovekému flairu ukrýva jeden z najvzácnejších svetových pokladov – Isenheimský oltár zo 16. storočia od nemeckého maliara Matthiasa Grünewalda. Colmar je navyše rodiskom stvoriteľa sochy slobody Augusta Bartholdiho, stredovekého maliara a medirytca Martina Schongauera, či známeho francúzskeho karikaturistu a grafika Jean-Jacquasa Waltza známeho ako Hansi. Ak ste väčšinu týchto mien ešte nepočuli, nie ste sami. Ale práve v tom je tá krása v cestovaní za historickými miestami a pamiatkami. Vždy sa dozviete niečo nové, čo vám nik nezoberie a určite vás obohatí o nové poznatky.

Malé Benátky v Colmare.

TIE NAJKRAJŠIE MIESTA V COLMARE

1. Malé Benátky – Petite Venise

Colmar, označovaný ako “mesto umenia”, ponúka toho k videniu skutočne veľa a určite si zaslúži viac ako len jednodňovú návštevu. Mnohé renesančné budovy a hrázdené domy v jeho centre boli citlivo zrekonštruované a dnes už viac ako 40 z nich stojí pod mestskou pamiatkovou ochranou. Obzvlášť idylickým miestom je niekdajšia rybárska a garbiarska štvrť označovaná aj ako ‘Malé Benátky – Petite Venise‘, v ktorej sa môžete previezť aj na loďke po vodnom kanáli a vidieť tak mestečko z inej perspektívy. Rybárska štvrť sa začína z mosta na ulici Rue Turenne a pokračuje ulicou Rue de la Poissonnerie. Na jej druhom konci, pri križovatke s ulicou Rue des Écoles, sa nachádza vyhľadávaný mostík s výhľadom na malý benátsky kanál s plávajúcimi loďkami a na ako z rozprávkovej knižky vystrihnuté hrázdené domčeky. Prečo sú však všetky také farebné? Každá farba má údajne symbolizovať hlavné remeslo rodín, ktoré tieto domy kedysi obývali (alebo ich potomkovia ešte stále obývajú?). Napríklad v modrých kedysi žili rybári, v žltých pekári, v hnedých garbiari a v zelených poľnohospodári. Keď už budete na tomto moste, nezabočte na ulicu Rue des Écoles, ale pokračujte ešte kúsok ďalej po Rue de la Poissonnerie až po križovatku s ulicou Rue des Tanneurs, na ktorej sa začína garbiarska štvrť. Na nej objavíte ďalší nezvyčajný fotopoint – a to srdiečkami, bocianmi a všemožnými krámami prezdobenú fasádu reštaurácie Brasserie Tanneurs. Zaujímavá v tejto časti je aj paralelná menšia úzka ulička Petite Rue des Tanneurs, na ktorej mali byť pred niekoľkými desiatkami rokov v rámci modernizácie mesta zbúrané všetky hrázdené domčeky. Našťastie sa ich mesto rozhodlo ponechať a zreštaurovať. TIP: Nástupnú stanicu na plavby loďkou Colmar au fil de leau – Sweet Narcisse nájdete v ‘Passage de la Petite Venise‘ pod mostom Boulevardu Saint-Pierre, z ktorého sú mimochodom taktiež pekné výhliadky na benátsky kanál a hrázdené domy. Najlepšie sa k tomuto miestu dostanete z mosta na ulici Rue Turenne, kde sa nevyberiete do rybárskej štvrte po ulici Rue de la Poissonnerie, ale na opačnú stranu, do ulice Rue de la Herse.

Výhľad z mosta na ulici Rue Turenne.

Ráno prázdna, cez deň preplnená davmi turistov – malebná ulička Rue de la Poissonnerie v rybárskej štvrti.

Najkrajšie miesto v Colmare – Výhliadka z mosta na križovatke ulíc Rue de la Poissonnerie a Rue des Écoles.

Prezdobená fasáda reštaurácie Brasserie Tanneurs v garbiarskej štvrti na ulici Rue des Tanneurs.

Ulicou Rue de la Herse k Passage de la Petite Venise, kde sa začínajú plavby loďkou (pozri popis v článku).

Z mosta na Boulevard Saint-Pierre. V pravo dole sa nachádza malá Passage Petite de la Venise.

2. Place l’Ancienne Douane 

Z ulice Rue des Tanneurs je to už len pár krokov na rušné námestie Place l’Ancienne Douane, na ktorom je sústredených mnoho reštaurácií s letnými terasami. Aj tu si snáď každý fotí kvetmi prezdobený kanál s farebnými hrázdenými domčekmi v pozadí. Zaujímavosťou námestia je studňa so sochou Lazara de Schwendiho s viničom v ruke, ktorú vyhotovil samotný Bartholdi. Hovorí sa, že Schwendi, v 16. storočí vojnový hrdina slúžiaci nemeckému cisárovi, priniesol do Colmaru z vojnových výprav v Maďarsku tokajský vinič. Ten tu však bol v skutočnosti vysadený až v 18. storočí. Hneď oproti studni sa nachádza dom bývalej colnice, v ktorej sa nielen preclieval tovar na predaj, či vyrábali mince, ale bol aj hlavným sídlom mestskej rady. Niet sa preto čomu čudovať, že sa tento dom z roku 1480 sústavne rozširoval a prepychovo vyzdoboval. TIP: Kúsok od námestia na ulici Grand Rue je vynikajúca cukráreň Pâtisserie Lorber

Pâtisserie Lorber na Rue Grande.

Rue Grande v smere k Rue des Marchands.

3. Historické budovy, múzeum Bartholdi a najmenší dom v Colmare na ulici Rue des Marchands 

Colmar má nielen krásne historické centrum, ale aj mnoho zaujímavých múzeí, ktoré určite stoja za návštevu. Navyše bolo vtedy na máj už od skorého rána neznesiteľne horúco a v tom pekle sme boli vďační za každú klimatizovanú miestnosť. Aj v uličkách to vyzeralo vcelku komicky. Na prikrytých terasách bolo vidieť na jednej strane domácich pokojne si vychutnávajúc svoj doobedný rituál s kávičkou, čerstvým croissantom a novinami a na druhej zas teplom zničených turistov ležérne sa presúvajúcich v synchronizovaných kôpkach, ktorí sa vyhýbali každému zaslnenému miestu. Úzka ulička Rue des Marchands je jednou z tých, v ktorých nájdete  počas horúcich dní nielen vyhľadávaný tienik, ale hlavne mnoho zaujímavých historických budov, múzem Bartholdi, ospevovanú reštauráciu Chez Hansi a obchody s cukrovinkami.

Najznámejším domom na tejto ulici je bezpochýb Maison Pfister, v ktorom kedysi žil zámožný klobučník. Už z diaľky budete vidieť, kde sa presne nachádza, keďže pred ním stojí vždy veľa turistov alebo skupiniek so sprievodcom ukazujúcim na prepychovú fasádu s maľbami, drevenou galériou, schodiskom, vežičkou, balkónom a šikmými oknami. V ďalšom hrázdenom dome č. 34 býval gotický maliar Caspar Isenmann a na križovatke ulice Rue de Marchands a Rue Schongauer zas rodina významného medirytca a maliara Martina Schongauera. Čo by ste určite nemali len tak obísť, je rodný dom stvoriteľa americkej Sochy slobody – sochára Augusta Bartholdiho. Dnes je v ňom zriadené Múzeum Bartholdi, v ktorom sú vystavené nielen jeho úžasné sochárske diela, ale aj napodobenina jeho posledného bytu v Paríži. K tomu sa dozviete zaujímavosti z jeho života, o tom, ako sa financovala Socha slobody, o jej modeloch a prevoze do Ameriky. Odporúčam si zobrať aj audioguide.

Ďalší hrázdený domček so srdiečkovými okenicami pri reštaurácii Chez Hansi v ulici Rue des Marchands.

Rue des Marchands a v pozadí jediná veža gotického kostola St-Martin.

Prepychový dom Maison Pfister jedného bohatého alsaského klobučníka.

Múzeum Bartholdi.

Jedno z vnútornych nádvorí, ktoré je možné zhliadnuť z ulice Rue des Marchands.

V ulice Rue des Marchands medzi sebou konkurenčne bojujú dva obchodíky s cukrovinkami, ktoré sú hneď oproti sebe.

Najmenší domček v Colmare nájdete na konci ulice Rue des Marchands pri námestí Place de l‘Ecole.

4. Dve gotické krásky – Dominikánsky kostol a katedrála Svätého Martina

Rue de Boulangers a Rue de Serruiers sú ďalšie dve ulice, ktorými budete prechádzať pri obhliadke dvoch kostolov – Eglise des Dominicains a Eglise St-Martin. Ten prvý sa okrem krásnych gotických okien chváli vzácnou maľbou Martina Schongauera – Madonna v ružovej záhrade (Madonna im Rosenhag) a ten druhý sa zas pýši krásnymi rannogotickými portálmi a trojloďovým usporiadaním s vysokými klenbami typickými pre gotický štýl. Nie nadarmo ho označujú aj ako katedrálu. Všimnite si, že má namiesto dvoch veží len jednu. Na tú druhú totiž pri jeho stavbe nezvýšili peniaze. TIP: Oproti kostolu St-Martin, na jeho južnej strane, kde sa nachádza Nikolausportal, neprehliadnite oproti stojaci hrázdený dom Adolph s gotickými oknami a vedľa neho stojacu budovu Corps de la Garde s renesančným balkónikom

Gotický kostol St-Martin.

Hrázdený dom Adolph s gotickými oknami (vpravo) oproti kostolu St-Martin.

Corps de la Garde s renesančným balkónom (napravo od domu Adolph), ktorý je ozdobený antickými maskami.

5. Maison des Têtes a Múzeum Hansi

Ak už budete pri najmenšom domčeku na konci ulice Rue des Marchands, alebo budete vychádzať z Dominikánskeho kostola, určite nevynechajte ulicu Rue de Têtes. Nám sa ju podarilo obísť, takže sme nevideli ani perlu renesančnej architektúry v Colmare – Maison des Têtes, ani múzeum Hansi, v ktorom sú vystavené diela známeho francúzskeho karikaturistu a grafika Jeana-Jacquasa Waltza. Informácie k múzeu nájdete na stránkach hansi.fr alebo visit-alsace.com.

Maison de Têtes. Zdroj: Tourisme Colmar

Jedno z diel francúzskeho grafika a karikaturistu Jean-Jacquasa Waltza, známeho ako Hansi.

6. Múzeum Unterlinden 

Na rovnomennom námestí Unterlinden bol kedysi cintorín a v potôčiku, pretekajúcom cez vybudovaný mestský kanál, neskôr aj verejné práčovne. Múzeum Unterlinden sa nachádza v bývalom dominikánskom kláštore, ktorý bol postavený ešte v 13. storočí v romansko-gotickom štýle. Okrem hodnotných obrazov a sôch sa pýši predovšetkým svetoznámym Isenheimským oltárom od nemeckého maliara Matthiasa Grünewalda, ktorý som spomínala už v úvode článku. Priznám sa, že sme pri tomto impozantnom oltári zloženého z viacerých tabúľ strávili takmer trištvrte hodinu. K jednotlivým maľbám je vynikajúco nahovorený audioguide (ak si dobre pamätám, bol aj v češtine, my sme si zapožičali v nemčine), ktorý dostanete v rámci nie najlacnejšieho 13-eurového vstupného. Napriek tomu múzeum Unterlinden úprimne odporúčam navštíviť aj tým, ktorí práve nie sú milovníkmi múzeí a galérií.

Svetoznámy Isenheimský oltár od nemeckého maliara Matthiasa Grünewalda v múzeu Unterlinden.

Múzeum Unterlinden je umiestnené v bývalom dominikánskom kláštore postavenom v gotickom štýle.

7. Múzeum hračiek a večerné námestie Place du 2 Février

Od múzea Unterlinden vedie dlhá ulica rue des Clefs, po ktorej sa dostanete k nečakane ďalšej ulici plnej farebných hrázdených domov – Rue Vauban. Na nej sa nachádza malé alsaské Múzeum hračiek, rozprávkové trojposchodové kráľovstvo plné bábik, parných vláčikov, autíčiek, lietadiel, lodí a lego postavičiek od 18. storočia až po súčasnosť. Informácie k tomuto múzeu nájdete na stránke museejouet.com. Vo večerných hodinách odporúčam zájsť na námestie Place du 2 Février, o ktorom sa nezmieňoval ani náš bedeker. V posledných rokoch bolo celé moderne zrekonštruované a dnes je so svojou zelenou záhradou, drevenými lavičkami a fialovým dizajnovým osvetlením obľúbeným miestom domácich. Brána do záhrady bola síce oficiálne zatvorená, ale bez problémov sme sa do nej vedeli dostať cez veľké medzery v plote.

Múzeum hračiek na ulici Vauban.

Večerné novovybudované námestie Place du 2 Février.

8. Jadis et Gourmande na ulici Rue Grande – Raňajky s medvedíkmi

V Colmare je mnoho vynikajúcich reštaurácií (niektoré aj s michelinskými hviezdami), na ktoré sme však nemali šťastie. Aj majiteľ nášho apartmánu nám darmo odporúčil reštauráciu Le Comptoir de Georges. Tá bola totiž podobne ako iné, na najbližšie dva dni vybookovaná. Nehovorím, že sme natrafili len na zlé reštaurácie, ale pomer cena – kvalita nezodpovedala našim očakávaniam. Jedna mi však urobila nesmiernu radosť. Bola ňou reštaurácia Jadis et Gourmande medzi ulicami Rue Grande a Rue des Marchands, ktorú sme objavili pri hľadaní raňajok. Jej štýlová medvedíková výzdoba ma úplne dostala 🙂 A áno, raňajky boli chutné a odchádzali sme z nej spokojní.

Raňajky s medvedíkmi v Jadis et Gourmande.


INFO NA ZÁVER

Do Colmaru sme dorazili na štvrtý deň po potulkách alsaskými dedinkami tu a tu. Nájsť si ubytovanie v samotnom centre mesta nebolo síce kvôli preplneným uliciam a parkovaniu tou najšťastnejšou voľbou, ale nestratili sme drahocenný čas dochádzaním. Ak mám byť úprimná, ani sa nečudujem, že do Colmaru prichádzajú každoročne státisícky turistov z celého sveta. A to nielen kvôli krásnej architektúre a významným osobnostiam, ktoré sa tu narodili, ale v poslednej dobe aj kvôli tomu, že toto mestečko bolo údajne inšpiráciou pre Belline rodisko v animovanej i hranej rozprávke Kráska a zviera. Táto informácia však nie je oficiálne potvrdená a po návšteve viacerých alsaských dediniek môžem povedať, že snáď v každej jednej by sa mohol odohrávať dej tejto rozprávky.

Vaša Luc x

V colmarských uličkách mimo hlavného centra.

Zimná turistika v Južnom Tirolsku – 6 dní v regióne Drei Zinnen Dolomites (2. časť)

Na zimnej dovolenke v Južnom Tirolsku sme pôvodne plánovali striedať lyžovačku s turistikou. Nakoniec sme ostali len pri snežniciach, ktoré sme si zamilovali z viacerých dôvodov:

1. Zimnú krajinu si vychutnávame oveľa intenzívnejšie ako na zjazdovke. 2. Viac posilujeme nielen stehná, zadné partie, chrbát, ale aj ruky, keďže si výraznejšie pomáhame paličkami. 3. Pri plánovaní trás musíme myslieť na to, že šľapanie so snežnicami je fyzicky náročnejšie ako pri letnej turistike. Pre mňa je prevýšenie 1000 metrov, ktoré cez leto normálne zvládam, priveľa. 4. Stačí si obliecť jednu vrstvu kvalitného termo oblečenia, bundu, oteplováky, čiapku a rukavice a zvyšok si pre istotu pribaliť do batoha. Neurobte takú chybu ako ja a nenaobliekajte sa ako cibuľa. 5. Do snežníc sú vhodné kvalitné nepremokavé turistické topánky, v ktorých chodíte aj na letné túry. 6. Fyzika nepustí…veľká plocha snežníc rozloží telesnú hmotnosť a nohy sa vďaka tomu nezabárajú do veľkej hĺbky. Tam, kde sa iní bez snežníc prepadli po kolená, my sme sa len po členky a kde sa po pás, my len po kolená. 7. Snežnice majú kvalitné drápy, čiže sa nešmýka a aj cesta dole ide rýchlejšie. 8. Je dôležité pozerať predpoveď počasia a výstrahy pred lavínami a vybrať si len tie trasy, ktoré sú vyznačené v turistikých sprievodcoch a mapách so zimnými chodníkmi. 9. Pri vyššej snehovej nádielke, čerstvo napadnutom snehu alebo náhlom oteplení v žiadnom prípade nevychádzať z chodníka a určite zvážiť výber trasy. 10. Pri náročnejších a vyššie položených trasách sa odporúča nosiť so sebou aj lavínový vyhľadávač. 11. Na snežniciach sme za 5 dní v hlavnej sezóne ušetrili na zjazdovkách 500 Eur. O to viac sme si mohli dopriať napríklad v reštauráciách alebo ísť na iné platené zážitkové atrakcie.

Ďalšie dni boli nielen plné zážitkov, ale aj ponaučení. Nechajte sa inšpirovať, so snežnicami je to naozaj super, kráča sa v nich ako v domácich papučiach.

4. DEŇ – VÝSTUP K 3 LAVAREDSKÝM ŠTÍTOM ZO SEXTENU

Prekrásny, ale v zime náročný turistický chodník. Keď sa teraz v myšlienkach vrátim späť, ísť na túto trasu po výdatnom snežení bolo jedným z našich najnezodpovednejších rozhodnutí, ktoré sme v živote urobili. V princípe nie je výstup k 3 lavaredským štítom z tejto strany extrémne nebezpečná túra, a aj napriek sťaženým podmienkam sme celý čas stúpali po skialpinistami vyšľapanej ceste. Avšak ak by sa uvoľnila čo i len malá kopa snehu, neskončili by sme dobre… Táto trasa patrí k tým najkrajším v regióne a bola by škoda ju neprejsť. Ale nabudúce už len v tom prípade, keď bude nový sneh už dlhšie spojený so starou vrstvou, alebo napadnutý len niekoľko centimetrový poprašok.

Na parkovisku pri Fischleinbodenhütte.

Ráno sme sa na parkovisku pri Fisleinbodenhütte neisto obzerali, či sa ešte niekto iný v tento deň rozhodol vyjsť k 3 lavaredským štítom. Z áut však vystupovali len bežkári a po skialpinistoch a turistoch so snežnicami nebolo ani stopy. Povedali sme si, že ak nebude chodník vychodený, vrátime sa späť. Cesta popri bežkárskej trati medzi Fischleinbodenhütte a Talschlusshütte bola ako z iného sveta. Dolina Fischleinboden je síce dlhá len 4,5 km a rovná ako pravítko, ale za to obklopená mohutnými stenami kopcov Sextenských Dolomitov, pri ktorých sa cítite doslova ako mravec pred svojim mraveniskom.

Trasa medzi Fischeinbodenhütte a Talschlusshütte.

Talschlusshütte.

Po odhrnutej širokej ceste sme sa za necelú polhodinu dostali k Talschlusshütte, ktorá je v letnej sezóne východiskovým bodom do srdca Sextenských Dolomitov, ku chatám Zsigmondy a Büllelejoch. Na chodníku k Dreizinnenhütte cez dolinu Altensteiner bolo našťastie aj po výdatnom snežení z predchádzajúceho dňa vidieť čerstvé stopy po turistoch. Možno keby nebolo krásne slnečné počasie, ktoré nás motivovalo pokračovať ďalej v ceste, tak by sme sa už pri tejto chate otočili. Tie masy snehu vyzerali na kopcoch a stromoch síce rozprávkovo, ale keď sme neskôr prechádzali popri snehových stenách vedľa chodníka, tak sa radosť začala miešať so strachom. Počas výstupu nás svižne obehli štyri skupiny skialpinistov, ktorí mali buď vynikajúcu kondičku, alebo sa im jednoducho išlo s lyžami do kopca ľahšie ako nám so snežnicami. Zhrniem to stručne, po takmer 800 výškových metroch som výstup vzdala, necelých 150 metrov pod cieľom našej túry – Dreizinnenhütte. Nielenže som bola vyčerpaná, ale keď som videla pri prechode cez niektoré strmé časti, ako sa za našimi stopami oddeľovala snehová nádielka, bolo rýchlo rozhodnuté. Ide sa naspäť k Talschhlusshütte na poriadne tirolské buchty.

Výstup cez dolinu Altensteiner.

K Dreizinnenhütte sme nakoniec nevystúpili. Zdroj: Bergzeit

Pohľad do doliny Altensteiner.

Dolina Fischleinboden.

5. DEŇ – VÝSTUP K AURONZOHÜTTE A 3 LAVAREDSKÝM ŠTÍTOM Z JUŽNEJ STRANY

Po neúspešnom výstupe k Dreizinnenhütte sme sa piaty deň spontánne rozhodli ísť znova k Trom lavaredským štítom, ale tentokrát z druhej, opačnej strany. Priamo pod ich južnými stenami je postavená známa Auronzohütte, ku ktorej vedie v zime ďalší rozprávkový chodník. 4-hodinovú túru sme začali na parkovisku pri chate Chalet Lago Antorno, odkiaľ v lete začína mýtna cesta až k Auronzohütte. V zime sa k nej môžete nechať za 10 Eur vyviezť na snežných skútroch a naspäť túto relatívne dlhú cestu zosánkovať (sánky dostanete v rámci lístka za vyvezenie skútrom). Lákavá ponuka, ale my sme si radšej nasadili snežnice a vykročili po zasneženej ceste za ďaľším dobrodružstvom. Hneď po 5 minútach, približne 100 metrov pred mýtnou stanicou sme odbočili doprava na lesný chodník. Cez presvetlený les a mierne vlnité biele lúky sme sa po chvíľke dostali k ďalšiemu smerovníku, na ktorom sme odbočili doľava v smere k Auronzohütte. O pár metrov sme museli ešte raz skontrolovať smer cesty, keďže chodník ďalej nečakane križoval lesný potok. Po jeho prekročení a so vzdušnými balónmi  nad hlavami (viď šiesty deň) sme konečne začali prudšie stúpať hlbšie do lesa, na konci ktorého sme sa ocitli priamo pod obrovskými skalnými vežami kopca Monte Campadelle. Prechádzajúc popri obrovských popadaných skalách, celý čas s výhľadmi na južné steny lavaredských štítov, sme sa dostali na rušnú cestu. Nie, nepremávali po nej autá, ale snežné skútre a sánkujúci sa turisti. K Auronzohütte sme už prešli nakoniec po tejto ceste, keďže oficiálny chodník bol nevychodený a pokrytý hrubou snehovou pokrývkou.

Výhľad na Auronzohütte z parkoviska pri Chalet Lago Antorno.

Vychodený zimný chodník po oficiálnej letnej trase k Auronzohütte.

Chodník viedol nielen cez zasnežený les a biele vlnité lúky, ale aj cez takýto potok.

Po výstupe z lesa bol už chodník celý čas s výhľadmi na južné steny 3 lavaredských štítov.

Pod skalnými stenami kopca Monte Campadella.

Pod Auronzohütte.

Auronzohütte býva zvyčajne počas zimnej sezóny zatvorená, ale v čase, keď sme tam boli my, sa v nej prekvapivo pripravovali chrumkavé toasty a podávala horúca káva, či chladené pivo. V lete vedie od chaty známy 5-6 hodinový okružný chodník okolo 3 lavaredských štítov s viacerými horskými chatami ako Lavaredo Hütte, Dreizinnenhütte, Büllelejochhütte a pasienkom Lange Alm. Ako inak, z chaty sú fascinujúce výhľady na okolité vrcholy Dolomitov a do hlbokých dolín. Okolo štítov nebolo možné prejsť ako v lete, ale našlo sa zopár odvážlivcov, ktorí sa pokúšali snežnicami prebrodiť zasnežený chodník. Po pár metroch sa však vždy radšej otočili… Po dlhej prestávke sme sa rozhodli, že k parkovisku pri Chalet Lago Antorno zídeme elánkovým tempom po mýtnej ceste. Scenérie boli prekrásne dramatické. Posúďte sami.

Ku Chalet Lago Antorno sme sa vracali alternatívnou trasou po mýtnej ceste. Kto by však nešiel radšej cez mäkký prašan popri chodníku?

Tí, ktorí sa nechali ku chate vyviezť snežným skútrom, si mohli dlhú cestu naspäť zosánkovať.

V pozadí skalné steny, popod ktoré sme vystupovali k Auronzohütte.

V doline sa v oblakoch ukrýva Chalet Lago Antorno, miesto, odkiaľ sme začínali túru.

6. DEŇ – PRAGSER WILDSEE & TOBLACHER SEE

Vznášať sa balónom ponad vrcholky Sextenských Dolomitov a vidieť celú túto nádheru z vtáčej perspektívy. Takýto výlet by mohol byť bez pochýb jeden z najkrajších zážitkov, ktoré je možné v tomto regióne podniknúť. ‘Must do‘ pre tých, ktorí jednoducho milujú lety vzdušnými balónmi a sú ochotní zaplatiť nemalú sumu 280 Eur na osobu 🙂 My sme žiaľ z tých, ktorí majú radi pevnú zem pod nohami a vychutnávajú si výhľady z vrcholkov, ktoré sami zdoláme. Viac informácii k letom nájdete na stránke loogo.it.

Posledný deň sme si vyhradili na prechádzky okolo jazier Pragser Wildsee (tal. Lago di Braies) a Toblacher See (tal. Lago di Dobbiaco). Ak niekedy pôjdete k Pragser Wildsee a budete sa chcieť vyhnúť predraženému parkovnému (prvých 15 minút je zdarma, ale potom sa platí 5 Eur na celý deň, aj keď ste tam len pol hodinu), tak o pár stoviek metrov skôr sú 2 parkoviská zdarma. Obe jazerá patria popri Trom lavaredským štítom k najnavštevovanejším a najfotogenickejším miestam v regióne. Pragser Wildsee nie je možné v zime dookola obísť ako Toblacher See, ale ak budete mať šťastie a jazero bude zamrznuté, tak sa môžete na ňom korčuľovať alebo sa krížom prejsť až na jeho druhú stranu. V lete je toto miesto obzvlášť romantické, keďže si tu môžete požičať člnky ❤

Zima pri jazere Pragser Wildsee (Lagi di Braies).

Hotel Pragser Wildsee.

Pri Pragser Wildsee určite neprehliadnite krásny hotel, ktorý má zaujímavú históriu. Túto, dnes už významnú historickú budovu, navrhol pred viac ako sto rokmi viedenský architekt Otto Schmid. Slávnostne bol otvorený v roku 1899 a jeho hostia bývali ako inak – aristokrati Rakúsko-Uhorskej monarchie. Navštívil ho aj samotný následník trónu Franz Ferdinand s rodinou, na ktorého bol v roku 1914 spáchaný atentát v Sarajeve. Cez I. svetovú vojnu prechádzal v jeho blízkosti dolomitský front a na konci II. svetovej vojny uchýlil 139 väzňov, väčšinou prominentov zo 17 krajín, ktorí boli zachránení z koncentračného tábora Dachau

Hranostaj pri Toblacher See.

Toblacher See (Lago di Dobbiaco).


INFO NA ZÁVER 

– Prvú časť zo zimnej turistiky v Južnom Tirolsku – 6 dní v regióne Drei Zinnen Dolomites nájdete tu.

– Počas dovolenky sme si pochutnali v týchto reštauráciách: Winkelkeller v Toblachu, kde mali síce chutné jedlo, krásne zariadený interiér, ale cenovo boli nastavení pre bonitnejších nemeckých a rakúskych turistov. Cenovo prijateľnejšia a taktiež s chutným jedlom bola Pizzeria Hans, rovnako v Toblachu. Ochutnali sme aj reštauráciu v Gasthaus Weber, ktorá bola hneď vedľa nášho ubytovania. Avšak najchutnejšie jedlo v primeranej cenovej relácii bolo jednoznačne v Pizzerii Acquafun, do ktorej môžete ísť hneď po wellnesse 🙂 A ak sa vydáte na prechádzku do doliny Fischleinboden alebo rovno na výstup k Trom lavaredským štítom, tak sa určite zastavte na vynikajúce tirolské buchty s vanilkovým pudingom v Talschlusshütte.

– Pri zimnej turistike sledujte správy o počasí a výstrahach pred lavínami na stránke wetter.provinz.bz.it

– Pri plánovaní trás nám pomohol turistický sprievodca Südtirol Ost – Eisack Tal – Pustertal – Dolomiten od vydavateľstva Rother

– Ďalšie užitočné informácie nájdete aj na stránkach: dreizinnen.info a vivosuedtirol.com

Vaša Luc x.

Zimná turistika v Južnom Tirolsku – 6 dní v regióne Drei Zinnen Dolomites (1. časť)

Pod zimnou turistikou som si vždy predstavovala prechádzky po lesných chodníkoch alebo udržiavaných cestách za dedinami a mestami. Okrem klasického lyžovania, snowbordovania, skialpinizmu a bežiek, ktoré sú najpopulárnejším zimným športom v našich končinách, som sa donedávna o inom alternatívnom využití voľného času nezamýšľala. Až pokým nezačal jeden nemecký pár, Alex a Judith z nemeckého cestovateľského blogu roterrucksack.com, pridávať na svoj instagramový účet inšpiratívne fotky zo zimných túr v Južnom Tirolsku. Pri čítaní o snežniciach som bola prekvapená, že sú v Alpách populárne už od 90-tych rokov. Najmä v Južnom Tirolsku a Bavorských Alpách sa nachádza veľa zimných trás, pričom ich niektoré regióny dokonca aj značia a upravujú. Turistických sprievodcov s tými najkrajšími chodníkmi publikuje v knižnej podobe vydavateľstvo Rother.

HOCHPUSTERTAL – DREI ZINNEN DOLOMITES

Región Hochpustertal vo východnej časti Južného Tirolska, v posledných rokoch označovaný aj ako Drei Zinnen Dolomites, je preslávený 3 lavaredskými štítmi, ktoré sú zároveň hlavným symbolom Dolomitov. Oblasť, ktorá bola do konca 1. svetovej vojny súčasťou Rakúsko-Uhorska, ponúka dnes široké možnosti trávenia voľného času vo všetkých turistických sezónach. Vďaka prímorskej klíme prevláda v Dolomitoch po väčšinu roka príjemné slnečné počasie (chvália sa 300 slnečnými dňami v roku), v čom majú v porovnaní s rakúskymi a švajčiarskymi Alpami o bod naviac 🙂 V lete si tu prídu na svoje nielen turisti, ale aj horolezci a cyklisti. Oblasťou prechádzal v 1. svetovej vojne dolomitský front, takže tu veľa návštevníkov vyhľadáva tematické trasy s bunkrami a bývalými vojenskými tunelmi. V zime sú aktivity dokonca ešte pestrejšie. Okrem lyžiarskych stredísk v Sextene, Cortine, či neďalekom Kronplatzi sa nachádza v regióne až 200km tratí pre bežkárov. A k tomu všetkému… Región Drei Zinnen Dolomites je rajom pre zimnú turistiku so snežnicami!

Výhľad z nášho ubytovania v Toblachu, Villa Bachmann.

V ktorých mestečkách si hľadať ubytovanie? My sme našli útulnú izbu s výhľadmi na hory vo Ville Bachmann, veľmi príjemný B&B v Toblachu (1. miesto v hodnoteniach Tripadvisor). Prvýkrát sme sa stretli s tým, že nám domáca počas bohatých raňajok oznámila, že to, čo nezjeme, si môžeme zobrať so sebou na túry (v košíčku s pečivom boli rovno pripravené sáčky na zabalenie). Izbu sme si našli vždy po návrate čistú, vyvetranú, príjemne vyhriatú a kúpelňu vyumývanú. Zariadenie z kvalitného borovicového dreva len dotváralo idylickú horskú atmosféru. Ak sme niečo potrebovali zistiť, domáca nám vždy veľmi rada poradila. Bezplatné kartičky na miestnu dopravu a zľavový lístok do Aquaparku v susednom Inninchene boli samozrejmosťou. Sexten, Moos, Inninchen, Prags, Niederdorf, to sú ďalšie miesta, v ktorých nájdete mnoho ďalších pekných apartmánov, penziónov a hotelov. Navyše si miestne reštaurácie hýčkajú turistov kvalitnou tirolskou kuchyňou, takže sa máte na čo tešiť.

1. DEŇ – TURISTIKA S HORIACIMI FAKĽAMI A NOČNÝ VÝSTUP PRI SPLNE MESIACA S HORSKÝM SPRIEVODCOM 

Ako som už spomínala, región Drei Zinnen Dolomites je rajom pre zimnú turistiku so snežnicami. V tomto období sa dostávajú do popredia aj menšie kopce, a to vďaka tomu, že k nim vedú chodníčky cez rozprávkové lesy, či pozdĺž hraníc lesa priamo pod skalnými stenami, na ktorých konci sa naskytujú fascinujúce výhľady na nedostupné vápencové veže Sextenských Dolomitov.

Keďže sme sa mohli ubytovať len v poobedných hodinách, tak sme nakoniec krátku túru v doline Pragser Tal vyškrtli z nášho plánu. Rozhodli sme sa, že vyskúšame aspoň jednu z miestnych turistických atrakcií – nočnú prechádzku s horiacimi fakľami. INFO: Je potrebné prihlásiť sa vopred a platí sa 8 Eur na osobu. Pokiaľ je vaše ubytovanie priamo v Pragser Tal, turistiku máte zdarma. 

– Fackelwanderung im Pragser Tal – Tajomná prechádzka s horiacimi fakľami ponad nočnú dedinku Prags. Viac informácií s prihlásením, miestom stretnutia a dátumoch nájdete na tomto linku.

– Yetiwanderung – Urige Fackelwanderung durchs Innerfeldtal – Hľadanie Yetiho s horiacimi fakľami v doline Fischleiental s príchodom do Gasthausu Klaus, kde dostanete v cene varené víno a bude hrať živá hudba. Viac informácií s prihlásením, miestom stretnutia a dátumoch nájdete na tomto linku.

– Prehľad všetkých ďalších zažitkových túr a udalostí vo vašom termíne nájdete na: www.dreizinnen/info/de/hochpustertla/veranstaltungen/alleevents

Fackelwanderung – Nočné turistiky s horiacimi fakľami sú v regióne vyhľadávaným turistickým zážitkom.

O 17:00 sme sa stretli v Pragse pred turistickou informačnou kanceláriou s ďalšími prihlásenými turistami. Na malom ohníku si každý najskôr zapálil svoju fakľu a potom sme sa spoločne vydali smerom do hustého lesa. Pár dní pred našim príchodom napadlo veľa snehu, takže boli všetky stromy zasnežené ako v Mrázikovi (k tomu na ďalšie dva dni hlásili ďaľšie výdatné sneženie). Sprievodca ovládal perfektne nemčinu, takže sme sa dozvedeli niečo aj o tunajších lesoch a zvieratách.

Turistika však o hodinu skončila a keďže to bolo pre nás po 5 hodinách sedenia v aute stále málo, vymyslel Matúš, že pôjdeme ešte na jednu túru. V letákoch na ubytovaní totiž objavil, že akurát v tento deň sa o 21:00 koná nočný výstup pri splne mesiaca s horským sprievodcom. Prečo nie? Po chutnej večeri vo Winkelkeller sme sa preto vydali za ďalším zážitkom.

V útulne zariadenej reštaurácii Winkelkeller.

Mysleli sme si, že budeme jediní blázni, ktorí sa vydajú takto neskoro večer na turistiku. Mýlili sme sa. Keď sme prišli o pol 9 do centra vysokohorských sprievodcov v Toblachu, čakalo tam už okolo 10 ľudí. Autami sme sa po zaplatení poplatku 30Eur/osoba presunuli k Enzianhütte, kde sprievodca rozdal všetkým snežnice, paličky a čelovky. Turistika nebola vôbec náročná, skôr by som povedala, že sa prihliadalo na tých, ktorí sú na snežniciach po prvýkrát. Čelovky sme nakoniec vôbec nepotrebovali, obloha bolo jasná, mesiac v splne a pod nohami nám vŕzgal čerstvo napadaný sneh. Všade boli stopy po srnkách a líškach, ktoré museli náš chodník križovať pár minút pred nami. Po približne 150-metrovom výstupe sme sa dostali na miesto, z ktorého bol prekrásny výhľad na osvetlený Toblach a okolité vrcholky Sextenských Álp. Spoločne sme si zapálili ohník a popíjali varené vínko, ktoré doniesol sprievodca so sebou. Na izbu sme sa vrátili pred polnocou a vyčmudení zaľahli do postele. Ráno nás čakal ďalší výstup.

Nočný výstup pri slne mesiaca. Výhliadka na Toblach a Sextenské Alpy.

2. DEŇ  – PLÄTZWIESE, DÜRRENSTEINHÜTTE A STRUDELKOPF 

Rozprávkovo romantický chodník! Inak ani neviem opísať zimnú trasu od Plätzwiese k Strudelkopfu, na ktorej rastú voňavé borovice a sú z nej celý čas výhľady na impozantný masív Cristallo. Približne v polovici cesty sa nachádza ešte jedna horská chata Dürrensteinhütte, ku ktorej vedie aj upravená bežkárska trať po zasnežených horských pasienkoch. K tomu je na samotnom vrcholku kopca Strudelkopf jedna z najkrajších výhliadok na 3 lavaredské štíty.

Náhorná plošina Plätzwiese. Tento chodník vedie po rovine až k Dürrensteinhütte.

Na náhornú plošinu Plätzwiese sa môžete v zime najrýchlejšie dostať tak, že sa od parkoviska Brückele necháte vyviezť minibusom až k Berghasthofu Plätzwiese (jednosmerná cesta stojí 4,50 Eur/osoba). Pokiaľ ste zdatní turisti a máte mačky, snežnice, či lyže na skialp, môžete si túto trasu vyšľapať cez dolinu Stolla až k pasienku Stollaalm a nakoniec k Plätzwiese (táto časť je skutočne prekrásna a odporúčam po nej zísť aspoň cestou naspäť). V deň, keď sme tam boli my, hlásili predpovede spočiatku krásne slnečné počasie, ktoré však malo v poobedných hodinách prekaziť snehová búrka. Ak sme chceli vidieť zo Strudelkopfu 3 lavaredské štíty, tak sme sa museli rýchlo vyviezť autobusom až k spomínanému Berggasthofu Plätzwiese. Odtiaľ to už bolo naozaj ako v rozprávke… až pokým neprišla biela tma, Mordor…

Na náhornej plošine Plätzwiese je aj bežkárska trať. Celý čas s výhľadom na masív Cristallo.

Berggasthof Plätzwiese s vynikajúcou tirolskou kuchyňou. Zastavili sme sa na ňom cestou späť.

Od Bergasthofu Plätzwiese vedú dva chodníky k Dürrensteinhütte: jeden po rovine, druhý s miernym stúpaním cez borovicový les, ktorý sa začína vedľa kaplnky (viď foto).

Hotel Hohe Gaisl a výhľad na masív Cristallo.

Prašan vedľa chodníka.

Cestou od Plätzwiese k Dürrensteinhütte.

Cestou od Plätzwiese k Dürrensteinhütte.

Masív Cristallo.

Na Strudelkopf sa pri smerovníku pred Dürrensteinhütte odbáča doľava.

Poslední schádzajúci turisti na snežniciach. My sme vtedy ešte len stúpali, do 15 minút nás však zastihla snehová búrka a museli sme sa vrátiť naspäť k Berggasthofu Plätzwiese. V bielej tme nebola šanca vidieť 3 lavaredské štíty.

Dôležité body k zimnému výstupu na Strudelkopf: 1. Veľké parkovisko nájdete pri Alpengasthof Brückele (1491m), odkiaľ sa môžete buď vyviezť autobusom k Berggasthofu Plätzwiese, alebo sa vybrať pešo cez dolinu Stolla —> 2. Ak sa rozhodnete vystúpiť, tak chvíľu od parkoviska musíte ísť po ceste a na tretej zákrute zabočiť do lesa (chodník by mal byť viditeľný) —> 3. Trasa k salašu Stollaalm (1991m) vedie cez krásny les takmer 1hod45min. —> 4. Od Stollaalm je stúpanie k Berggasthofu Plätzwiese s menším prevýšením a trvá približne 20 minút —> 5. Od Berggasthofu Plätzwiese sa vydajte popri malej kaplnke do kopca. Cestou vás navedú viaceré smerovníky až k Dürrensteinhütte —> 6. Kúsok pred Dürrensteinhütte nájdete smerovník, pri ktorom môžete ísť ďalej k chate alebo rovno zabočiť do ľava smerom k Strudelkopfu (2307m).

Podrobný popis s mapkou nájdete aj na stránke bergfex.it a outdooractive.com.

Výhľad zo Strudelkopfu na 3 lavaredské štíty. Zdroj: Lilies Diary (na tomto linku sú v nemčine zaujímavo zhrnuté tipy na zimnú dovolenku v regióne Drei Zinnen…pre mňa bol článok veľmi nápomocný a inšpiratívny).

Pri Berggasthofe Plätzwiese.

Stollaalm pri ceste späť na parkovisko.

Dolina Stolla po snehovej búrke.

3. DEŇ – HÖHLENSTEIN, RIENZTAL, DRUHÝ VÝHĽAD NA 3 LAVAREDSKÉ ŠTÍTY A TOBLACHER SEE

Rovnako, ako pri letnej, tak aj pri zimnej turistike musí človek svoje plány prispôsobovať počasiu. Pri výdatnom snežení alebo vetre neostáva nič iné, ako stráviť celý deň buď vo wellnesse, alebo na izbe pri čítaní kníh… Ak sa však nechcete tlačiť ako sardinka medzi ostatnými na kúpalisku, zvoľte radšej prechádzku do okolitých lesov, ktorých je v regióne Drei Zinnen Dolomites dostatok. Počas hustého sneženia sme sa takto vybrali na 2-hodinovú prechádzku v čarovnej doline Rienztal medzi Toblachom a Cortinou, čo bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré sme mohli v ten deň urobiť. (PS: Do Aquaparku v meste Inninchen sme išli, ale v posledný deň, keď odišiel posledný turnus v hlavnej sezóne).

Od Höhlenstein-Landro cez zalesnenú dolinu Rienztal vedie jedna z trás k Dreizinnenhütte a 3 lavaredským štítom.

Rienztal.

Zimná trasa vedie len po tento “bivák”.

Rienztal. Medzi týmito skalnými stenami je za pekného počasia vidieť severné steny 3 lavaredských štítov.

Chodník križuje 17 km dlhú bežkársku trať.

Höhlenstein – Landro. Jediné miesto, z ktorého môžete z údolia zazrieť 3 lavaredské štíty.

Z dvojhodinovej prechádzky sa stal celodenný výlet. Začali sme z malého parkoviska Area di Parcheggio v Höhlenstein Landro, z jediného miesta v údolí, v ktorom môžete vidieť 3 mohutné steny lavaredských štítov. Tu sme sa vybrali priamo do doliny Rienztal, cez ktorú vedie jedna z letných trás k Dreizinnenhütte. K tej sme samozrejme nešli a vystúpili sme len cez zasnežený les k malému “biváku”, ďalej sa totiž v zime neodporúča pokračovať. Mapku k tejto zimnej trase nájdete na tomto linku. Zaujímavá informácia pre bežkárov: Cez Höhlenstein vedie 17 km dlhá bežkárska trať č. 11 Cimabanche.

Poobede nám zvýšil čas na kávu a koláč pri jazere Toblacher See (Lago di Dobbiaco). Po celodennom hustom snežení a nulovej viditeľnosti sa akurát v čase, keď sme stáli na obľúbenom fotopointe, na 10 minút rozostrela obloha. Jazero sa ponorilo do jemných červenkastých farieb a spolu s plávajúcimi labuťami vytvorili skutočne rozprávkovú atmosféru. Posúďte sami.

Toblacher See, Lago di Dobbiaco.

Okolo celého jazera vedie chodník. Jednú časť sa môžete previezť aj na saniach ťahanými koňmi.

Večerná atmosféra pri Toblacher See.


INFO NA ZÁVER 

 – Druhú časť zo zimnej turistiky v Južnom Tirolsku – 6 dní v regióne Drei Zinnen Dolomites nájdete na tomto linku.

– Pri zimnej turistike sledujte správy o počasí a výstrahach pred lavínami na stránke wetter.provinz.bz.it

– Pri plánovaní trás nám pomohol turistický sprievodca Südtirol Ost – Eisack Tal – Pustertal – Dolomiten od vydavateľstva Rother

– Ďalšie užitočné informácie nájdete aj na stránkach: dreizinnen.info a vivosuedtirol.com

Vaša Luc x.

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 2. – Ribeauvillé, Hunawihr, Riquewihr a Kaysersberg

Alsasko je bezpochýb jedným z najkrajších regiónov Francúzska a miestna architektúra nebola jediným dôvodom, prečo sme sa rozhodli túto oblasť navštíviť. Viacero tunajších dedín a miest sa tu pýši prívlastkom ‘Village Fleuri‘, kvetinovým označením, ktoré môže získať každá francúzska obec i mesto na základe určitých kritérií. Pri udeľovaní počtu kvietkov sa zohľadňuje napríklad výsadba zelene alebo snaha o zlepšenie životného prostredia a to čistotou, kvetinovou výzdobou, obmedzovaním reklamných priestorov a účasťou miestnych na výzdobe verejných priestranstiev. Na regionálnej úrovni môžu byť mestám a obciam pridelené najviac 3 kvety a na celonárodnej až 4. Toto kvetinové ocenenie s hrdosťou pridávajú k svojim názvom na všetkých reklamných materiáloch. Uvidíte ich dokonca aj na tabuliach pri vstupe do miest a obcí.  Francúzskou neziskovou organizáciou “le Conseil national de villes et villages fleuris“, ktorá vznikla ešte v roku 1971 za účelom skrášlenia životného prostredia, by sa mohli inšpirovať dediny po celom svete. Podrobný zoznam kvetinových miest a obcí v tomto kraji nájdete na oficiálnej stránke tourisme-alsace.com a z celého Francúzska na stránke francevoyage.com.

Ďalšie malebné obce, ktoré sme počas nášho roadtripu prešli, boli Ribeauvillé (4 kvety), Hunawihr (3 kvety), Riquewihr (2 kvety) a Kaysersberg (3 kvety). Každá bola rovnako krásna a niečím výnimočná. Navyše nie sú veľké, všetky sú blízko seba a prešli sme ich za jeden deň.

-RIBEAUVILLÉ-

Keď budete niekedy cestovať po alsaskej vínnej ceste, očarí vás nespočetné množstvo vinohradov, ktoré obklopujú každú jednu dedinu. Hneď pri vystúpení z auta v Ribeauvillé sme dostali “facku” od intenzívnej kvetinovej vône, ktorú sme nevedeli zo začiatku definovať. Neskôr sme zistili, že v okolitých lesoch odkvitajú posledné zvyšky agátových kvetov. Ďalším prekvapením boli ruiny hradov, aby som bola konkrétna, presne 3 hradov Château St-Ulrich, Guirsberg a Chateau du Haut-Ribeaupierre, ktoré sú postavené netradične vedľa seba, vo vzdialenosti pár desiatok metrov. Táto idylka má však aj svoju daň. Ribeauvillé patrí k desiatke najnavštevovanejších obcí a miest v Alsasku. My sme našťastie prišli v podvečerných hodinách, ale ruch a chaos nás dobehli nasledujúci deň. V hoteli, v ktorom sme sa zároveň aj chutne navečerali, sme dostali opäť vynikajúco spracovanú mapku s odkazom na pamiatky a zaujímavosti, ktoré by sme nemali pri prechádzke prehliadnuť. Popisovať trasu tentokrát nie je potrebné, keďže dedina má len jednu dlhú hlavnú ulicu s množstvom reštaurácií, malých kaviarní a obchodov so suvenírmi.

Vyzdobené vchodové dvere na jednom z farebných domov v Ribeauvillé.

Stredoveké opevnenie ako v Obernai tu už nenájdete, v Ribeauvillé ostali z neho len dve vysoké veže (Tours des Cigognes), ktoré dostali nezvyčajné pomenovanie po bocianoch. Tie nie sú totižto v Alsasku ničím výnimočným a v jednej obci ich môžete s prehľadom narátať aj desiatky. Neprehliadnuteľná je stredoveká veža v strede dediny, v ktorej bolo kedysi väzenie a malý potôčik, pri ktorom sa ešte do roku 1965 stretávali miestne žienky pri spoločnom praní. Veľký význam tu má aj jeden hrázdený domček s číslom 14, ktorý je od 15. storočia sídlom speváckeho združenia trubadúrov a pouličných muzikantov. V roku 1482 vydal cisár Fridrich III. pre vládnucích pánov z Ribeaupierre povolenie, ktoré im dovoľovalo zdaňovať každého hudobníka. Tí sa však šikovne zoskúpili do jedného bratstva, o ktorom v zákone nebola žiadna zmienka. Ich patrónkou bola sv. Mária, ktorej obrázok v medajlóniku nosil každý člen na krku. Všetci sa pravidelne už niekoľko storočí spoločne stretávajú práve v deň narodenia Márie, kedy vo farebnom sprievode 3 dni hlučne oslavujú svoje bratstvo. Veľkosťou malá Ribeauvillé ponúka služby ako malé mesto. Na holíčstvo, krajčírstvo či kvetinárstvo neupozorňujú žiadne vysvietené reklamy, ale kovové štítky na predných fasádach domov, pri ktorých veru majitelia fantázii medze nekládli.

Verejná požičovňa kníh.

Hlavná ulica Grand Rue v Ribeauvillé.

Stredoveká veža, v ktorej bolo kedysi väzenie.

Jeden z troch hradov nad Ribeauvillé.

V bočných a hlavne menej rušných uličkách.

Place de la République, neďaleko ktorého sme mali ubytovanie.

Obchod so suvenírmi a detskými hračkami.

Jedna z miestnych vinární v Ribeauvillé

Hlavná ulica Grand Rue v Ribeauvillé. Vo večerných hodinách je v dedinách atmosféra kľudnejšia.

Výhľad na zrúcaniny troch stredovekých hradov nad Ribeauvillé z kostola vo vedľajšej dedine Hunawihr.

– HUNAWIHR A PARK BOCIANOV –

Do susednej dedinky Hunawihr je možné prejsť aj pešo alebo na bicykli popri vinohradoch, cez ktoré sa dokonca premávali turistické vláčiky. Úprimne, tie som na takomto mieste skutočne nečakala. Hlavnou dominantou Hunawihru je stredoveký kostol so 14 prekrásnymi freskami, ktoré ešte dodnes neboli zreštaurované. Vidieť ich preto môžete v pôvodnom stave z 15. storočia. Ďalšou zaujímavosťou bolo, že kostol je spolu s cintorínom ohraničený opevnením s baštami. V ňom počas nepokojov a 30-ročnej vojny hľadali dedinčania útočisko pred vojakmi. Pri plánovaní sme prehliadli, že pri vstupe do Hunawihr sa nachádza obrovský zvierací park s oplotením (Parc des Cigognes), v ktorom chovajú nespočetné množstvo bocianov, kačiek, husí, volaviek a veľkých škrečkov. Pred obednou prestávkou sa tu pravidelne uskutočňuje polhodinové vystúpenie, počas ktorého sa vo veľkom okrúhlom bazéne kŕmia tučniaky, tulene a vydry. Dokonca je možné vidieť naživo kormoránov loviacich úhorov. Celý čas nám navyše lietali nízko nad hlavami bociany, ktoré mali v okolitých stromoch obrovské hniezda s mladými.

K stredovekému kostolu s opevnením, ktorý skrýva vo svojom vnútri vzácny poklad.

V uličkách Hunawihru.

Vstup do zvieracieho parku pri Hunawihr.

V zvieracom parku zachraňujú bociany.

Bociany sú jedným z hlavných symbolov Alsaska.

Počas obedného predstavenia vo zvieracom parku.

Kormorán pri love.

Zvierací park je pri vstupe do dediny Hunawihr. V pozadí je vidieť stredoveký kostol.

V parku chovajú biele i čierne labute.

– RIQUEWIHR –

Ďalšou našou zastávkou bola dedinka Riquewihr, ktorá asi najviac trpí kvôli svojej kráse. Vďaka tomu, že sa vyhla obom svetovým vojnám, ostali jej ulice a budovy v pôvodnom stave a dnes túto relatívne malú obec navštevujú ročne státisíce turistov. Do centra je samozrejme zakázané ísť autom, ale dobré a neplatené parkovacie miesto sme našli pri požiarnej stanici. Ešte šťastie, že sme sa nerozhodli zaparkovať bližšie, lebo by sme stáli v zápche niekoľko minút. Úplné šialenstvo však nastalo po tom, čo sme prekročili spodnú vstupnú bránu pri radnici. Hneď za ňou sme vďaka Bohu našli vynikajúcu zmrzlináreň, lebo ten prvotný šok z davu ľudí sa dal predýchať len so zmrzlinou v ruke a na kľudnom mieste v tieni pri fontáne. Musím však povedať, že v Alsasku sme boli práve vtedy, keď bol vo Francúzsku, Nemecku i Rakúsku predĺžený víkend.

Hlavná ulica Rue du Général de Gaulle v Riquewihr.

Riquewihr má jednu hlavnú ulicu Rue du Général de Gaulle, ktorá začína od radnice a končí za vrchnou bránou na námestí ’Place des Charpenitiers’. Z nej sme sa viackrát zatúlali do bočných úzkych uličiek, v ktorých bolo oveľa menej turistov. Takmer v každom hrázdenom dome bola buď pekárnička alebo obchod so suvenírmi, vináreň, či reštaurácia. Mám pocit, že domáci v tejto dedine už ani nebývajú a väčšina z nich v nej len podniká. Čo sa týka histórie, tak Riquewihr má okrem toho, že sa úspešne vyhla bombám v oboch svetových vojnách, aj svoju smutnú stránku. Pri jej vrchnej bráne sa kedysi upaľovali čarodejnice, v roku 1416 bol v dedine židovský pogrom a v 1527 zasiahol dedinu mor. Keď do Riquewihr vpadli počas 30-ročnej vojny lotrinské vojská, nažive ostalo len 35 obyvateľov. Ostatných neľútostne popravili. Odporúčam určite navštíviť malé múzeum v ’Maison du Vigneron’ pri vrchnej bráne, v ktorom kedysi väznili a mučili zlodejov a ženy vyhlásené za čarodejnice a ’La Maison de l’Oncle Hansi’ pri spodnej bráne, kde sú vystavené diela známych i neznámych alsaských umelcov. Z obchodov určite neprehliadnite celoročne otvorené vianočné kráľovstvo na rohu ulice Rue du Cerf a bosorkami, vílami a škriatkami preplnený dom č. 30 na hlavnej ulici R.D. Général de Gaulle.

V Riquewihr sú cukrárne, pekárne a vinárne s reštauráciami takmer v každom dome.

V bočnej farebnej uličke Rue des Ecunes.

Pohľad späť na spodnú bránu a radnicu.

Nájdite ten najkrajší reklamný kovový štítok v dedine. Ponuka je skutočne široká.

Vrchná stredoveká veža.

Obchod s ježibabami, škriatkami a vílami je ako múzeum. Vnútri je žiaľ zakázané fotiť.

Jedna z miestnych pekární. Mňam!

Múzeum v Maison du Vigneron, v ktorom kedysi väznili a mučili zlodejov a údajné čarodejnice.

V ružovom dome na rohu ulice Rue du Cerf je obrovský obchod s vianočnými dekoráciami, ktorý je otvorený po celý rok. Rovnako aj v ňom bolo zakázané fotiť.

– KAYSERSBERG –

Pár kilometrov ďalej od Riquewihr, bližšie ku vlnitým kopcom pohoria Vogesen a pritom stále pri viniciach, sa nachádza ďalšia perla alsaskej vínnej cesty – Kaysersberg.  Ak sa vám zdajú už všetky dediny rovnaké, nemajte obavy. My sme boli počas celého roadtripu zmätení a dlho nám trvalo, kým sme si ich názvy a odlišné črty zapamätali. Info: Hneď pri vstupe do Kaysersbergu sú tri veľké záchytné parkoviská.

Výhľad na rieku La Weiss, hrázdené domy a zvyšky stredovekého opevnenia hradu z mostu Pont fortifié.

Nad Ribeauvillé, ktorú som opisovala ako prvú v tomto článku, ležia napríklad ruiny troch stredovekých hradov a nad Kaysersbergom len jedného. Ten bol postavený ešte v 13. storočí a vďaka jeho vynikajúcej pozícii a ďalekým výhľadom slúžil už v stredoveku na kontrolu obchodu a dopravy. Ďalším turistickým lákadlom je most ’Pont fortifié’, z ktorého je impozantný pohľad na rieku ’La Weiss’, kaplnku a typické hrázdené domy, z ktorých niektoré majú nezvyčajne špicaté strechy. Cez celú dedinu vedie jedna dlhá hlavná cesta ’Rue du Gén-de-Gaulle’. Upozorniť by som však chcela na pitoresknú vedľajšiu ulicu ’Rue Forgerons’, ktorá vedie k ruinám hradu. Pri výbere farieb fasád hrázdených domov sa v nej skutočne nešetrilo a spolu s kvetinovou výzdobou sa v nej budete cítiť ako v cukríkolande.

Malebná ulička Rue Forgerons, ktorá vedie k ruinám hradu.

V pozadí veža stredovekého hradu.

V Kaysersbergu by mali byť ostražití najmä milovníci sakrálnej architektúry. V jeho centre sa nachádza krásny kostol ’Ste-Croix’ z 13. storočia s románskymi a gotickými prvkami. Vnútri kostola sú viaceré zvieracie a rastlinné motívy, trojúrovňový portál a bohato zdobené stĺpy. Na zadnom nádvorí sa skrýva ešte malá kaplnka s vojenským cintorínom. Pri potulkách sme náhodou zašli aj do jedného nádvoria pri kostole, v ktorom sme objavili dielňu umeleckého ateliéru ’Verrerie d’Art. Ak nemáte radi teplo, pri horúcich peciach tam vydržíte len chvíľu. Ale určite stojí za to vojsť dnu a pozrieť sa na ručnú výrobu sklenných fliaš a rôznych umeleckých dekoračných predmetov.

Place Jean Ittel.

Dielňa umeleckého ateliéru Verrerie d’Art.

Vojenský cintorín v zadnom nádvorí kostola.

Pri potulkách v bočných uliciach.


TIPY NA ZÁVER

– Na potulky po týchto štyroch dedinkách alsaskej vínnej cesty severne od mesta Colmar je 1 deň postačujúci. Rovnako ako Molsheim, Obernai a Barr sú všetky od seba vzdialené len niekoľko minút a je možné ich prejsť na bicykli, či pri dlhšom pobyte aj pešo.

– Návštevu zvieracieho parku s bocianmi pri Hunawihr si naplánujte pred 12 hodinou, kedy môžete v rámci vstupného vidieť kŕmenie tučniakov, tuleňov, kormoránov a veľkých škrečkov.

– Hunawihr a Riquewihr sú na zozname najkrajších dedín Francúzska les-plus-beaux-villages-de-france.org ako napríklad bretónske dediny Rochefort-en-Terre a Ploumanach, o ktorých som písala tu a tu.

– Ubytovanie sme mali celý čas v Ribeauvillé. Rezerváciu hotelov či penziónov v hlavných sezónach odporúčam urobiť minimálne 2-3 mesiace vpred.

Ak vás článok inšpiroval alebo pomohol pri plánovaní, poteším sa komentáru alebo správe 🙂

Vaša Luc x

Tie najkrajšie mestá a dedinky v Alsasku: Časť 1. – Molsheim, Obernai a Barr

Alsasko, neobyčajne krásny región na východe Francúzska, známy svojimi vinicami, hrázdenými domčekmi, bohatou kvetinovou výzdobou a rozprávkovými vianočnými trhmi. Stačila nám len jedna návšteva Štrasburgu a tento kraj si nás opantal. Vlastne ako už celé Francúzsko. Tentokrát sme sa vydali na 12-dňový roadtrip, z ktorého sme prvú polovicu strávili práve v Alsasku a druhú vo francúzskych Alpách. Mestá a dediny tu nie sú veľké a všetky sú medzi sebou vzdialené pár minút. Napriek tomu sme tretinu z nášho zoznamu nevideli. Namiesto troch plánovaných turistických chodníkov v pohorí Vogesen sme prešli len jeden jediný vedúci k stredovekému hradu Haut-Koenigsburg. Nesťažujeme sa. Atmosféru v tomto kraji si človek musí jednoducho vychutnať a neponáhľať sa. Zastavil sa tu totiž čas.

Čím je Alsasko ešte jedinečné? Jednoznačne svojou krásnou tradičnou keramikou, flammkuchen, veľkým počtom bocianov, ježibabami a plyšovými medvedíkmi. A ak sa ako my zatúlate aj do miest, kde nie je veľa turistov, stretnete sa s typickým francúzskym Savoir-vivre: uvidíte domácich pokojne popíjajúcich na terasách svoju rannú kávičku, ktorí si k tomu ešte aj cez pracovný týždeň doprajú dlhú obednú siestu. Čo ma na Francúzoch fascinuje je, že večer dokážu jesť aj 3-4 chody a popri tom sa niekoľko hodín rozprávať.

Miesta, ktoré sme v Alsasku navštívili a popíšem ich v niekoľkých článkoch, boli nasledovné: Molsheim -> Obernai -> Barr -> Ribeauvillé -> Haut Koenigsburg -> Selestat -> Hunawihr -> Riquewihr -> Kaysersberg -> Colmar -> Munster -> Equisheim -> Mulhouse. (Pozn. Na zozname sme mali, ale nestihli sme prejsť: Mittelbergheim, Andlau, Itterswiller, Dambach-la-Ville, Kintzheim, Bergheim, Niedermoschwihr a Guebwiller).

-MOLSHEIM-

Malá obec, v ktorej sa narodil legendárny konštruktér športových automobilov Ettore Bugatti. Založil v nej rodinnú firmu, v ktorej sa ešte aj dnes nachádza ateliér a predajňa luxusných áut. V turistickej informačnej kancelárii na hlavnom námestí sme zistili, že vila s obrovským areálom bohužiaľ nie je prístupná pre turistov. Rozsiahlu zbierku od historických áut po moderné kúsky je možné vidieť len v obrovskom múzeu vo vzdialenejšom Mulhouse. Molsheim sa však oplatí navštíviť najmä kvôli meštianským a sakrálnym stavbám zo 14. až 16. storočia, z obdobia, kedy bolo toto miesto významným biskupským sídlom. Jezuiti tu vystavali krásne kostoly a v roku 1517 dokonca založili aj katolícke kolégium, z ktorého vznikla univerzita. Tú však o pár rokov neskôr nariadil francúzsky kráľ presunúť do Štrasburgu. Okrem jezuitov zanechali v Molsheime svoje stopy aj kartuziámi a kapucíni a ja som sa opäť tešila na tú stredovekú ponurú a tajomnú atmosféru, ktorá panovala vo viacerých kostoloch a kláštoroch v Normandii.

Bronzová socha Bugatti. Molsheim je rodiskom svetoznámeho konštruktéra športových a luxusných automobilov.

Smer a popis našej trasy dedinkou: Parkovisko sme našli rovno pri Eglise des Jesuites a Notre-Dame, na ulici Rue de la Garde. Oba kostoly sme však navštívili až na konci prehliadky dediny. Do historického centra sme prešli cez bránu Porte des Forgerons, ktorá je jedným z posledných zvyškov stredovekého opevnenia zo 14. stor.. Hneď za bránou sme popri hrázdených domčekoch prešli až na námestie Place de l‘Hôtel de Ville, na ktorom nechýbal typický francúzsky kolotoč. Dominantou na ňom prekvapivo nebola radnica, či katedrála, ale Metzig, elegantná budova, ktorú si tu nechal postaviť cech mäsiarov. Jeho členovia sa v nej nielen stretávali, ale aj predávali svoje mäsové výrobky. Po rue Saint Martin sme ďalej prešli až k bývalému kartuziánskemu kláštoru s múzeom Chartreuse, ktorý bol zničený počas Francúzskej revolúcie. Až nedávno ho zrekonštruovala skupinka domácich dobrovoľníkov a svojpomocne v ňom vybudovala pôsobivé múzeum o kartuziánskom ráde a bežnom živote mníchov. Pozor! Súčasťou múzea je aj Fondation Bugatti, ktoré spomína na časy, kedy Ettore Bugatti spolu so svojim synom Jeanom konštruoval v Molsheime svoje prvé autá, železnice i lode. Vystavené sú tu aj 2 historické kúsky – Bugatti 57 cabriolet Stelvio z roku 1936 a Bugatti de course (racing-car) model 35 z roku 1926. Po prehliadke sme sa vydali ešte na menšie námestie Liberté, odkiaľ sme po rue de la Monnaie prešli až ku dvom kostolom, ktoré som spomínala v úvode.

Place de l‘Hôtel de Ville. Na obrázku nie je radnica ale Metzig, budova, v ktorej sa kedysi predávalo mäso a bola hlavným centrom cechu mäsiarov.

Place de l‘Hôtel de Ville.

Kartuziánsky kláštor bol počas Francúzskej revolúcie zničený. Svojpomocne ho zrekonštruovala až skupinka miestnych dobrovoľníkov.

V múzeu sa môžete dozvedieť o živote mníchov a kartuziánskom ráde.

V záhradách si domáci vybudovali komunitné záhradky.

Súčasťou kláštora je aj malé múzeum Bugatti.

V uličkách Molsheimu.

Jezuitský kláštor z Rue de la Monnaie.

Hlavná loď Jezuitského kostola, v ktorom sa nachádzajú vzácne orgány od Silbermanna.

Jezuitský kostol.

-OBERNAI-

Ďalšia na našom dlhom zozname bola susedná obec Obernai, do ktorej sa už z okresnej cesty tvorili dlhé zápchy tvorené nie domácimi, ale turistami. Bola som skutočne zvedavá, čím môže byť taká mini-pidi dedina jedinečná, keďže som z nej dosiaľ videla len obrázky typických hrázdených domov. K tomu sme sa rozhodli ísť na parkovisko na námestí Notre-Dame, na ktoré sa dalo dostať len cez centrum. Už tam som rezignovane pochopila, že sedem dedín v rámci jedného dňa určite nestihneme. Obernai bola tak čarovne krásna, že sa v nej nebolo možné zdržať len chvíľu!

Neogotický kostol St-Pierre-et-St-Paul a renesančná studňa.

Smer a popis našej trasy dedinkou: Obernai je ako jedna z mála obklopená pôvodným stredovekým opevnením s viacerými vežami. Pri jednej z nich, Tour d‘enceinte, sme začali našu obhliadku. Hneď vedľa veže sa nachádza aj neogotický kostol St-Pierre-et-St-Paul, v ktorom ma fascinoval krásny chór, fresky od elsaského maliara Martina Feuersteina a netradičná byzantská kopuľa. Ako som sa dočítala, tak sa táto dedina pýši nielen tým, že sa v nej narodila Odile-patrónka Alsaska, ale aj renesančnou studňou so šiestimi vedierkami, ktorá je označovaná za najkrajšiu v celom kraji. Našli sme ju na ulici Rue Chanoine Gyss, keď sme prechádzali na ‘Place du Marché‘. Hlavné námestie je obkolesené farebnými hrázdenými domami, radnicou s krásnym gotickým balkónom a vysokou zvonicou. V jeho strede je ďalšia studňa, tentokrát so sochou svätej Odile. Jediným mínusom v Obernai sú autá, ktoré majú povolenie prechádzať cez historické centrum. Cez úzke nákupné uličky Rue du Marché a Rue du Canal de l‘Ehn sme sa vydali ďalej k hradbám maršála Focha (Rempart Maréchal Foch). TIP 1: Na námestí André Neher, vedľa synagógy, je malá pekárnička ‘Maison Alsacienne de Biscuiterie‘ s vynikajúcimi koláčmi a sušienkami. Namiesto prechádzky po hradbách sme nakoniec uprednostnili potulky centrom, pokým sme sa nedostali až na námestie Place de l‘Etoile na opačnej strane dediny. To bolo spolu s roztomilým kolotočom ďalším vďačným fotomotívom. TIP 2: Pár metrov od námestia, smerom k ulici Rue Athic, sa nachádza netradičná reštaurácia Les Petites Casseroles. Jej fasáda je tak prezdobená plyšovými medvedíkmi (viď foto), že sa pri nej nejeden vráti myšlienkami do svojich detských čias. 

Rue du Marché – pešia zóna s reštauráciami, suvenírmi, pekárňami a cukrárňami.

Pekáreň Maison Alsacienne de Biscuiterie.

Netradičný obchod s vintage suvenírmi v jednej zo slepých uličiek pri hlavnom námestí.

Place de l‘Etoile.

Place de l‘Etoile.

-BARR-

Len necelých 15 minút od Obernai sa nachádza ďalšia sympatická dedinka Barr, ktorá bola niekoľko storočí významným remeselníckym a vinárskym centrom. Ešte aj dnes je v jej uličkách vidieť stopy po garbiarstve, či textilníctve a v okolitých vinohradoch sa stále pestuje kvalitná vinná réva. Navyše sa v nej každý rok v októbri koná jeden z najväčších vínnych festivalov v Alsasku. Pri jej návšteve sa odporúča zájsť aj do susedných obcí Gertwiller a Heiligenstein. Prvá je známa perníkmi, druhá dobrým vínom.

V dedinke Barr ešte chýbala výzdoba. Cez leto sú okenice radnice, hrázdených domov a zábradlia v uliciach preplnené farebnými kvetmi.

Smer a popis našej trasy dedinkou: Do Barr-u sme prišli až v podvečerných hodinách, takže sme našli poloprázdne parkovisko rovno na hlavnom námestí ‘Place de l‘Hôtel de Ville‘, ktoré je inak úplným fotokazičom! Ako to na francúzskych námestiach býva, aj na tomto je postavená krásna renesančná radnica, pred ktorou je studňa so sochou mladého chlapca nasluchajúceho šum mora z mušle. Za radnicou vpravo sme po schodoch vystúpili k evanjelickému kostolu, za ktorým sme sa po úzkej ceste Chemin du Kirchberg popri viniciach dostali až k múzeu ‘Folie Marco. Tento meštiansky dom so záhradou nechal postaviť ešte na konci 18. storočia vtedajší starosta v krásnom francúzskom štýle, v ktorom dnes môžu turisti na troch poschodiach obdivovať cenný nábytok a hodnotné fajansové, porcelánové a cínové zbierky kuchynského riadu. TIP: Pri prechádzke sme natrafili na bocianmi prezdobenú cukráreň Oster Jacky. Nachádza sa na začiatku ulice Rue du Collège.

Radnica so sochou chlapca naslúchajúceho šum mora z mušle.

Okolité vinice.

Fasáda cukrárne Oster Jacky.


TIPY NA ZÁVER

– Mnoho turistov zvykne prejsť alsaskú vínnu cestu aj na bicykli.

– Ubytovanie sme si rezervovali 3 mesiace v predstihu v Ribeauvillé, ktoré patrí k tým najnavštevovanejším miestam Alsaska. Už vtedy bolo všetko na 90% vybookované.

– Tento región sa okrem kvetinového mája a júna oplatí navštíviť v októbri, kedy sú vínne sady v krásnych jesenných farbách a v decembri. Vianočné trhy sa v tejto oblasti zaraďujú medzi najkrašie na svete. Davom turistov sa v niektorých miestach bohužiaľ nevyhnete.

Vaša Luc x

Turistika v pohorí Hochschwab – K Sonnschienhütte a tmavozelenému jazeru Sackwiesensee

Bez zdolania akéhokoľvek vrcholku a navyše v zamračenom jesennom počasí – a predsa veľmi pekná a príjemná trasa, ktorá vedie k tmavozelenému jazeru Sackwiesensee a ku chate Sonnschienhütte v pohorí Hochschwab. V lete sme už raz v tomto regióne vyšli cez horský pasienok Fölzalm na kopec Fölzstein, kde sme stretli stádo kozorožcov a kamzíkov. Na tomto chodníku sme mali šťastie len na jedného osamelého kamzíka, ale za to krásnych výhľadov, salašníckych pasienkov a lúk bolo neúrekom. Kde – tu sme stretli aj turistov, ale len zopár. Možno viac ľudí uprednostňuje trasu z vedľajšej doliny Trägoß-Oberort, kde sa nachádza aj známe modrozelené jazero Grüner See.

Zo začiatku sme chceli vystúpiť v rámci jedného dňa aj na horu Ebenstein, ale keď sme prišli na pasienok Sonnschienalm, tak sme náš plán radšej rýchlo zrušili. Jeho vrchol bol v hustých, tmavých mrakoch a nemali sme ani najmenšiu chuť šľapať ďalších 600 metrov v zime, daždi, vetre a hmle ako na škótskom Ben Nevise. Zato sme si predĺžili zostup a zašli až ku roztomilému jazierku Josersee, na ktorého dne leží mnoho starých popadaných konárov. Na tomto chodníku sú prekrásne výhľady do druhej rokliny Klammboden, ktorú vytvárajú vysoké steny kopcov Meßnerin a Pribitz. Mimochodom, na oba je možné vystúpiť. Na celú túru sme si zobrali iba čistú vodu, jablká a gumených medvedíkov. Viac nebolo nutné, keďže na trase je “len” 5 chát. My sme si dali vynikajúcu, konečne nepresolenú, polievku na Sonnschienhütte a na koniec dňa aj chutnú večeru v Alpengasthofe Bodenbauer (pri parkovisku).

Dôležité body našej trasy:

—> 1. Chodník začína z parkoviska pri Alpengasthof Bodenbauer (884m) za dedinou St. Ilgen (za parkovné sa neplatí) —> 2.  Po červenej značke vedie trasa cez les až k Häuslalm-Schutzhütte, ktorá trvá približne 1hod.45min. (1526m) —> 3. Od chaty sa klesá zopár metrov k vyschnutému jazierku so salašníckymi domčekmi, poza ktoré vedie chodník až k tmavozelenému jazeru Sackwiesensee (1414m) —> 4. My sme zišli až k nemu a obišli ho po pravej strane—> 5. Od jazera vedie trasa cez les až na obrovskú pastvinu Sonnschienalm, na ktorej pred masívnym kopcom Ebenstein leží Sonnschienhütte (1523m) —> 6. Naspäť vedie cesta už nie k jazeru Sackwiesensee, ale v smere Klammboden okružne späť k Häuslalm-Schützhütte, od ktorej je už možné zísť rovnakou trasou k parkovisku —> 7. My sme si túru predĺžili a po neznačenej, ale bezpečnej trase sme cez Sackwies Kögel zišli k jazierku Josersee v doline Josertal, ktorá taktiež končí pri Alpengasthofe Bodenbauer. GPS je v tomto prípade nevyhnutné!

Celý výstup k Sonnschienhütte so zostupom k parkovisku pri Alpengasthof Bodenbauer cez Josertal nám trval 8 hodín a prešli sme takmer 20km. Chodník raz klesal, raz stúpal, takže skromný odhad vystúpaných výškových metrov je cca 1000m.

Smerovník pri Alpengasthof Bodenbauer.

Výstup k Häuslalm-Schutzhütte.

Häuslalm-Schutzhütte.

Pasienok Häuslalm so salašníckymi domčekmi a vyschnutým jazerom.

Jazero Sackwiesensee s krásnymi odtieňmi zelenej.

Sackwiesensee.

Sackwiesensee.

Cestou na Sonnschienalm.

Sonnschienhütte a Ebenstein.

Sonnschienalm.

Sonnschienalm.

Výhľad do druhej rokliny Klammboden, vľavo je kopec Meßnerin a vpravo Pribitz.

Od Sonnschienhütte v smere Klammboden sme sa z druhej strany opäť dostali k pastvine Hölzalm, z ktorej sme sa vydali po neznačenom chodníku k jazeru Josersee.

Josersee.

Heinzleralm a Joser Hütte.

Josertal.

Chata Sonnschienhütte v regióne Hochschwab býva nocľahom pre turistov, ktorí chcú vystúpiť na vysoké kopce Ebenstein a Brandstein, alebo sa chcú prejsť len na neďaleký Pribitz, z ktorého sú pekné výhliadky na Grüner See. Ak by ste sa k Sonnschienhütte rozhodli niekedy vystúpiť, môžete si vybrať z troch rôznych trás: zo St. Ilgen ako my, z Tragöß-Oberort cez Klammboden alebo z Jassingu neďaleko Grüner See. Ak nemáte turistického sprievodcu z regiónu Hochschwab, tak vám určite pomôže stránka bergfex.at.

Vaša Luc x.

Večera v Alpengasthof Bodenbauer.