Latest Posts

Isle of Skye – 13 čarovných miest, ktoré sa oplatí vidieť

Len málokto vie, že okolo celého škótskeho pobrežia sa nachádza viac ako 800 ostrovov, z ktorých je osídlená len necelá stovka. Najznámejšie z nich sú Vonkajšie a Vnútorné Hebridy, prehistorické Orkneje a Shetlandské ostrovy. Ako prvý sme sa rozhodli navštíviť ikonický Isle of Skye (najväčší z Vnútorných Hebríd). Naplánovala som na ňom celé 3 dni plné výletov, ten posledný nám však kvôli intenzívnemu dažďu a vetru nevyšiel. V článku napriek tomu popíšem aj tie miesta, ktoré sme na ostrove nevideli. Možno vám tieto tipy pomôžu pri vašej návšteve.

O tom, že počasie na tomto ostrove býva málokedy pekné a väčšinou pochmúrne, napovedá aj jeho samotný názov. The Isle of Skye (Eilean a’Cheò) znamená v preklade Ostrov hmiel. Ťažké sivé mraky a husté, biele hmly tu v kombinácii so slnkom vytvárajú prekrásne scenérie, ktoré sú snom každého fotografa. Ak ste o Isle of Skye čítali, že je raj na zemi, či magické, tajomné a rozprávkové miesto s fascinujúcou prírodou, tak všetky tieto klišé prirovnania k nemu sedia. Býva mu pripisovaný aj superlatív najnavštevovanejší, čo je bohužiaľ taktiež pravda. Avšak turistické trasy, ktoré som pre nás našla, masové autobusové zájazdy a jednodňoví “quick around” turisti so selfie tyčami obchádzali.

Nasledujúcich 13 idylických miest kopírujú naše 3 (2) dni na ostrove Isle of Skye:

1. EILEAN DONAN CASTLE

Stredoveký hrad Eilean Donan Castle je povinnou zastávkou pred vstupom na Isle of Skye! Nachádza sa totiž len necelých 10 míľ od Skye Bridge, ktorý od 90-tych rokov minulého storočia spája ostrov s pevninou. Hrad leží doslova na križovatke 3 jazier Loch Long, Loch Alsh a Loch Duich v blízkosti známych kopcov The Five Sisters of Kintail (5 kintailských sestier). Vybudovaný bol síce už v 13. storočí, ale v roku 1719 bol totálne zničený výbuchom 343 sudov plných pušného prachu. Na začiatku 20. storočia hrad zrekonštruovali a prebudovali na zaujímavo spracované múzeum. V hlavnej sezóne je preplnený turistami a nepomohlo ani to, že sme prišli hodinu pred jeho zatvorením.

2. CARBOST, TALISKER BAY & TALISKER DISTILLERY

Všetky naše výlety na ostrove sme podnikali z dedinky Carbost pri Loch Harport, v ktorej sme boli ubytovaní v Marsco B&B. Ak budete mať šťastie, tak pri jazere môžete zahliadnuť vydry alebo orla zlatého. Napriek tomu, že sme známu destilárňu Talisker mali doslova pod nosom (2 minúty autom), nestihli sme ju počas nášho pobytu navštíviť. V celej tejto oblasti sme našli len jednu reštauráciu – The Old Inn, ktorá je hneď vedľa destilárne. Neďaleko dediny sa nachádza zátoka Talisker Bay s malým prírodným bazenóm v skalách, vodopádom a sivou pieskovou plážou, ktorú domáci volajú strieborná zátoka.

Carbost.

Prírodná scenéria v okolí dedinky Carbost.

3. OLD MAN OF STORR A VÝSTUP NA THE STORR

Poloostrov Trotternish severne od mesta Portree skrýva viaceré prírodné poklady. Jedným z nich je 48m vysoká skalná ihla Old Man of Storr, ktorá je časťou veľkého skalného brala The Storr. K tomuto známemu prírodnému útvaru prichádzajú denne stovky ľudí, čo sa začína prejavovať na miestnej vegetácii. Ak Škóti popri skalách nevybudujú čo najrýchlejšie cestičky s malým oplotením (ako na bretónskom pobreží Côte de Granit Rose), obávam sa, že o pár rokov tam  turisti chaotickým šliapaním zničia všetku faunu a flóru.

Akonáhle vystúpite k výhliadke na Old Man of Storr, nevracajte sa späť na parkovisko ako väčšina turistov. Chodník vedie ešte ďalej, až na vrchol skalného brala The Storr. Ponúka prekrásne výhľady na oceán, ostrovy Rona a Raasay, ostrovné pohorie Cuillins a za pekného počasia až na ďaleké Vonkajšie Hebridy a kopce poloostrova Applecross. Pri zlej viditeľnosti však túto trasu radšej vynechajte. Chodník je neznačený, rýchlo môžete zablúdiť, alebo sa pošmyknúť do jedného z hlbokých, úzkych zrazov skalného brala. Podrobný popis trasy nájdete na tomto linku. My sme na Storr síce vystúpili, ale nešli sme okružne ďalej k parkovisku. Vrátili sme sa po rovnakej strane, po druhom chodníku vedúcom tesne pod dlhým hrebeňom.

INFO: Výstup a zostup na The Storr 719 m.n.m. trvá cca 3,5 hodiny a trasa začína od 150 m.n.m.

Cestou od Portree k Old Man of Storr a skalnému bralu The Storr.

48 mestrov vysoká skalná ihla Old Man of Storr (vľavo).

Z výhliadky na Old Man of Storr. Tu väčsina turistov trasu končí a vracia sa späť na parkovisko.

Chodník nebol jasný, tak sme sa po niekoľkých metroch stočili doľava a vystúpili k rozľahlej náhornej plošine.

Výhľady z plošiny pri výstupe na The Storr.

Na vrchole skalného brala The Storr.

Cestou späť po rovnakej strane, po druhom chodníku vedúcom tesne popod hrebeň.

Hlboké zrazy s fascinujúcimi výhľadmi na skalné útvary, ktoré sú súčasťou brala The Storr.

4. VODOPÁDY LEAT A KILT ROCK

Od parkoviska Old Man of Storr v smere na Staffin sa oplatí zastaviť pri vodopádoch Lealt. Čo by ste však určite nemali vynechať, je o pár minút vzdialený vodopád Kilt Rock, ktorý padá z vysokej červeno-čiernej skaly priamo do oceánu. Pri oboch sú záchytné parkoviská, pri druhom dokonca aj s povozným občerstvením. Ak sa tu raz niekedy vrátime, radi by sme si prešli krátku turistickú trasu na najvýchodnejší cíp Rubha nam Brathairan.

Vodopád Kilt Rock pri Elishader.

5. SKALNÝ LABYRINT QUARAING

Zosuvy pôdy vytvorili v severnej časti poloostrova Trotternish kaskádové sýtozelené planiny. Jedny z najkrajších sa skrývajú medzi tmavými čadičovými bralami a ostrými skalnými útvarmi v Quaraing. Niektoré z nich majú svoje vlastné mená: The Needle – 37 metrov vysoká ihla, The Table – rovná zelená plocha v podobe stola a The prison – pyramídový skalný kopec, ktorý pripomína stredoveký hrad s väzením.

Tento skalný labyrint je veľmi obľúbený medzi turistami, ale z preplneného chodníka nemusíte mať obavy. Väčšina z nich si na neďalekej výhliadke pri parkovisku spraví fotky a na okružnú 3-hodinovú turistiku sa vydá len zopár z nich. Hneď na začiatku sme sa rozhodli, že začneme trasu vedúcu po pravej, menej náročnej strane. Táto možnosť sa ukázala ako veľmi dobrá voľba, nakoľko nebola táto časť ešte v tieni a v ľavej bolo v neskorších hodinách vynikajúce svetlo na fotenie. Presný popis túry v Quiraing nájdete na stránke walkinghighlinds.co.uk.

V pozadí skalný útvar The Prison.

Na chodníku pri pohľade späť.

Kaskádové zelené planiny vytvorené zosuvom pôdy.

Spätný pohľad na Fir Breugach – miesto, v ktorom sme vyšli zo skalného labyrintu.

Jazerá Loch Hasco a Loch Fada.

Výhľad na malé dediny Digg, Glasphein a Brogaig.

Zostupovanie ku parkovisku. Výhľad na Loch Leum nu Luirginn a Loch Cleat.

6. RUBHA HUNISH 

Na ostrove Isle of Skye sa skrýva malý poklad, o ktorom vie málo turistov. Po turistike na The Storr a v labyrinte Quaraing sme preto ku koncu dňa zaradili ešte jednu 3-hodinovú túru, tretiu za jeden deň. Rubha Hunish je najsevernejší cíp ostrova s malou stanicou bývalej pobrežnej stráže. Celá je obklopená fialovými vresmi a sú z nej prekrásne výhľady na západ slnka. V turistickom sprievodcovi sa písalo, že je možné zísť až na malú zelenú plochu pod vysokými kolmými útesmi, na ktorej zvyknú oddychovať tulene. Dlho sme k nej hľadali chodník, ktorý sme síce nakoniec objavili, ale kvôli zotmievaniu sme sa rozhodli vrátiť k autu. Celý popis trasy s mapou je na walkinghighlands.cou.uk.

Na ceste z Kilmaluag.

Z útesu Rubha Hunish.

Farebné vresy na útese pri západe slnka.

Zo spodnej časti malého poloostrova sú výhľady na celú zátoku a vysoké steny červených skalných útesov.

Zrúcanina hradu Duntulm.

7. THE FAIRY GLEN

Ďalšia neobvyklá, kúzelná krajina je skrytá v neďalekej dedinke Uig. Rovnako ako v Quaraing, aj tu kedysi dávno zosuvy pôdy vytvorili kužeľovité kopčeky, malé jazierká a prírodné skalné vežičky. The Fairy Glen je malé údolie, v ktorom sa nezdržíte viac ako hodinku. Podrobný popis s mapkou a ďalšími krásnymi fotkami nájdete na tomto linku. Určite si pozrite aj  krátke video od cestovateľkej rodinky Earth Trekkers.

8. PORTREE A CESTY NA SKYE

Portree s malým prístavom obklopeným farebnými domčekmi je jedno z najvyhľadávanejších miest v Škótsku. Zároveň má na ostrove najširšiu ponuku ubytovania, reštaurácií, kaviarní a obchodov so suvenírmi. Isle of Skye je známy aj svojimi úzkymi cestami s úžasnými výhľadmi na okolitú krajinu. Najviac ma očarila tá, ktorá spájala dedinku Struan s Portree. Možno aj preto, že ňou neprechádzali takmer žiadne autá. Takže ak hľadáte ďalšie krásne fotomotívy, táto trasa vás  určite nesklame.

9. ZÁMOK DUNVEGAN 

Zámok klanu MacLeodovcov bol postavený ešte v 13. stor. na skalnom výbežku pri jazere Loch Dunvegan. Viac ako 800 rokov v ňom sídlil klan Macleodovcov, ktorý má v škótskej histórii zvláštne postavenie. Dočasné útočisko v ňom totiž našiel princ Bonnie Charlie, ktorého krátko po bitke pri Culloden pred anglickými prenasledovateľmi zachránila Flora MacLeod. Na ostrov, až do zámockých komnát, sa jej princa podarilo previezť v ženskom prestrojení. Dnes je  Dunvegan sprístupnený verejnosti za nemalý poplatok 13 libier. Aj keď sme na prehliadku prišli ráno medzi prvými, davy turistov nás o pár minút dobehli. V jeho vnútorných miestnostiach sa skrývajú poklady klanu MacLeod, krásne úžitkové predmety a nábytok, veľa malieb a popisov k histórii zámku. Najviac ma však očarila veľká zámocká záhrada, ktorá je v tejto neúrodnej a nehostinnej krajine naozaj nezvyčajná. V areáli zámku, na pobreží jazera Loch Dunvegan, sa môžete vydať aj na pozorovanie kolónie tuleňov, ktorá obýva neďaleký ostrovček. Choďte tam však ešte pred tým, než sa začnú valiť turistické zájazdy. My sme išli až po prehliadke zámku, po ktorej boli na najbližšie 2 hodiny všetky lístky vypredané.

Zámok Dunvegan klanu MacLeod.

V zámockých záhradách.

10. RAMASAIG, BÝVALÁ DEDINKA LORGILL A TURISTIKA PO STRMÝCH ÚTESOCH

Od zámku Dunvegan sa presúvajú takmer všetci turisti smerom k známemu majáku Neist Point. Po východnom pobreží poloostrova Duirinish však vedie po útesoch niekoľko turistických chodníkov, ktoré by bolo škoda vynechať. Približne v polovici cesty smerom k majáku sme sa po rýchlom občerstvení v Cafe Lephin odtrhli od davu a odbočili k Ramasaig. Na hrboľatej, úzkej cestičke nebolo okrem nás žiadne auto, len ovce a pustatina. Na jej konci, pri poslednom (jedinom) dome sme odstavili auto a dúfali, že nás náš turistický sprievodca nezaviedol na chodník, ktorý už dávno neexistuje. V daždi sme na začiatku prechádzali popri ovečkách cez rozľahlé pasienky. Obávala som sa, že by mohli byť niektoré úseky pri útesoch šmykľavé a nebezpečné, napriek tomu sme to riskli a šľapali ďalej. Približne v polovici trasy sme prišli do malého, pustého údolia, v ktorom bola kedysi významná dedinka Lorgill. Anglickí vojaci ju však počas “čistenia Vysočiny” zničili a jej obyvateľov vysídlili do kanadskej provincie Nova Scotia. Cez lúku popri ruinách domov, bývalých záhradkách a políčkach sme prekročili rieku vedúcu cez stred dediny a vydali sa smerom k zátoke. Z nej vedú na okolité útesy 2 nevýrazné chodníky. Smerom doľava pokračovala trasa až do dediny Orbost a doprava naša do Ramasaig. Po vystúpaní na najvyšší bod útesu viedol “chodník” až k autu len po jeho vrchole. Na walkinghighlands.co.uk je táto túra ešte dlhšia, my sme z nej prešli len polovicu.

Vodopády rieky Lorgill.

Ruiny domu bývalej dediny Lorgill.

Zátoka Lorgill.

Zátoka Lorgill.

Nevýrazný chodník sa miestami úplne strácal. Nasledovali sme preto ovečky.

Z diaľky prichádzala ďalšia oblačnosť. Na konci trasy sme nielen zmokli, ale aj zablúdili.

11. MAJÁK NEIST POINT

Na najzápadnejšom cípe ostrova Neist Point bol na začiatku 20. storočia postavený maják, ktorý bol v roku 1971 vyhlásený za Národnú chránenú pamiatku. V súčasnosti je stále v prevádzke a spolu s dramatickými útesmi je lákadlom pre turistov z celého sveta. Ak má niekto šťastie, zazrie pri ňom aj tulene, delfíny či veľryby. Až k samotnému majáku vedie dobre udržiavaný chodník, na začiatku dokonca s oplotením a betónovými schodíkmi. Plánovali sme pri ňom stráviť pokojný večer pri západe slnka. Domnievali sme sa, že v takom neskorom čase tu už nebudú žiadni ľudia. Náš romantický plán sa však po príchode na parkovisko rýchlo rozplynul…

Nest Point a v pozadí Vonkajšie Hebridy.

12. THE FAIRY POOLS

Čistá, priezračná voda rieky Brittle s vodopádmi a jazierkami pred úpätím pohoria Cuillins bola kedysi neznámym miestom. Po jej zverejnení v zozname ‘Places to see before you die’ a viacerým promovaným článkom patrí tento malý prírodný poklad s názvom The Fairy Pools k najviac navštevovaným na ostrove. Dnes už nielen domáci, ale aj viaceré cestovateľské magazíny odporúčajú Fairy Pools v hlavnej sezóne radšej vynechať a uprednosniť niektorú z iných pekných trás v temných horách Cuillins. Ak sa napriek varovaniu pred davmi turistov rozhodnete k  rozprávkovým jazierkám Fairy Pools ísť, neotočte sa hneď po zazretí prvých vodopádov. Trasa k tomu najkrajšiemu miestu vedie ďalej k horám. A ak máte so sebou plavky a ste otužilí, môžete sa v nich aj okúpať.

The Fairy Pools. Zdroj: The Skye Guide

13. V SRDCI POHORIA CUILLINS

Hornatú oblasť v južnej časti ostrova Isle of Skye volajú miestni ‘The Black Cuillins’. Na turistiku tu nechoďte, pokiaľ nie ste skúsení turisti. Naopak, ak máte v nohách už niekoľko kilometrov, poprípade obľubujete lezenie po skalách, tak toto pohorie bude pre vás lahôdka. V posledný deň sme plánovali vystúpiť buď na horu Marsco zo Sligachan, alebo sa prejsť v srdci týchto temných hôr popri ľadovom jazere Loch Coruisk a Loch na Creitheach od Kilmarie. Silný dážď a vietor naše plány zrušil. Aspoň nám ako-tak vyšiel ďalší alternatívny výstup mimo ostrova, a to k vodopádu Glomach z Morvichu.

Starý most v Sligachan, z ktorého začína trasa na horu Marsco.


Tri dni na spoznanie ostrova Isle of Skye sú strašne málo. Viacerí ho chcú prejsť dokonca za 1-2 dni a preto sú tie najkrajšie miesta preplnené chaoticky pobehujúcimi a uponáhľanými turistami. K tejto situácii neprispievajú ani masové autobusové zájazdy. Našťastie je pri každom známom bode turistický chodníček vedúci do tichších častí, v ktorých si môžete nerušene vychutnať prekrásnu prírodu ostrova. V článku som ku každej trase pripojila aj linky, na ktorých nájdete podrobné popisy, detailné mapky a GPS súradnice. Aj keď sa vám bude zdať turistika na ostrove ľahká, nepodceňujte počasie, ktoré vie byť veľmi nehostinné.

Vaša Luc

Výstup na 3 škótske hory – Ben Lomond, Ben Nevis a Braeriach (SK-DE)

Na počasie a turistiku v Škótsku sa musí človek pripraviť. Fyzicky aj psychicky. Môže buď týždeň pršať, alebo svietiť slnko. My sme mali v auguste ako v apríli. Jedeň deň bolo krásne, druhý daždivo a veterno. Teploty sa pritom pohybovali od 10 do 20 stupňov. V prekrásnom Glencoe, v ktorom sa natáčali viaceré filmy, sme museli turistiku úplne zrušiť. V ten deň tak intenzívne pršalo a fúkalo, že jednej turistke hneď po vystúpení z auta pretrhlo pršiplášť. Na iných trasách sme zmokli aj 10 krát za deň a nepomohli nám ani kvalitné nepremokavé bundy a nohavice. Pri ďalšej návšteve Škótska berieme so sebou aj hrubé pršiplášte. Po zem.

Pri výstupoch na 3 škótske “Munros”, čo je označenie pre 21 kopcov vyšších ako 3000 stôp (914,4 metrov), sme mali z každého počasia niečo. Na kopci Ben Lomond bolo teplo a polooblačno, na najvyššom Ben Nevis sme videli tak maximálne 5 metrov pred seba a omŕzali nám mihalnice a výstup na Braeriach v Cairngorms sme kvôli silnému vetru v polovici vzdali.

AUF DEN 3 SCHOTTISCHEN BERGEN BEN LOMOND, BEN NEVIS UND BRAERIACH IN CAIRNGORMS

Man muss sich auf das Wetter in Schottland vorbereiten, physisch wie auch psychisch. Es kann entweder eine ganze Woche lang regnen oder die Sonne scheinen. Als wir im August dort waren, war es wie im April. Einen Tag war es sonnig, am nächsten regnerisch und windig. Die Temperaturen bewegten sich zwischen 10 und 20 Grad. Im wunderschönen Glencoe, das mehrmals Schauplatz von Filmen war, mussten wir unsere Wanderung abbrechen. An diesem Tag waren Regen und Wind so intensiv, dass es einer Touristin ihren Regenponcho zerrissen hat. Während der anderen Wandertouren sind wir mehr als 10 Mal täglich bis auf die Haut nass geworden. Die wasserdichten Jacken und Hosen haben uns nicht geholfen. Auf unserer nächsten Schottlandreise nehmen wir sicherlich auch Regenponchos mit, am besten lange bis zum Boden. 

Bei den Aufstiegen zu den 3 “Munros”, also die Gipfel mit einer Höhe von über 3000 Feet (914m), hatten wir alle Wetterbedingungen. Auf dem Ben Lomond war es sonnig, auf dem höchsten Berg Ben Nevis reichte die Sicht maximal bis 5 Meter und unsere Wimpern haben gefroren. Den letzten Aufstieg zum Braeriach in Cairngorms haben wir wegen des starken Windes nach der Hälfte abgebrochen. 

Loch Lomond s výhľadom na Ben Lomond / Loch Lomond und der Ausblick auf Ben Lomond.

 V KRAJINE OBROV – VÝSTUP NA BEN LOMOND / IM LAND DER RIESEN – AUFSTIEG ZUM BEN LOMOND

Severovýchodne od mesta Glasgow sa nachádza Národný park Loch Lomond a Trossachs, ktorý sa stal v roku 2002 prvým národným parkom na území Škótska. Táto oblasť je skutočne nádherná divočina s množstvom jazier a členitých kopcov, ktorá zároveň predstavuje prechod medzi škótskou Nížinou a Vysočinou (Uplands and Highlands). Okrem najväčšieho sladkovodného jazera Británie Loch Lomond sa v ňom nachádza aj Ben Lomond. Náš prvý Munro, ktorý sme v tejto divokej krajine zdolali.

Im Nordosten von Glasgow liegt der Lomond und Trossachs Park, der 2002 zum ersten Nationalpark Schottlands erklärt wurde. Diese Region ist eine wunderschöne und wilde Landschaft mit vielen Seen und Gipfeln und stellt den Übergang zwischen dem Uplands und Highlands dar. Außer dem höchsten Süßwassersee Loch Lomond befindet sich hier auch der Ben Lomond, unser erster Munro, den wir in diesem Land geschafft haben.  

Trávniky v okolí Loch Lomond sa pred zotmením zaplnia hladnými malými zajacmi / Die Rasenplätze in der Umgebung von Loch Lomond sind überfüllt von hungrigen kleinen Kaninchen. 

Ubytovanie sme mali rezervované v mestečku Balloch, v ktorom sme sa ešte večer pred výstupom bezcielne motali po pobreží jazera Loch Lomond a z diaľky obzerali začínajúce kopce Vysočiny. Bola som zaskočená veľkým množstvom divých zajacov, ktoré pred nami hupkom odskakávali do kríkov. Neklamem. Z okolitých lesov ich na trávniky vychádzali snáď tucty. TIP: Ubytovať sa v malom meste Balloch skutočne odporúčam. Nájdete tu vynikajúcu reštauráciu The Balloch House, zámok s obrovským parkom, prístav s centrom Loch Lomond Shores a veľké akvárium.

Wir haben ein schönes Zimmer im Dorf Balloch gebucht, wo wir rund um den Loch Lomond spazieren gegangen sind und die ersten Berge der Highlands bewundert haben. Ich war überrascht von den vielen kleinen Kaninchen, die vor uns in die Sträucher gehüpft sind. Ich lüge nicht. Aus den umliegenden Wäldern sind Dutzende über die Rasenplätze gehüpft. Ein Tipp: Am besten sucht ihr eine Unterkunft in Balloch, weil ihr hier ein außergewöhnliches Restaurant, The Balloch House, ein Chateau mit einem riesigen Park, den Hafen mit dem Loch Lomond Shores Zentrum und ein Aquarium findet.

Cestou na Ben Lomond vyberali kravy mýto 🙂 Wir mussten die Maut für den Durchgang bei den Kühen bezahlen.

Na ďalší deň, po výdatných raňajkách a milej konverzácii s turistami z New Jersey, sme sa konečne vydali zdolať Ben Lomond. Dostať sa na východné pobrežie jazera k parkovisku v Rowardennan nám trvalo približne hodinu. Na ceste od mesta Drymen bol síce niekoľkomíľový zákaz zastavenia, ale úzka vozovka vedúca cez husté lesy nám nedovolila ísť rýchlejšie. Zdržali sme sa aj na parkovisku. Zistili sme, že nemáme žiadne drobné na parkovné. Nefungoval ani automat na kartu a v okolí neboli momentálne žiadni turisti, ktorí by nám rozmenili aspoň 10 libier. Pri pokute za takýto priestupok by sme sa asi prepadli od hanby, ale riskli sme to a bez lístka sme sa vydali hľadať začiatok chodníka. Našťastie bol dobre viditeľný, ale samozrejme neznačený. Akonáhle sme vyšli z pekného lesného úpätia, objavila sa pred nami krajina s pustými, oblými kopcami, ktorú Škóti nazývajú “Land of Breadalbane” – Krajina obrov.

Am nächsten Tag, nach einem kräftigen Fruhstück und netten Gespräch mit Touristen aus New Jersey, sind wir endlich zum Ben Lomond gefahren. Bis zum Parkplatz in Rowardennan hat der Weg ungefähr eine Stunde gedauert. Zwar gab es ein meilenlanges Halteverbot, aber der durch dichte Wälder geführte Fahrweg war so eng, dass wir nicht schneller fahren konnten. Dann haben wir leider erst auf dem Parkplatz festgestellt, dass wir kein Geld für die Parkuhr hatten. Unglücklicherweise war auch der Bankomat kaputt und in der Umgebung waren keine Touristen, die uns mindestens 10 Pfund wechseln konnten. Wir hätten uns über eine Strafe sehr geärgert, trotzdem haben wir es riskiert und die Wanderung, ohne den Parkschein zu bezahlen, begonnen. Über der Baumgrenze hat sich vor uns ein Land mit wüsten und buckeligen Bergen, die die Schotten “Land of Breadalbane” – Das Land der Riesen nennen, ausgebreitet.

Prvé výhľady po vystúpení z lesnej cestičky / Die ersten Ausblicke nach dem Aufstieg über der Baumgrenze.

Ďalším prekvapením bolo, že na chodníku sme stretli len zopár turistov, pričom niektorí šľapali aj s malými deťmi (tipujem od 4 do 10 rokov). Celou cestou sme sa neustále otáčali. Nebolo snáď jediného miesta, ktoré by zakrývalo výhľady na Loch Lomond s 37 ostrovčekmi. Približne v polovici výstupu sa nám odkryli aj výhľady na druhú stranu národného parku, ktorú by sme radi niekedy navštívili. Nachádza sa tu totiž hrob legendárneho Roba Roya pri jazere Loch Voil, či ruiny významného stredovekého kláštora Inchmahome Priory, ktorý leží na jednom z troch malých ostrovov v jazere Menteith. K tomu sú tu lákavé ďalšie výstupy, napríklad na Ben A′an od jazera Loch Achray alebo na pochmúrny Ben Ledi s výhľadmi na Loch Lubnaig. Doteraz však ľutujem, že sme prešvihli Finich Glen neďaleko mesta Drymen. V tejto červenej rokline, ktorá v preklade znamená Diablova kazateľnica, sa údajne v minulosti stretávali Druidi a vykonávali v nej náboženské rituály. Potok pretekajúci cez červený pieskovec, sýtozelený mach a vysoké kamenné steny tu musia vytvárať ozajstnú strašidelnú atmosféru. Milovníci seriálu Outlander budú určite vedieť, v ktorej časti sa táto roklina objavila.

Die nächste Überraschung war, dass wir nur wenige Touristen getroffen haben. Manche waren sogar mit kleinen Kindern (ich schätze im Alter von 4 bis 10 Jahren) unterwegs. Die Wandertour war einfach atemberaubend, weil sich unter uns der ganze Loch Lomond mit den 37 Inselchen wie ein blauer Teppich entfaltet hat. Später sind die Ausblicke auf die andere Seite des Nationalparks aufgetaucht, den wir gerne in naher Zukunft besuchen möchten. Hier befindet sich nämlich die Ruhestätte des legendären Rob Roy beim Loch Voil, aber auch die mittelalterlichen Klosterruinen Inchmahome Priory, die auf einer der drei kleinen Inseln im Loch Menteith liegen. Dazu gibt es hier auch andere interessante Gipfel wie zum Beispiel den Ben A′an oder den schaurigen Ben Ledi mit Ausblicken auf den Loch Lubnaig. Was ich bis heute bereue, ist, dass wir Finich Glen (die Teufelkanzel) in der Nähe von Drymen verpasst haben. In dieser roten Schlucht haben sich in der Vergangenheit die Druiden getroffen und ihre Rituale durchgeführt. Der Bach, der über roten Sandstein fließt, das sattgrünne Moos und die hohen Steinwände müssen hier in der Tat eine geheimnisvolle, geisterhafte Atmosphäre bilden. Die Outlanderfans würden sicherlich wissen, in welchem Teil der Serie diese Klamm zu sehen war.

Výhľad na opačnú stranu Národného parku Lomond a Tossach / Der Ausblick auf die andere Seite des Lomond und Trossach Nationalparks.

Na vrchole kopca Ben Lomond / Auf dem Gipfel des Ben Lomond.

Po balkónovom výstupe nás na vrcholku čakala odmena. Široká planina, fascinujúce výhľady a gumené medvedíky. K tomu sme mali naozaj štastie na počasie. Na všetkých stranách každú chvíľu pršalo, len Ben Lomond všetky mraky obchádzali. Niektorí turisti začali prichádzať aj z druhej trasy, ktorá viditeľne viedla taktiež z nášho parkoviska. Aj keď sa v našom sprievodcovi odporúčalo zísť po rovnakej ceste, vydali sme sa touto druhou, čo sa ukázalo ako veľmi dobrá voľba.

Der Aufstieg hat sich für uns gelohnt: wir genossen eine herrliche Rundumsicht über das breite Flachland und…die Gummibären. Dazu hatten wir ausgesprochen schönes Wetter. Rundherum hat es geregnet, nur den Ben Lemond haben alle Wolken gemieden. Wir haben bemerkt, dass manche Touristen einen anderen Weg genommen haben, der offensichtlich auch von unserem Parkplatz weggeführt hat. Zwar hat uns unser Reiseführer den selben Weg zurück empfohlen, aber wir haben uns entschieden, diesen anderen hinunterzusteigen. 

Zostup z vrcholu Ben Lomond druhou trasou / Der alternative Abstieg vom Gipfel des Ben Lomond.

Ben Lomond. Stúpali sme po pravej strane, zostupovali po ľavej / Wir sind von rechts aufgestiegen und links heruntergestiegen. 

Pri parkovisku v Rowadennan / Auf dem Parkplatz in Rowadennan.

INFO: Celá okružná trasa na Ben Lomond 974 m.n.m. je dlhá približne 12 km a začína sa v 15 m.n.m.. Aj s dlhou prestávkou na vrcholku trvala naša túra 7 hodín.

Wegbeschaffenheit: Die ganze Rundtour ist ungefähr 12 km lang und dauert 7 Stunden. Aufstieg: 15 m bis 974 m. 

BEN NEVIS – VÝSTUP NA NAJVYŠŠIU HORU V ŠKÓTSKU / BEN NEVIS – AUF DEN HÖCHSTEN GIPFEL SCHOTTLANDS

Medzi najznámejšie oblasti v Centrálnej a Západnej Vysočine patria Glen Coe, Glen Etive a Glen Nevis. Tieto divoké, romantické údolia obklopené mohutnými kopcami sú mekkou pre tých, čo milujú turistiku, horolezectvo, cyklistiku, fotografovanie a cestovanie za históriou. Natáčali sa tu aj známe filmy, ako napríklad Rob Roy, Statočné srdce, či Harry Potter a väzeň z Azkabanu. Keďže je táto oblasť veľmi známa, rezervovali sme si  ubytovanie ešte niekoľko mesiacov vpred a to v dedinke Ballachulisch, z ktorej je to do týchto údolí doslova na skok. Počasie nám bohužiaľ nedoprialo vidieť všetko, čo sme mali na pláne. A keďže nám tu domáci pri večernom popíjaní malt whiskey porozprávali o ďalších tunajších krásnych miestach, rozhodli sme sa, že sa sem musíme bezpodmienečne vrátiť.

Zu den bekanntesten Orten in den zentralen und westlichen Highlands gehören Glen Etive, Glen Coe und Glen Nevis. Diese wilden, romantischen Täler umgegeben von herrlichen Bergkulissen sind bei Wanderern, Bergsteigern, Radfahrern, Fotografen und und nicht zuletzt auch bei Historikern sehr beliebt. Hier wurden bekannte Filme wie Rob Roy, Braveheart oder Harry Potter und der Gefangene von Askaban gedreht. Weil dieses Gebiet sehr bekannt ist, haben wir schon vorab eine Unterkunft im Dorf Ballachulisch gebucht. Von dort war es nicht weit zu diesen Tälern. Leider hat uns das Wetter einen Strich durch unsere Pläne gemacht. Doch die Einheimischen haben uns bei einem gemeinsamen, abendlichen Whiskey soviel von diesen zauberhaften Orten erzählt und uns überzeugt, dass wir unbedingt wieder in diese Region wieder zurückkehren müssen. 

Údolie Glen Nevis, v ktorom sa natáčalo mnoho scén z filmu Statočné srdce / Der Glen Nevis, wo viele Szenen von Braveheart gedreht wurden.

Ben Nevis je nielen najvyššou, ale zároveň aj turisticky najnavštevovanejšou horou vo Veľkej Británii. Za dobrej viditeľnosti je z jej vrcholku vidieť až na ostrov Isle of Skye, oceán a na mnoho ďalších kopcov a údolí škótskej Vysočiny. Trasu sme začali z parkoviska pri Visitor Centre neďaleko mesta Fort William, kde sme najskôr prešli cez most ponad rieku Nevis a potom sa napojili na kamenný chodník vedúci až na vrchol Ben Nevisu. Zo začiatku som nechápala, ako môže na takej oblej hore ročne zahynúť niekoľko turistov. Pri zdolávaní posledných 300 metrov som však pochopila prečo. Teplota klesla k nule, viditeľnosť bola na 5 metrov a k tomu fúkal taký silný vietor, že som mala problém s dýchaním a miestami aj s udržiavaním rovnováhy… Ako vyzerajú výhľady z vrcholu a ďalšie dôležité informácie nájdete na tomto linku.

Der Ben Nevis ist nicht nur der höchste, sondern auch am meisten besuchte Berg Großbritanniens. Wenn die Sicht gut ist, kann man bis zur Isle of Skye, dem Atlantik und zu den Highlands sehen. Unsere Tour haben wir am Parkplatz beim Visitor Centre in der Nähe von Fort William angefangen, wo wir zuerst die Brücke über den Fluß Nevis überquert haben. Danach sind wir dem Weg bis zum Ben Nevis gefolgt. Ich konnte nicht verstehen, warum jährlich so viele Menschen auf diesem Berg um Leben gekommen sind. Als wir den anstrengenden Anstieg geschafft hatten, war uns alles klar. Die Temperatur war bis zum Gefrierpunkt gesunken und die Sicht betrug ca. 5 Meter. Darüber hinaus hat ein so starker Wind geblasen, dass ich nicht mehr atmen konnte. Wie die Ausblicke vom Ben Nevis aussehen und alle wichtige Informationen findet ihr auf diesem Link.

Chodník vedúci z údolia Glen Nevis na Ben Nevis / Der Pfad zum Glen Nevis.

Na vrchole najvyššej hory Veľkej Británie / Auf dem höchsten Punkt des höchsten Bergs Großbritanniens.

Ruiny bývalého observatória / Die Ruine des ehemaligen Observatoriums.

Zostup k parkovisku. Vľavo údolie Glen Nevis, vpravo jazero Lochan Meall an t-Suidhe / Der Abstieg zurück zum Parkplatz. Links ist der Glen Nevis, rechts der Loch Lochan Meall an t-Suidhe.

Naše ubytovanie v Ballachulish / Unsere Unterkunft in Ballachulish. 

INFO: Výstup a zostup na Ben Nevis 1344 m.n.m. je dlhý približne 13 km a začína sa v 14 m.n.m.. Táto trasa nám trvala 5 hodín, turisticky sprievodca uvádzal 7.

Wegbeschaffenheit: Der Auf-und Abstieg zum Ben Nevis mit 1344 Metern ist ungefähr 13 Kilometer lang. Unsere Tour hat 5 Stunden gedauert, aber im Reiseführer wurden 7 Stunden angegeben. 

VÝSTUP NA BRAERIACH  V CAIRNGORMS / DER AUFSTIEG ZUM BRAERIACH IN CAIRNGORMS

Cairngorms je najväčším Národným parkom vo Veľkej Británii. Nachádza sa v ňom lyžiarske stredisko a známa úžľabina Lairig Ghru, okolo ktorej sme plánovali prechádzať popri výstupe na žulový kopec Braeriach. Napriek tomu, že bolo krásne počasie, museli sme turistiku v polovici cesty kvôli silnému vetru zrušiť a vrátiť sa späť. Už chápem, prečo sú hory v Cairngormskej náhornej plošine také pusté a nemilosrdné. Ak niekto hľadá úplnu samotu, tak tu ju určite nájde 🙂 Viac turistov tu podniká výstup na Ben Macdui, o ktorom si ľudia až do 20. storočia mysleli, že je najvyššou horou v Škótsku. Táto trasa je však nielen rušnejšia, ale aj náročnejšia.

Der Cairngorms ist der größte Nationalpark Großbritanniens. Hier befindet sich ein Skizentrum und das bekannte Trogtal des Lairig Ghru, das wir beim Aufstieg auf den Gipfel Braeriach umrunden wollten. Trotz des schönen Wetters mussten wir die Tour wegen dem starken Wind komplett abbrechen. Ich verstehe, warum die Berge in Cairngorms so wüst und gnadenlos sind. Wenn jemand die Einsamkeit sucht, ist man hier richtig. Viele Wanderer unternehmen den Aufstieg zum Ben Macdui, von dem  die Schotten bis zum 20. Jahrhundert gedacht hatten, dass er der höchste Ben ist. Auf jeden Fall benutzen die Wanderer diesen besser begehbaren Pfad lieber als den auf den Braeriach. 

Začiatok trasy vedie popri “The Cairngorm Reindeer Center“, v ktorom sa môžete prechádzať v ohradách popri soboch / Am Anfang führt der Pfad neben “The Cairngorm Reindeer Center“, in dem ihr mit den Rentieren frei spazieren gehen könnt.

Hlavným strediskom v tejto lyžiarskej a turistickej oblasti je mestečko Aviemore. Našli sme v ňom útulné ubytovanie a večer sme sa nevedeli rozhodnúť, v ktorej reštaurácii sa najeme. V jeho centre stojí aj krásna drevená železničná stanica z viktoriánskeho obdobia, kedy ešte po tratiach prechádzali parné vlaky. Pri Aviemore a v nižšie položených oblastiach Národného parku sú husté lesy, ktoré skrývajú vzácny poklad. Vyskytujú sa v nich jedny z posledných vzácnych škótskych borovíc (jedna taká oblasť je ešte v okolí Loch Affric v centrálnej Vysočine). Ak ste otužilci, môžete sa okúpať aj v okolitých jazerách. Najznámejšie sú Loch an Eilan, na ktorom je malý ostrovček so zrúcaninou zámku a Loch Morlich s Loch Insch, ktoré sú centrami vodných športov.

Die kleine Stadt Aviemore ist der Mittelpunkt dieses Ski- und Wandergebiets. Hier haben wir eine angenehme Unterkunft und ein geschmackvolles Restaurant gefunden. Darüber hinaus liegt im Zentrum dieser Stadt ein wunderschöner Bahnhof, der im viktorianischen Stil erbaut wurde. In der Nähe von Aviemore und in den niedrigeren Gebieten des Nationalparks gibt es dichte Wälder, die einen Schatz verbergen. Hier und auch beim Loch Affric wächst eine der letzten, seltenen schottischen Kiefern. Wenn ihr das kalte Wasser mögt, könnt ihr auch in naheliegenden Seen schwimmen. Die bekannteste Seen sind der Loch an Eilen, mit einer Bergruine auf einem Inscheln, weiters der Loch Morlich und der Loch Insch, wo sich die Wassersportzentren befinden.

Pustou cestou k Lairig Ghru / Auf dem wilden Pfad zum Lairig Ghru. 

Lairig Ghru. Vpravo je vrchol kopca Braeriach / Lairig Ghru und Braeriach. 

Cez kamenistý brod. Chodník bol neznačený a zle viditeľný / Über grobes Blockwerk, das von bizarr verwitterten Granitfelsen überragt wird. Der Pfad war unsichtbar.

INFO: Výstup a zostup na Braeriach 1296 m.n.m. je dlhý približne 20 km a začína sa v 460 m.n.m.. Táto trasa trvá 7,5 hod. a začína od “Sugarbowl Car Park”. Ak pôjdete po ceste ešte ďalej, prídete na parkovisko v lyžiarskom stredisku Cairngorms, odkiaľ začína trasa na Ben Macdui.

Wegbeschaffenheit: Der Auf-und Abstieg zum Braeriach mit 1296 Metern ist ungefähr 20 Kilometer lang. Diese Tour dauert ca. 7,5 Stunden. Der Pfad beginnt beim Parkplatz “Sugarbowl Car Park”. Wenn ihr mit dem Auto weiter fährt, kommt ihr zum Parkplatz beim Skizentrum Cairngorms, wo der andere Pfad auf Ben Macdui beginnt.


Mnohým sa zdá, že hory v Škótsku nie sú vysoké. Veď najvyšší Ben Nevis má „len 1344m.n.m.” Málokto však počíta s tým, že takmer každá trasa začína pár metrov nad morom a nie ako v našich končinách, zo 400 až 1000 m.n.m.. Okrem týchto turistických trás sme ešte na Isle of Skye vystúpili na The Storr, Quiraing a dve túry sme si prešli po útesoch. Veľmi pekná bola aj prechádzka k vodopádu Glomach, či okolo jazera Affric. Pri plánovaní nám pomohla stránka walkinghighlands.co.uk. Škóti chodníky neznačia, takže by si mal každý dôsledne turistiku vopred naplánovať. Vo viacerých miestach je navyše slabý signál, tak pri vyjdení z chodníka vám nepomôže ani GPS.

Man hat den Eindruck, dass die Gebirge Schottlands nicht so hoch sind. Der höchste Berg Ben Nevis ist ja “nur 1344 m“ hoch. Aber niemand rechnet damit, dass fast jede Wanderroute nur ein paar Meter über dem Meeresspiegel beginnt, nicht wie in unseren Ländern ab 400 bis 1000 Metern. Außer auf diesen Wanderrouten sind wir noch auf der Isle of Skye gewandert. Ein Spaziergang rund um Loch Affric und ein Aufstieg zum Wasserfall Glomach waren auch wunderschön. Für jede Tour solltet ihr euch gut vorbereitend zusätzlich einen guten Orientierungssinn und Ausdauer haben. Die Pfade sind nicht markiert, passt daher auf unbeachtet, dass GPS Signal im einsamen Bergland sehr schlecht ist und man sich bei schlechterer Sicht hoffnungslos verirren kann. Die Website Walking Highlands hat uns mehrmals geholfen. 

Luc x.

Malý Tibet v Tirolsku – Klein Tibet

Malý Tibet v Tirolsku. Najkrajšie miesto v Rakúsku. Selankové, pokojné, nerušené masami turistov. Ešte deň pred jeho objavením sme netušili, aký poklad región Zillertal ukrýva. Taký, ktorý bude ešte dlhé roky vyčnievať medzi všetkými spomienkami z našich výletov. Náhodne nám ho odporúčila domáca, keď sme v piatok večer na terase hotela popíjali miestne pivo Zillertal Märzen a študovali turistickú mapu. Turistiku v najvýchodnejšej oblasti, ktorej kopce hraničia s talianskym Južným Tirolskom, sme pôvodne vôbec nemali na pláne. Dokonca ani v našom bedekri nebola o Malom Tibete žiadna zmienka. Nuž, po zhliadnutí prvých obrázkov na internete bolo rozhodnuté.

CESTA K MALÉMU TIBETU POPRI VODNEJ NÁDRŽI ZILLERGRÜNDL 

Na celý deň hlásili slnečné počasie bez búrok. Od mesta Mayrhofen sme zabočili ku krátkemu tunelu na Branderbergstraße, na konci ktorého sme zaplatili 7,5 Eur za vstup do údolia Zillergrund. Po kľukatej, úzkej ceste bolo možné ísť len rýchlosťou 40-50 km/h. Navyše sa mohli za každou zákrutou objaviť kravy z okolitých pasienkov. Pri Bärenbadalm sme zaparkovali auto, a rýchlo naskočili na linkový autobus, ktorý premáva po serpentínach až ku vrcholu mohutnej vodnej nádrže Zillergründl.

Vodná nádrž Zillergründl je jedna z mnohých v rakúskych Alpách, ktorá zbiera vodu z okolitých kopcov a slúži na výrobu zelenej elektriny. Aj keď sme už boli pri nádrži Mooserboden v Národnom parku Hohe Tauern, napriek tomu sme opäť ostali v nemom úžase zo skalných masívov a azúrovej, krištálovo čistej vody. Emócie. Turistický chodník nás hneď na začiatku zaviedol do 500 metrov dlhého, chladného tunela, na konci ktorého sa začínalo dlhé priehradné nábrežie s panoramatickými výhľadmi na Veľký Magner (2873). Po niekoľkých zákrutách sme sa dostali na pustú alpskú pastvinu Hohenaualm a ocitli sa v Malom Tibete.

Cesta popri priehrade Zillergründl nám kvôli častým prestávkam trvala dlhšie, ako bolo uvedené v turistickej mape. Na vine boli výhľady na masívne, kolmé svahy kopcov padajúce do azúrovej nádrže.

V pozadí údolie, v ktorom sa ukrýva Malý Tibet.

Hneď ako som dofotila prvé farebné vlajky a nápis “Malý Tibet”, tak sa na nás spoza kamennej maštale vyrútili fľakaté prasiatka. “Servas liebe Schweinchen!” pozdravili sme sa a odkráčali ku útulnej chatke, v ktorej si už prví turisti vychutnávali alpské raňajky a kravské mlieko s lesnými plodmi, tzv. Buttermilch. Ak sa vám bude zdať, že 10-20 turistov je veľa, nezúfajte. Väčšina tu totiž svoju trasu končí a ďalej, hlbšie do skalnej doliny, sa vydá už len zopár dobrodruhov.

Buttermilch – kravské mlieko s čučoriedkami dodá na ďalšie kilometre veľa energie.

Farebné tibetské vlajky s budhistickými modlitbami.

Tabuľka s nápisom: Najkrajšie miesto na svete.

Aby sme dodali sebe i svetu pozitívnu energiu a karmu, zatočili sme budhistickymi valčekmi v smere hodinových ručičiek.

Mladé teliatka na pasienku v Malom Tibete.

OD MALÉHO TIBETU NA VYSOKOHORSKÚ PROMENÁDU HANNEMANNWEG KU CHATE PLAUENER

Po krátkej prestávke sme sa vydali od chatky v Malom Tibete (Hohenaualm) po červenej značke do pustej, ľudoprázdnej, skalnatej doliny. Pomalým stúpaním sme sa dostali až ku úpätiu posledných kopcov, kde sa cesta stočila a viedla strmo do kopca. 600-metrové prevýšenie k najvyššiemu bodu túry Seekar sme zdolali za hodinku. Ďalej nás čakala už len dlhá, prechádzková promenáda s výhľadmi na okolité trojtisícovky so snehovou pokrývkou a do hlbokého údolia s vodnou nádržou Zillergründl. Chodník križovali viaceré potôčiky a kde-tu sa objavila zelená pláň s farebnými kvetinami. Na chate Plauener sme sa nakoniec pridali k ďalším hladným turistom a objednali zaslúženú obedo-večeru. Zostup naspäť k nádrži bol pomerne prudký, ale za to rýchly 🙂

Chodník od Malého Tibetu (Hohenaualm) do pustej doliny. Za kopcami v pozadí je už Taliansko.

Výstup k najvyššiemu bodu trasy.

Dlhá vysokohorská promenáda Hannemannweg.

Pokračovanie promenády Cesta troch krajín (Drei-Länder-Weg).

Chata Plauener.

Zostup späť na začiatok vodnej nádrže Zillergründl.

Dôležité body trasy v skratke:

—> 1. Po prejdení plateného údolia Zillergrund (7,50 Eur) začína trasa pri parkovisku Bärenbadalm (1450m) a vedie ďalej na vrchol nádrže Zillergründl (1850m). Cestu je možné skrátiť autobusom, ktorý premáva až na vrchol priehrady každú pol hodinu (1 osoba/1 smer – 2,90 Eur) —> 2. Na konci zastávky je cca. 500m dlhý tunel —> 3. Po prejdení tunela vedie chodník popri nádrži, na ktorom sú aj 2 odbočky na chatu Plauener  —> 3. Na konci nádrže sa nachádza Malý Tibet (Hohenaualm 1885m) —> 4. Červená značka vedie s malým prevýšením hlbšie do údolia, kde sa na jeho konci trasa točí doľava a začína najstrmšie stúpanie k Seekar (2475m) —> 5. Dlhé promenády Hannemannweg a Drei-Länder-Weg  končia pri chate Plauener (2363m). —> 6. Zostup k vodnej nádrži Zillergründl.

Ak sa raz ocitnete v regióne Zillertal v letnej sezóne, čarovný Malý Tibet jednoducho musíte vidieť!

Vaša Luc x

Podrobne popísanú trasu nájdete aj v turistickom sprievodcovi Zillertal mit Gerlos- und Tuxer Tal od vydavateľstva Rother.

Turistika v Malej Fatre: Baraniarky a Kraviarske

V mojej rodnej Terchovskej doline som prešla niekoľkokrát nejeden turistický chodníček. Jedným z mojich najobľúbenejších je práve bočný hrebeň Malej Fatry, z ktorého sú krásne výhľady nielen na Rozsutce, ale aj na hlavný hrebeň s Veľkým Kriváňom a do doliny Veľká Bránica. Navyše je tu málo turistov, veľa čučoriedok a časť výstupu a zostupu vedie cez čarovné, husté lesy. Keď som ho prechádzala naposledy, jeho koniec som kvôli blížiacej sa búrke rýchlo prebehla a chýbajú mi zábery na najkrajšie výhľady z kopca Kraviarske. Napriek hrozivo vyzerajúcej búrke som prefrčala okolo turistu, ktorý si v sedle pod Kraviarskym s kľudom vychutnával obed a odvážnych českých turistov, ktorí trasu z opačnej strany ešte len začínali. Ponaučenie: Nechoď na hory, keď hlásia búrky už v obedných hodinách alebo choď za každého počasia a buď “odvážna” ako český turista.

Dôležité body trasy:

—> 1. Chodník sa začína vo Vrátnej pri Starom dvore na parkovisku pred lanovkou a vedie cca 10-15 minút po asfaltke v smere k hotelu Rozsutec  —> 2. Pri prvej ostrej zákrute je odbočka z cesty smerom do lesa, odkiaľ začína prvé stúpanie po modrej značke —> 3. Po viac ako 300 výškových metroch sa nachádza na širokej lúke prvý rozcestník Sedlo Príslop (916m) —> 4. Chodník pokračuje doľava cez hustý les s prudkým prevýšením na prvý vrchol Baraniarky (1270m) s výhľadmi na Sokolie, Terchovskú dolinu a hlavný hrebeň Malej Fatry —> 5. Z Baraniarok sa klesá a vstupuje opäť do lesa s menšou reťazovou prekážkou —> 6. Stredný vrchol Žitné 1265 m.n.m. je pokrytý stromami —> 7. Zo Žitného sa klesá a opäť stúpa na najvyšší bod trasy Kraviarske (1361m) s výhľadmi na celé Rozsutce a hrebeň MF —> 8. Trasa pokračuje ďalej na Sedlo pod Kraviarskym, kde je možné pokračovať buď na Veľký Kriváň, alebo sa vrátiť späť do Starej doliny a k parkovisku pri Starom dvore.

Celá túra trvá približne 4 hodiny.

Zdroj: mapy.hiking.sk

Výhľad na Rozsutce zo Sedla Príslop.

V Sedle Príslop sa delí cesta doľava na Baraniarky a doprava na Sokolie.

Z lúky v Sedle Príslop do hustého lesa na Baraniarky.

Pohľad späť na vrchol kopca Baraniarky a Terchovskú dolinu.

Výhľad z Baraniarok na zalesnený kopec Žitné, Kraviarske a Veľký Kriváň na hlavnom hrebeni Malej Fatry.

Z Baraniarok na Žitné.

Keď sa na horách za necelú pol hodinu zmení idylické počasie bez mráčika na búrku.

V pozadí Malý a Veľký Rozsutec, Stoh a Poludňový grúň.

Prechod bočným hrebeňom si môžete predĺžiť výstupom na Veľký Kriváň. Alebo rovno až na Chleb a Poľudňový grúň.

Luc x

Turistika v pohorí Hochschwab: Fölzalm-Fölzstein

Pohoria v regiónoch severovýchodného Štajerska v Rakúsku sú ideálne na jednodňové výlety alebo predĺžený víkend. Jedným z nich je vápencové pohorie Hoschschwab s mnohými značenými turistickými chodníkmi a panoramatickými výhľadmi. Táto oblasť ešte neprepadla masovému turizmu a v okolitých mestečkách nájdete len zopár ubytovacích zariadení a reštaurácií (v nemecky hovoriacich krajinách ich nájdete označené ako Gasthaus alebo Gasthof). Väčšina ľudí sa tu príde prejsť len k rozprávkovému Zelenému jazeru (Grüner See pri Tragöß-Oberort), ktoré je najčarovnejšie počas jari pri topení snehu. Pred našou prvou turistikou v regióne Hochschwab som zakúpila opäť vynikajúco spracovaného sprievodcu od vydavateľstva Rother (v NJ). Vybrať si z 50 odporúčaných trás v tejto knižke nebolo vôbec jednoduché, ale keďže sme skúšali nové turistické topánky, 9- až 10-hodinové túry neprichádzali do úvahy. Zvolili sme preto len krátky výstup na horský pasienok Fölzalm a nakoniec aj na vyšší kopec Fölzstein. Dominantu pohoria s totožným názvom Hochschwab zdoláme inokedy.

Dôležité body trasy:

—> 1. Trasa začína z plateného parkoviska na Fölzstraße (765m.n.m.), za dedinou Palberdorf (3 eurá/celý deň) —> 2. Po približne 5 minútach od parkoviska je križovatka. My sme sa vydali doprava, smerom k Alpengasthaus Schwabenbartl (814m.n.m.) Cez malú roklinu zľava sme vychádzali na konci turistiky —> 3. Hneď za chatkou je odbočka č. 860 na Fölzalm —> 4. Po viac ako 300 výškových metroch a cca. 70 minútach sa cesta v Almtörl (1168m.n.m.) križuje s chodníkom, ktorý je ideálny pri ceste späť —> 5. Hneď ako sme vystúpili z lesa, prechádzali sme sprava popri vápencových stenách masívov Mitteralpenturm a Winkelkogel a zľava sa nám ukazoval v plnej kráse cieľ našej trasy – Fölzstein —> 6. Chodník vedie na idylický horský pasienok Fölzalm (1484m.n.m.) s chatkami Herzerhütte a Grassehütte —> 7. Za chatou Grasserhütte je malý drevený smerovník na Fölzstein (1946m.n.m.) —> 8. Cestou späť sme zišli naspäť k chatám a potom k Almtörl, odkiaľ sme sa vydali druhou trasou rovno do údolia k malej rokline a nakoniec k parkovisku.

Táto 6-hodinová trasa má celkové prevýšenie cca 1200m a dĺžku cca 13 km.

Na Fölzstraße za dedinkou Palbersdorf sú 2 platené parkoviská, ktoré sú dobrým východiskovým bodom.

Chodník bol po pasienok Fölzalm značený a dobre udržiavaný. Od chatiek sme však cestou na vrchol Fölzsteinu nevideli žiadne značky. Viedla nás len úzka vychodená cestička, ktorá sa miestami kvôli menším kamenným zásypom strácala. Dbajte preto na pevnú obuv s kvalitnými podrážkami. Čím vyššie budete, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa stretnete s kamzíkmi alebo kozorožcami. Vrchol Fölzsteinu je paradoxne široká a veľká lúka, pričom zospodu vyzerá ako ostrý špic.

Prvá križovatka. Tu sme odbočili doprava, smerom k Alpengasthaus Schwabenbartl. Z tejto rokliny sme vychádzali až na konci turistiky.

Alpengasthaus Schwabenbartl.

Za mostíkom za chatou Alpengasthaus po trase č. 860 začína prvé stúpanie.

Prvé výhľady po prekonaní hranice lesa za križovatkou Almtörl. Vpravo masívna vápencová stena Mitteralpenturm.

Na turistike som skúšala nové topánky značky Meindl. Po prvých metroch si noha rýchlo zvykla, ale na konci dňa sa mi objavili menšie opuchy nad členkami. Takéto vyvýšené topánky mám však po prvýkrát. S paličkami Komperdell som spokojná už niekoľko rokov.

Ku chatám Grasserhütte a Herzerhütte.

Po krátkej prestávke na chate sa počasie konečne vylepšilo.

V malej, útulnej Grasserhütte sme stretli veľmi milých domácich turistov, ktorí nám odporúčili ďalšie krásne trasy v regióne Hochschwab.

Cestou na Fölzstein.

Skupinka kozorožcov.

Na širokej lúke na vrchole Fölzsteinu sme sa streli s kamzíkmi.

Fölzstein.

Alternatívny zostup ku parkovisku. My sme sa vrátili naspäť k chatám.

Fölzstein.

Cestou späť.

Fölzstein.

Región Hochschwab nás prekvapil. Pár kilometrov ďalej na západ sa nachádza krásny Národný park Gesäuse, ktorý je spolu s ďalšími pohoriami Schneeberg, Raxalpen a Semmering rovnako ideálnym miestom na 1- až 3-dňové úniky z mesta.

Vaša Luc x

Počas cesty nás sprevádzal turitický sprievodca od vydavateľstva Rother.

Vienna Greeters – Kultúrne prechádzky po Viedni (SK-DE)

V súčasnosti existuje mnoho neziskových organizácií, ktoré pomáhajú druhým a snažia sa urobiť tento svet lepším a krajším. Jednou z nich je skupinka dobrovoľníkov z Vienna Greeters (ang. greet – privítať), v ktorej sa angažujú pracujúci, dôchodcovia a študenti. Tí sa vo Viedni buď narodili, alebo v nej niekoľko rokov žijú, na svoje mesto sú hrdí a radi ho ukážu tým, ktorí ho chcú spoznať práve očami domácich. Pod heslom “Príď ako hosť – odíď ako priateľ!” vítajú Greeteri už viac ako 2 roky návštevníkov z celého sveta, ktorí majú záujem o kultúru, architektúru, umenie, či bežný život v meste a chcú v ňom vidieť tie miesta, ktoré sú častokrát v ústraní najznámejších pamiatok. Pre samotných Greeterov sú takéto kultúrne prechádzky príjemným a užitočne stráveným časom. Veľa hostí prichádza z Veľkej Británie, Španielska, Talianska, Francúzska, Ruska, či ázijských krajín, vďaka čomu si môžu vylepšiť aj svoje jazykové schopnosti. Radi však ukážu mesto aj tým, ktorí sa do Viedne presťahovali a chcú vedieť o svojom druhom domove ešte viac. Ja som tu práve takto spoznala nových, výnimočných a milých ľudí, s ktorými máme spoločné záujmy a stiahli ma so sebou do ich kultúrneho sveta.

(DE) Heutzutage gibt es viele NGOs, die den Menschen helfen und sich bemühen, unsere Welt schöner und besser zu machen. Eine von ihnen ist die Gruppe der Vienna Greeters (eng. greet – grüßen), in der sich Berufstätige, Pensionisten und auch Studenten freiwillig engagieren. Sie sind entweder in Wien geboren oder leben schon lange hier, alle sind auf ihre Stadt stolz und zeigen den Touristen gerne ihre Lieblingsorte. Unter dem Motto: “Komm als Gast – geh als Freund!” begrüßen die Greeters schon mehr als 2 Jahre lang Urlaubsgäste aus der ganzen Welt, die sich für Kultur, Architektur, Geschichte und den ganz normalen Alltag in der Stadt interessieren und geheime Orte abseits der bekannten Sehenswürdigkeiten entdecken möchten. Selbst die Greeters betrachten diese Kulturspaziergänge als angenehm verbrachte und genützte Zeit. Viele Gäste kommen aus Großbritannien, Spanien, Italien, Frankreich, Russland oder asiatischen Ländern, deswegen können die Greeters auch ihre Sprachkenntnisse anwenden und verbessern. Darüber hinaus machen sie auch Spaziergänge für gerade nach Wien übersiedelte Menschen, die ihre neue “Heimat” besser kennenlernen möchten. Ich habe hier auf diese Weise neue, großartige und nette Menschen kennengelernt, mit denen ich die selben Interesse teile. Sie haben mich in die Wiener Kulturwelt hereingezogen. 

VIENNA GREETERS V 5 BODOCH, ALEBO AKO SA PRIHLÁSIŤ A ČO OD TAKEJTO KULTÚRNEJ PRECHÁDZKY OČAKÁVAŤ:

1. Vienna Greeters ponúkajú pre návštevníkov osobné, súkromné prechádzky Viedňou.

2. Vienna Greeters sú dobrovoľníci, ktorí hosťom radi ukážu mesto svojimi očami. Jedna prehliadka trvá približne 2 hodiny.

3. Všetky prechádzky s Greetermi sú zdarma.

4. Maximálny počet ľudí v skupine je 6.

5. Na stretnutie s Greeterom sa musíte nahlásiť minimálne 2 týždne pred vašim príchodom do mesta.

Dohodnúť a stretnúť s Greeterom sa môžete na tomto linku.

Každý týždeň sa všetky prijaté žiadosti zozbierajú a rozošlú približne 150 Greeterom. Do popisu sa preto v stručnosti predstavte, napíšte, kedy do Viedne prídete, aké sú vaše záujmy resp. čo by ste chceli vidieť alebo aká oblasť vás zaujíma. Ak niekto z Greeterov bude mať práve počas vašej návštevy voľný čas, odpovie vám na e-mail a dohodne si s vami stretnutie 🙂 Ja som bola prvá zo Slovenska, ktorá o takúto kultúrnu prechádzku prejavila záujem – pozrite si mapku návštevníkov.

(DE) Vienna Greeters in 5 Punkten oder wie könnt ihr euch für Kulturspaziergänge anmelden und was könnt ihr von einem Greet erwarten: 

1. Die Vienna Greeters bieten für ihre Gäste persönliche, private Spaziergänge durch Wien

2. Die Vienna Greeters sind ehrenamtliche und sehr engagierte Menschen, die mit den Gästen gern ihre Liebe und das Wissen über die Stadt teilen. Ein  Greet dauert ungefähr zwei Stunden.

3. Alle Spaziergänge mit den Greeters sind kostenfrei.

4. Die maximale Gruppengröße eines Greets sind 6 Personen. 

5. Einen Greet müsst ihr mindestens 2 Wochen im Voraus buchen. 

Ihr könnt das Treffen mit einem Greeter auf diesem Link vereinbaren.

Einmal wöchentlich werden alle Anfragen gesammelt und an die ca. 150 Greeter geschickt. In dem Meldeformular solltet ihr euch kurz vorstellen und eure Interessen bzw. eure Wünsche bekanntgeben. Hat ein/e GreeterIn für euch Zeit, antwortet er/sie auf euer Email und vereinbart mit euch einen Treffpunkt. Ich war die Erste aus der Slowakei, die Interesse für einen Greet gezeigt hat – siehe Karte, woher die Gäste kommen.

Na turistov som si vo Viedni zvykla. Mám rada, keď ľudia spoznávajú a sú zvedaví na históriu, umenie a kultúru. (DE) In Wien gibt es viele Touristen, an die ich mich gut gewöhnt habe. Und ich mag Menschen, die sich für Kunst, Kultur und Geschichte interessieren. 

GREETERI VO SVETE

Viedeň však nie je jediné mesto, v ktorom si môžete zadarmo dohodnúť kultúrne prechádzky s domácimi. Prvotná myšlienka sa zrodila v New Yorku a rýchlo sa začala šíriť do celého sveta. Takto vznikla sieť dobrovoľníkov GLOBAL GREETER NETWORK a na tejto stránke môžete nájsť Greeterov aj v iných mestách, ktoré sa chystáte v najbližšej dobe navštíviť. Ja sama som už absolvovala prechádzky nielen tu vo Viedni, ale aj vo Francúzsku, kde som sa v alsaských mestách Selestat a Munster stretla s Ericom a Elizabeth.

(DE) GREETERS WELTWEIT

Wien ist nicht die einzige Stadt, wo ihr kostenfreie Kulturspaziergänge mit Einheimischen vereinbaren könnt. Die Idee wurde in den USA geboren und hat sich in Windeseile auf der ganzen Welt verbreitet. Auf diese Art und Weise ist das weltweite Netzwerk der freiwilligen Global Greeters entstanden und auf dieser Seite könnt ihr die anderen Städte, in denen es Greeters gibt, finden. Im Elsaß habe ich mit Eric und Elizabeth sehr interessante Greets durch die Städte Selestat und Munster absolviert. 

Eric nám v Selestate ukázal najmä miesta mimo rušného centra, autentické stredoveké uličky a prezradil, prečo toto mesto na východe Francúzska navštevuje kvôli jednej knižnici veľa Američanov/iek. (DE) Eric hat uns hauptsächlich Orte abseits des Zentrums und authentische, mittelalterliche Gassen gezeigt und uns verraten, warum so viele AmerikanerInnen die Bibliothek von Selestat besuchen.

S Greeterkou Elizabeth, ktorá sa narodila a žije v meste Munster vo francúzskom Alsasku. Lilly nás previedla nielen po tajných zákutiach mesta, ale aj porozprávala o živote bohatého rodu Hartmanovcov, ktorí tu stáročia viedli textilnú fabriku. (DE) Die Greeterin Elizabeth ist in der elsässischen Stadt Munster geboren und lebt schon ihr ganzes Leben dort. Lilly ist mit uns nicht nur zu geheimen Orten der Stadt gegangen, sondern hat uns auch Geschichten über die reiche Familie Hartmann, die dort eine erfolgreiche Textilfabrik gegründet hat, erzählt.

Na záver chcem podotknúť, že Greeteri nie sú profesionálni sprievodcovia a určite ich nechcem porovnávať s tými, ktorí sa tejto práci venujú naplno a majú za sebou niekoľkoročné štúdium, či certifikáciu. Všetci robia prechádzky dobrovoľne, v malých skupinkách a hlavne bez nároku na finančnú odmenu. Samozrejme, ak sa chcete stretnúť vo Viedni konkrétne so mnou, veľmi rada vás v rámci môjho voľného času prevediem po mojich najobľúbenejších miestach. Dajte mi o sebe vedieť na stránke Vienna Greeters.

Teším sa na vaše reakcie,

vaša Luc x, ktorá sa do Viedne úplne zamilovala 🙂

(DE) Zum Schluß möchte ich hervorheben, dass die Greeter keine professionellen StadtführerInnen sind und ich will sie auch nicht mit denen, die ihr Metier studiert und ein Zertifikat dafür haben, vergleichen. Greeter machen diese Spaziergänge mit großer Begeisterung ehrenamtlich, in kleinen Gruppen und kostenfrei. Selbstverständlich könnt ihr auch mit mir ein Treffen über die Vienna Greeters vereinbaren. Ich zeige euch sehr gerne meine Lieblingsorte.

Ich freue mich auf eure Reaktionen, 

eure Luc x, die sich in Wien total verliebt hat. 

Niečo z mojej galérie / Meine Momentaufnahme aus Wien:

Schwedenplatz.

Schönbrunn.

Belvedere.

Palmenhaus.

Volksgarten.

Na cintoríne St. Marx.

Na Centrálnom cintoríne.

V záhradách Hirschstetten.

V záhradách Hirschstetten.

V záhradách Hirschstetten.

Víkend v Slovinsku: Maribor a Ptuj

Po krátkom výlete v Maribore a Ptuji neviem povedať, v ktorom ročnom období by bolo najlepšie tieto dve historické mestá navštíviť. Ešte pred koncom zimnej sezóny v lyžiarskom stredisku v Maribore sa domáci v neďalekom Ptuji pripravujú na medzinárodný fašiangový festival Kurentovanje, známy karnevalový pochod s mytologickými a strašidelnými postavami. V lete sa v uliciach oboch miest konajú viaceré kultúrne podujatia a v jeseni sa zas na populárnom festivale The Old Vine harvest oslavuje zber úrody, vinobranie. Ja som tieto mestečká navštívila v polovici mája, kedy sa nekonala žiadna z vyššie uvedených udalostí, ale napriek tomu som odišla spokojná, presýtená krásnymi pamiatkami a hlavne s plnou hlavou nových poznatkov.

Čo vidieť v Maribore, v meste najstaršieho vína, historických pamiatok, festivalov, športu a kulinárskych lahôdok?  

Maribor je druhé najväčšie mesto Slovinska a nachádza sa pri severovýchodných hraniciach s Rakúskom. Jeho historické centrum ohraničuje z južnej časti pokojná rieka Drava a zo severnej menší kopec s vinicami, ktorý je známy ako Pyramída. Svoje najbúrlivejšie roky zažilo mesto počas tureckých vpádov, ale značne zdevastované bolo až neskôr, počas druhej svetovej vojny. V roku 2012 sa Maribor stal Európskym hlavným mestom kultúry, vďaka čomu dnes patrí popri Ľubľane, Julským Alpám, rieke Soči a jazeru Bled k najnavštevovanejším miestam krajiny.

Františkánsky kostol a regionálne múzeum.

Ak sa chcete dozvedieť viac z histórie mesta, určite navštívte Regionálne múzeum na námestí Grajski trg. Je umiestnené v bývalom barokovom zámku a disponuje zaujímavou zbierkou archeologických nálezov z doby železnej a bronzovej, rytierskych zbraní, stredovekých sôch a umeleckých diel. Jedna samostatná miestnosť je venovaná dobovej lekárni, v ktorej sú zozbierané rôzne farmaceutické pomôcky zo 17. až 20. storočia a milovníkov hudby určite poteší dočasná výstava venovaná klaviristovi Franzovi Lizstovi.

Námestie Grajski trg a barokový zámok, v ktorom je regionálne múzeum.

Vnútorné nádvorie múzea s renesančnými arkádami.

Zbierka rytierskych zbraní.

Hneď vedľa múzea sa nachádza známa vínna pivnica Vinag. Jej sklady s drevenými sudmi sú síce staré už niekoľko stáročí, ale najstaršie víno má len 70 rokov. Tie nacennejšie kúsky sa totiž počas nacistickej okupácie vypili. Vínna pivnica patrí momentálne banke, ktorá ich získala od neúspešného privatizéra. Za celú prehliadku spolu s degustáciou, ktorú sme si zajednali vopred, sme zaplatili len 5 Eur na osobu.

Vínna pivnica Vinag.

Miestny muzikant na Gosposkej ulici.

Katedrála v Maribore.

V jednej z ulíc v centre mesta.

Maribor nemá veľké centrum, v ktorom by ste sa stratili. My sme sa však pomerne dlho motali v úzkych uličkách, keďže som hľadala tie najkrajšie a najvtipnejšie street art diela, ktoré navyše ako-tak zachraňujú pôvab niektorých mestských domov. Vo veľmi dobrom zachovalom stave je hlavné námestie Glavni trg s prekrásnou radnicou a stĺpom pripomínajúcim nešťastné 17. storočie, kedy mesto postihol mor. V minulosti bolo najväčším trhoviskom a dnes na ňom farebné meštianske domy s kaviarničkami vyvolávajú príjemnú prímorskú atmosféru. Z tohto námestia sa rýchlo dostanete na známy červený Glavni most a k dlhej promenáde popri rieke Drava, ktorá sa nachádza v najstaršej časti mesta Lent. Už na začiatku mosta sa nám prihovoril miestny deduško a s nadšením ukazoval na jednu z budov: “Stará trta, Stará trta! Tú musíte vidieť!” Bez toho, ako vtipne tento názov v slovenčine vyznie, sme sa poďakovali za tip, o ktorom sme už dávno vedeli a odišli k odporúčanej turistickej atrakcii 🙂 Most počká, Stará trta je dôležitejšia. Áno, Slovínci sú obzvlášť hrdí na najstarší vinič na svete, ktorému vzdáva poctu práve múzeum Stará trta s vinotékou. Ten v Maribore a v jeho okolí rastie už viac ako 400 rokov, čo je zapísané aj v Guinessovej knihe rekordov.

Glavni trg s radnicou, farebnými meštianskymi budovami a morovým stĺpom.

Glavni trg.

Stará trta – múzeum, ktoré vzdáva poctu najstaršiemu viniču na svete.

Železný Glavni most.

Z promenády v najstaršej časti mesta Lent.

Na Glavnom moste.

Výhliadka z Glavného mosta na najstaršiu časť mesta Lent a Starú trtu.

Rieka Drava a Pohorje z Glavného mosta.

Z obranných múrov, ktoré v 16. storočí chránili mesto pred tureckými vpádmi, sa dodnes zachovali len dve obranné veže Vodni stolp a Sodni stolp. V prvom je dnes malá kaviarnička s príjemným posedením, s výhľadom na most a novú, modernú časť mesta a kúsok od druhého je vynikajúca reštaurácia Jack & Joe.

Z kaviarne pri obrannej veži Vodni stolp.

Obranná veža Vodni stolp a moderná budova Lekárskej fakulty.

Pyramída s panoramatickým výhľadom na celé mesto a okolité Pohorje je obľúbeným miestom pre neúnavných turistov a domácich športovcov. Trasa k samotnému vrcholku s bielou kaplnkou vedie cez mestský park a vinice. Milovníkov histórie tu určite potešia pozostatky bývalého hradu z 12. storočia, ktorý tu stál do roku 1790. Na výhliadku môžete ísť aj večer, chodník je osvetlený bodovými svetlami, bohužiaľ nie tými, ktoré sú natiahnuté ponad celú vinicu.

K Pyramíde s výhliadkou na celé mesto.

Kalvária s kostolíkom, ktorá sa nachádza vedľa Pyramídy.

Nočný Maribor z Pyramídy.

Street art.

Street art.

ČO VIDIEŤ V NAJSTARŠOM MESTE SLOVINKA V PTUJI?

Prvá zmienka o mestečku Ptuj siaha až do čias Rímskej ríše a dnes je povestné svojou tisícročnou vínnou tradíciou, regionálnym múzeom Ormož a krásnou promenádou popri rieke Drava s výhliadkou na historické centrum. V 13.- 15. storočí žila v Ptuji silná židovská komunita, istý čas patrilo mesto salzburgskému arcibiskupstvu a neskôr celé stáročia Habsburskej monarchii. To sú len jedny z mála zaujímavých informácií, ktoré sa dozviete z vynikajúco spracovaného turistického sprievodcu. Dostanete ho zdarma v turistickej informačnej kancelárii v anglickom a nemeckom jazyku.

Veduta mesta – Ptujský zámok, z ktorého sú fascinujúce panoramatické výhliadky na terakotové strechy a kľukaté dláždené ulice.

Ptujský zámok je dnes sídlom regionálneho múzea so zbierkou stredovekých zbraní, hudobných nástrojov, feudálneho nábytku, tradičných fašiangových masiek, gotických a barokových umeleckých diel. Veľký dojem vo mne zachovali najmä krásne maľby tureckých žien v slávnostnej sieni a renesančné nádvorie. Zo zámku je možné prejsť k dominikánskemu kláštoru a potom sa vrátiť pozdĺž rieky späť do stredovekého centra mesta. V jednej z ptujských uličiek sa odohral zaujímavý príbeh. V roku 1847 zomrel zbožný 74-ročný poštár, Joseph Matija Frantzke, ktorý pravidelne navštevoval kostol. Keďže bol plešatý, nosil v zime na omše bielu čiapku. To prekážalo miestnemu kňazovi, ktorý mu raz dal takú za ucho, až mu čiapka pri údere spadla na zem. Táto udalosť poštára neodradila a naďalej navštevoval bohoslužby. Po jeho smrti ho však kňaz odmietol pochovať. Nepomohli ani sťažnosti a náreky rodiny a nakoniec bol Frantzke po 30-tich dňoch pochovaný ako neveriaci. Pri pohrebnej reči povedal protestantský pástor:”Čo je to za pastiera, čo v poslednej hodine opustil svoje stádo.” O celom príbehu sa v dnešnom hoteli Mitra dopočula skupinka opitých husárov, vojenských jazdcov uhorského vojska, vďaka ktorým sa počas jeho pochovávania rozvonili kostolné zvony.

Jadranská ulica, v ktorej v 13. storočí bývala silná komunita židov.

Dom Hudby v Jadranskej ulici, v ktorom sa každoročne počas festivalu Poézie a vína stretávajú básnici z celého sveta a svojmu publiku predčítavajú svoje básne.

Prešernova ulica a kostol sv. Juraja, ktorý patrí k tým najkrajším architektonickým pamiatkam mesta. Nachádza sa v ňom originál gotickej drevenej sochy sv. Juraja, ochrancu mesta i kostola, ktorý stojí na drakovom tele pokúšajúc sa mu prepichnúť hrdlo. Kríž na jeho hrudi je vyobrazený na mestskom erbe.

Grajskou ulicou k regionálnemu múzeu Ormož.

Grajská ulica.

Panoráma zo zámku na historické centrum mesta a najväčšiu vodnú nádrž v Slovinsku.

Renesančné nádvorie zámku.

Zbierka nábytku, umeleckých diel a tapisérií zo 16. až 20 storočia v regionálnom múzeu.

Slávnostná sieň s obrazmi žien tureckých veliteľov a bojovníkov.

Regionálne múzeum Ormož.

Výstava tradičných fašiangových masiek.


TIPY NA ZÁVER

– Obe mestá sú od seba vzdialené len 30 minút autom a na ich spoznanie stačia 2 dni, prípadne sa pri nich môžete zastaviť cestou na dovolenku do/z Chorvátska.

– Mapky mesta s vyznačenými pamiatkami, ktoré sú dostupné v turistických informačných kanceláriách, vám zaručene uľahčia orientáciu. V Ptuji je navyše vynikajúco spracovaný turistický sprievodca (zdarma v Aj a Nj).

– Do historického centra v Maribore je vstup autám zakázaný, čo môže byť menší problém, ak si tu rezervujete ubytovanie ako my. Hotel Orel mal síce vlastné parkovisko, bolo však platené a pred vstupom sme si museli najskôr ísť na recepciu pre špeciálnu kartu na otvorenie závor. Zaparkovať je možné aj mimo centra, počas víkendu dokonca zadarmo, ale k akémukoľvek hotelu v uzavretej časti si musíte s batožinou prejsť zopár metrov. Osobne mi vôbec zákaz vstupu áut do centier miest neprekáža, skôr naopak, malo by tak urobiť každé (samozrejme s výnimkami pre zásobovanie..).

– V Maribore sme si dobre pochutnali v reštaurácii Jack & Joe, ale bola nám odporúčaná aj Rožmarin. V Ptuji sme si pochutnali v Gostilna Ribič. Pri tejto však musíte rátať s vyššou cenovou reláciou.

– Z Ptuju sme sa nevracali po rýchlostnej ceste, ale cez dedinky s vinicami. Severovýchodná časť Slovinska je ako malé Toskánsko.

Vaša Luc x

V reštaurácii Gostilna Ribič.

1 deň vo Funchale – Tipy na zaujímavé ulice, pamiatky, múzeá a chutné reštaurácie

Funchal je hlavné mesto portugalského ostrova Madeiry a mnohí ho volajú “Malý Lisabon”. V jeho histórii zohrávali dôležitú úlohu moreplavci, piráti a anglickí obchodníci s vínom a cukrovou trstinou. Po objavení Madeiry Gonçalvesom Zarcom v roku 1419 si bohatí portugalskí mecenáši na ostrove rozdelili pozemky, na ktorých zo začiatku pracovali otroci zo severnej Afriky a Kanárskych ostrovov. Tí však boli v 16. storočí oslobodení a postupne ich začali nahrádzať chudobní ľudia z Portugalska. V roku 1566 napadli Madeiru francúzski korzári, ktorí dva týždne plienili kostoly, kláštory a paláce. Samozrejme, že s bohatým úlovkom potom aj utiekli. Počas napoleonských vojen umiestnila na ostrov Veľká Británia 2000 svojich vojakov, z ktorých tu väčšina po skončení vojny ostala a venovala sa obchodu s vínom. Čím viac detí sa rodilo, tým menej bolo možností na zárobok. Veľa obyvateľov preto začalo v 19. storočí migrovať do Brazílie, ktorá bola jej hlavný konkurentom vo vývoze cukrovej trstiny. V súčasnoti je Madeira autonómny región Portugalska, má vlastného prezidenta a parlament sídliaci vo Funchale. Relatívne samostatná je aj v hospodárstve, kultúre a sociálnej oblasti. Lisabonom je riadená len zahraničná politika, justícia a finančná správa. Žije tu viac ako 250.000 ľudí, z toho 90% v hlavnom meste a na juhu ostrova. Madeirčania sú milí a vážia si zahraničných turistov, ktorí sú hlavným zdrojom ich príjmov.

V rušnom, živom Funchale sme boli ubytovní jeden týždeň, keďže je vďaka svojej polohe a dobrej infraštruktúre vynikajúcim východiskovým bodom pre turistiku do centrálnej a východnej časti ostrova. Nasledovné tipy kopírujú naše potulky mestom v rámci jedného dňa. Ktoré ulice, pamiatky, múzeá a paláce s hodnotnými umeleckými zbierkami by ste rozhodne mali vidieť?

1. NAVŠTÍVTE TRŽNICU MERCADO DE LAVRADORES. HNEĎ RÁNO!

Na návštevu starej tržnice si vyhraďte čas v doobedných hodinách. Veľké množstvo chutného tropického ovocia a čerstvej zeleniny sa tu totiž rýchlo vypredáva. K tomu sa vyzbrojte veľkou dávkou trpezlivosti a nervov. Miestni predajcovia sú naozaj neodbytní a budú vám chcieť za každú cenu niečo predať. Tržnicu slávnostne otvorili v roku 1940 a za jej návrhom stojí miestny architekt Edmundo Tavares. Prednú fasádu a vnútorné steny zdobia portugalské bielo-modré kachličkové obrazy tzv. azulejos. Na hlavnom nádvorí a poschodiach si tu okrem ovocia a zeleniny môžete zakúpiť aj madeirské víno alebo prútené a kožené výrobky od miestnych remeselníkov. V zadnej časti budovy nájdete obrovskú halu, v ktorej sa spracovávajú a predávajú čerstvo ulovené morské ryby.

Pohľad na tržnicu z druhého poschodia.

Momentka zo spracovania čerstvo uloveného tuniaka v tržnici Mercado de Lavradores.

Miestna babička oblečená v madeirskom kroji predáva kvety pred tržnicou. V pozadí bielo-modrý kachličkový obraz – Leda a labuť z gréckej mytológie, pričom fontána na obrázku sa reálne nachádza v mestskej radnici.

2. PREJDITE SA PO NAJSTARŠEJ ULICI A PODAJTE SI RUKU S MALÝM PRINCOM.

Rua de Santa Maria je najstaršia ulica v meste. Nachádza sa v nej mnoho lokálnych reštaurácií, pred ktorými postávajú časníci a pozývajú okoloidúcich na obed. Na budovách v tejto štvrti sa už bohužiaľ podpísal zub času. Zo stien opadáva omietka a mnoho domov je neobývaných. Šarm a dôstojnosť im vrátili až miestni umelci, ktorí v rámci projektu Arte Portas Abertas farebne vymaľovali vstupné dvere takmer každého domu. Kliknite si na link, nájdete v ňom zoznam všetkých street art diel v uliciach Funchalu. TIP: O histórii ostrova a jeho elektrifikácii sa môžete dozvedieť v dvoch múzeách – Madeira Story Center a Electricidade (obe nájdete na paralelných uliciach s Rua de Santa Maria – Rua D. Carlos I a Casa da Lux).

Reštaurácie s čašníkmi, ktorí pozývajú okoloidúcich na obed v Rua de Santa Maria.

Krásne vymaľované dvere domu č.7 v ulici Travessa do Pimenta (kolmá ulica na Rua de Santa Maria).

3. OBJAVTE  MIESTNE GALÉRIE A POZRITE SI NAŽIVO TVORBU UMELECKÝCH DIEL.

Na ulici Santa Maria je jedna malá Galéria Caraval, v ktorej sa predávajú obrazy a rôzne darčekové predmety. Čo však musíte vidieť, je dvojposchodová Galéria 4 (vchádza sa do nej z opačnej strany ulice). Sú v nej vystavené desiatky farebných umeleckých diel rôznych žánrov od miestnych maliarov. Atmosféra je tu skutočne úžasná a ak budete mať šťastie, v ateliéroch naživo uvidíte umelcov pri maľovaní. Vstup do galérie je zdarma.

Miestna umelkyňa vo svojom ateliéri pri tvorbe nového obrazu.

Jeden zo vstupov do Galérie 4. Za ošarpanými stenami sú vystavené mnohé krásne diela miestnych artistov.

4. VYCHUTNAJTE SI VÝHĽADY NA OCEÁN A PRÍSTAV ZO ŽLTEJ PEVNOSTI SÃO TIAGO. 

Pevnosť Fortaleza de São Tiago bola postavená v dávnom 17. storočí na ochranu mesta pred francúzskymi korzármi, ktorí v roku 1566 ostrov napadli a vyplienili. Z jej sýto okrových hradieb sú úžasné výhľady na celý prístav a pobrežie Funchalu. Niekoľkokrát do roka sa tu uskutočňujú kultúrne výstavy, počas ktorých miestni umelci a výrobcovia vystavujú svoje umelecké diela. TIP: Pri/v pevnosti je vynikajúca reštaurácia s výhľadom na oceán.

Pevnosť Fortaleza de São Tiago.

5. PREJDITE SA PO PROMENÁDE K PRÍSTAVU, NAVŠTÍVTE MÚZEUM CR7 A MALÚ RYBÁRSKU ZÁTOKU V CÂMARA DE LOBOS.

Od žltej pevnosti vedie dlhá promenáda, ktorou sa dostanete do prístavu. Tu musí každý futbalový fanúšik navštíviť Múzeum CR7, v ktorom je vyrozprávaný príbeh Cristiana Ronalda. Okrem iného sú v ňom vystavené aj ikonické fotografie z jeho kariéry, vosková figurína a 3 zlaté lopty. Z prístavu sa môžete dostať do susedného rybárskeho mestečka Câmara de Lobos. Oficiálna trasa začína až od hotelovej štvrte – komplexu Balnear Lido, trvá približne 1,5 hodiny a my sme ju podnikli až na konci dňa. Začiatok chodníka sa vám možno nebude až tak páčiť, keďže vedie popri luxusných hoteloch a bazénoch. Po pár minútach chôdze sa našťastie dostanete ku ostrým skaliskám a krásnym výhľadom z vyvýšeného pobrežia, kde nakoniec cez tunel prejdete na čiernu kamienkovú pláž – Praia Formosa. Po ďalšej promenáde sa dostanete až ku zátoke Câmara de Lobos s prístavom s farebnými, drevenými, rybárskymi loďkami. Z tohto miesta je navyše úžasný pohľad na obrovský útes Cabo Girāo. TIP: V okolí je ešte jedna pláž, ku ktorej sa dostanete len lanovkou z Fajās Cabo Girão.

Najlepšie miesto na fotenie celého Funchal-u je z lode, lanovky a promenády.

Promenáda na nábreží.

Praia Formosa – jedna z mála pláží na Madeire.

6. OBJAVTE PAMIATKY NA ULICI AVENIDA ARRIAGA.

Známu ulicu Avenida Arriaga v historickom centre Funchalu lemujú malé útulné kaviarne a lavičky, na ktorých zvyknú domáci často oddychovať alebo čítať noviny. Určite by ste tu nemali obísť mestskú záhradu Municipal s množstvom tropických rastlín a stromov, ktorú vybudovali v 19. storočí ako prvý verejný park na ruinách františkánskeho kostola. O pár metrov ďalej uvidíte zadné múry paláca São Lourenço, ktorý bol kedysi obrannou pevnosťou proti pirátom. Pred návštevou jeho honosných interiérov s barokovou záhradou si dobre pozrite aktuálne otváracie hodiny. Azda najkrajšou pamiatkou je gotická katedrála Sé, ktorá je jednou z posledných zachovalých budov postavených za čias portugalského kráľa Manuela I..

Z prístavu na známu ulicu Avenida Arriaga.

Zadná časť palácu São Lourenco na ulici Avenida Arriaga.

Katedrála Sé.

7. POZRITE SI DIELA FLÁMSKYCH MALIAROV A NÁDHERNÝ INTERIÉR BAROKOVÉHO KOSTOLA NA RADNIČNOM NÁMESTÍ.

Od katedrály Sé vedie ulica Joāo Tavira na radničné námestie Praça do Município. Kráčať budete po krásnych čierno-bielych mozaikových dlaždičkách, z ktorých sú vytvorené obrázky lodí, či typického Madeirčana oblečeného v kroji, v kožených topánkach, širokých nohaviciach a s carapuça na hlave (čapica so strapcom). V radnici môžete navštíviť jej vnútorné nádvorie s fontánkou (bola vyobrazená na kachličkách pred vstupom do tržnice). Čo vás určite očarí i ochladí, je prezdobený interiér barokového kostola, ktorý patrí jezuitskému kolégiu Igreja do Colégio. Na južnej strane námestia sa v biskupskom paláci z 18. storočia nachádza Múzeum sakrálneho umenia. Okrem cirkevných pokladov je tu i vzácna zbierka flámskych obrazov z 15. a 16. stor., ktoré kupovali bohatí obchodníci s cukrovou trstinou a vínom v Holandsku.

Radničné námestie – vľavo barokový kostol, vpravo radnica.

Barokový kostol jezuitského kolégia Igreja do Colégio.

8. NAKUKNITE DO PREPYCHOVÝCH MEŠTIANSKYCH DOMOV. 

Tieto dva kaštiele bývalých bohatých mešťanov by mal navštíviť každý milovník historických interiérov, architektúry a nábytku. Za ružovou fasádou Casa-Museu Frederico de Freitas sa skrývajú nádherné barokové izby bývalého funchalského notára, vášnivého zberateľa anglického nábytku, predmetov zo slonoviny, obrazov, keramiky a azulejos. Vysoko hodnotné sú najmä kúsky nábytku vyrobené z mahagónových dební na cukor. Po svojej smrti prenechal Frederico zbierku Madeire, ktorá ho po starostlivej rekonštrukcii otvorila ako múzeum verejnosti. O niekoľko metrov ďalej sa nachádza Quinta das Cruzes. V tomto kaštieli z 15 stor. býval jeden z objaviteľov ostrova – Zarco. Po ničovom zemetrasení v roku 1748 bol prerobený do barokového štýlu a dnes patrí k najkrajším múzeám vo Funchale.

Ružovo-červená fasáda kaštieľa Frederico des Freitas. Vo vnútorných priestoroch nie je fotenie povolené.

Interiéry oboch kaštieľov sa oplatí navštíviť. Zdroj: Visit Funchal

Kaštieľ Quinta das Cruzes. V záhrade sa nachádza mnoho stromov, kvetov, lavičiek a náhrobných kameňov.

9. NÁJDITE SOCHU CISÁROVNEJ SISSI.

V roku 1860 bola na Madeire aj rakúska cisárovná Sissi, oficiálne na liečení tuberkulózy. Jej pobyt na ostrove pripomína socha v ďalšom prekrásnom parku Santa Catarina (presne pred kasínom).

Socha rakúskej cisárovnej Sissi.

10. POZORUJTE DELFÍNOV A VEĽRYBY NA OTVORENOM OCEÁNE.

Niekedy aj platené výlety stoja za zváženie 🙂 Plavbu za delfínmi na otvorený oceán s Catamaranom sme podnikli v tretí deň nášho pobytu na Madeire. Lístky si zakúpite v prístave alebo od jedného z pouličných predajcov. TIP: Na pozorovanie choďte v podvečerných hodinách. Uvidíte romantický západ slnka pri útese Cabo Girao a krásne vysvietený Funchal. PS: Teplo sa oblečte. Aj v lete. 


TIPY NA UBYTOVANIE A REŠTAURÁCIE

Funchal má vynikajúcu polohu na výlety do centrálneho pohoria a na východné pobrežie, preto sme sa na jeden týždeň ubytovali v hoteli Oceans Gardens, cca 15 minút od centra. Personál bol vždy nápomocný a milý, raňajky boli vynikajúce s krásnym výhľadom na celé prebúdzajúce sa mesto. Viac foto a recenzií nájdete tu.

– Reštaurácie sme vyberali podľa hodnotení na Tripadvisor a rezenciách na Google. Veľmi sme si pochutnali, preto ich rada ďalej odporúčim:

Olives, Armazén do Sal, Churrascaria ZarcosRestaurant Do Forte

Vaša Luc x.

Hotel Oceans Garden.

Hotel Oceans Garden.

Hotel Oceans Garden.

V reštaurácii Churrascaria Zarcos.

V reštaurácii Olives neďaleko miestnej tržnice.

Tradičný madeirský sladký nápoj Poncha vyrobený z fermentovanej šťavy cukrovej trstiny a ovocia. Ak máte citlivé zuby na cukor, objednajte si radšej pivo Coral 🙂

Čo všetko vidieť na Madeire za 13 dní?

MADEIRA je ostrov pre nostalgikov a milovníkov prírody, kde tradície súperia s moderným životom. Vďaka svojej klíme je ideálnym miestom pre mnohé subtropické a tropické rastliny, ktoré tu kvitnú po celý rok. Preto sa o nej hovorí ako o perle Atlantiku, či ostrove večnej jari. Od roku 2013 každoročne vyhráva prvé miesta v medzinárodnej súťaži World Travel Awards v kategóriách World’s and Europe’s Leading Island Destination, čo sa našťastie dodnes neodrazilo v masívnej turistickej návštevnosti. Už viac ako sto rokov je obľúbenou destináciou anglických, v posledných rokoch aj francúzskych a nemeckých turistov. Na úvod by som chcela upozorniť všetkých tých, ktorí radi pri mori oddychujú, že Madeira nie je typický prímorský ostrov s pokojnými plážami. Nájdete tu len zopár malých kamienkových zátok, na severe prírodné kúpaliská a vo Funchale modernú štvrť s hotelmi a bazénmi. Jediná piesočná pláž, ktorá je dlhá 8 km a má údajne liečivé účinky, sa nachádza na neďalekom ostrove Porto Santo.

13 DNÍ NA SOPEČNOM OSTROVE UPROSTRED ATLANTIKU

Niekoľko večerov som strávila tvorením vhodného itineráru, ktorý by spájal prírodu s kultúrou. Myslím, že sa mi to podarilo a budem rada, ak vás budem inšpirovať alebo vám prinajmenšom uľahčím rozhodovanie pri výbere tých najkrajších miest ostrova. Často budem spomínať dva pojmy, o ktorých ste možno ešte nikdy nepočuli a sú najcennejším pokladom Madeiry. Tým prvým sú chránené vavrínové lesy Laurissilva, čo sú jedny z posledných pradávnych pralesov v Európe. Tým druhým sú unikátne zavlažovacie kanály levady, ktoré začali budovať ešte v 16. storočí prví osadníci, aby dostali vodu z vysokých hôr do nižšše položených oblastí. Dnes je nimi popretkávaný celý ostrov a popri mnohých vedú turistické chodníky!

1. DEŇ  – 2 NAJKRAJŠIE BOTANICKÉ ZÁHRADY

Hneď prvý deň sme sa lanovkou z centra Funchalu vyviezli na vyvýšené vilkové predmestie Monte k obrovskej záhrade Tropical Garden, ktorú už v 18. storočí založil bohatý Angličan Charles Murray a dodnes je najnavštevovanejším miestom ostrova. Okrem množstva subtropických rastlín z celého sveta (z Indie, Brazílie, Austrálie, Japonska…) vo mne zanechali veľký dojem dve ázijské záhrady, krásne cykasy a po viacerých stenách vystavené umelecké diela, známe ako portugalské azulejos. Pozoruhodná je tu aj zbierka minerálov a afrických sôch v dvoch samostatných múzeách. K ďalšej svetoznámej záhrade Botanico sme sa rozhodli zísť pešo po levade do Bom Sucesso, aj keď sme si zakúpili lítsky na druhú lanovku spájajúcu obe záhrady. Využili sme ich až cestou späť. TIP: Na stránke madeira-web.com nájdete mesiace, v ktorých jednotlivé kvety na ostrove kvitnú. 

Lanovkou z centra Funchalu ponad terakotové strechy k tropickej záhrade.

Centrálne jazero v záhrade Tropical Monte Palace. V pozadí bývalý hotel, ktorý bol populárny v 20. storočí.

Po levade k druhej botanickej záhrade. Cesta trvá necelé 2 hodiny.

Svetoznáma záhrada Botanico.

2. DEŇ – HLAVNÉ MESTO FUNCHAL A RYBÁRSKE MESTEČKO CÂMARA DO LOBOS 

Na Funchal sme si vyhradili jeden celý deň, ktorý nám bohato stačil na prehliadku významných pamiatok, múzeí a galérií. Na osobitom ráze tohto mesta sa výrazne podpísali nielen domáci šľachtici, ale aj anglickí a flámski obchodníci s cukrovou trstinou a vínom, ktorí si tu v priebehu 17. až 19. stor. budovali prepychové paláce a exotické záhrady. V niektorých z nich sú dnes múzeá s bohatými zbierkami dobových nábytkov a dekorácií. Funchal má však aj svoju tienistú stránku. V najstarších uliciach sú mnohé budovy v žalostnom stave a urýchlene potrebujú citlivú rekonštrukciu. Mnohé z nich zachránili až miestni umelci, ktorí pomaľovali dvere a fasády domov, a tak aspoň čiastočne zachránili pôvab tejto historickej časti mesta. Naopak, vo veľmi dobrom stave sú sakrálne stavby a radničné námestie. V posledných rokoch vybudovali v meste nový prístav s promenádou a modernú hotelovú štvrť, popri ktorej vedie cesta až do neďalekého rybárskeho mestečka Câmara do Lobos. O celej našej návšteve sa dočítate v článku 1 deň vo Funchale – Tipy na zaujímavé ulice, pamiatky, múzeá a chutné reštaurácie.

Obranná pevnosť Fortaleza de São Tiago, ktorá mala chrániť mesto pred francúzskymi korzármi.

Momentka z jednej z ulíc Funchalu.

Cestou k rybárskemu mestečku Camara do Lobos.

Camara do Lobos – Rybári a ich morské úlovky. Zdroj: Basile Cornilleau Photographe

3. DEŇ – PONTA SÃO LOURENÇO A PLAVBA ZA DELFÍNMI

Funchal je vynikajúcim východiskovým bodom pre turistov do východnej a centrálnej časti Madeiry, čo bol hlavný dôvod, prečo sme sa tu ubytovali na celý týždeň. Hneď prvý výlet sme podnikli na červený poloostrov Ponta de São Lourenço. Cesta tam a späť na jeho najvýchodnejší dostupný cíp nám trvala 4 hodiny. Počasie a vegetácia sú tu úplne odlišné ako na väčšine ostrova. Celý čas sme prechádzali po kameňoch, fúkal pomerne silný vietor a kde-tu sa objavila vyschnutá tráva, či krovina. Turistický chodník nás zaviedol na dychberúce výhliadky na mohutné lávové útesy a rozbúrený oceán. Pod vrcholkom nášho cieľa Ponta do Furado nás prekvapila malá idylická oáza s domčekom, piknikovou besiedkou a palmami. Po skončení turistiky sme sa išli okúpať na malú piesočnú pláž Prainha, na ktorej sú aj prezliekacie kabínky a bufety s občerstvením. Nachádza sa v zátoke, kúsok od parkoviska. Podvečer sme sa vrátili do Funchalu, kde nás ešte čakala zážitková plavba za delfínmi s Catamaranom.

Cestou z najvýchodnejšieho dostupného cípu Ponta do Furado. Z jeho vrcholku sú krásne výhľady na celý poloostrov Sao Laurenco a 2 malé ostrovčeky s výstražným majákom.

Fascinujúce výhliadky na mohutné červené útesy a bizarné skalné útvary vulkanického pôvodu.

4. DEŇ – LEVADOU CEZ VAVRÍNOVÝ LES Z RIBEIRO FRIO NA FEITERAS DE BAIXO A BALCÕES

Ďalší deň sme sa rozhodli stráviť v hustých vavrínových lesoch Laurisilva v okolí Ribeiro Frio (v preklade Studený potok), ktorý je vzdialený len 30 minút z Funchalu. Parkovisko sme našli pri reštaurácii s totožným názvom Ribeiro Frio. Odtiaľto sme sa popri levade do Furado vydali na trojhodinovú okružnú túru. Po 2-3 kilometroch vedúcich cez prales sme levadu smerujúcu do Portely opustili a vydali sa strmo do kopcov k jej prameňu a na náhornú plošinu Feiteras de Baixo s výhliadkou na najvyššie kopce Madeiry. Cestou späť sme schádzali po vydláždenej hospodárskej cestičke a na jej konci sme prišli k chovnej stanici s forelami. Tie tu chovajú len od roku 1960, kedy ich na Madeiru po prvýkrát doviezli zo Severnej Ameriky. Jedinou sladkovodnou rybou žijúcou na ostrove bol dovtedy len úhor. Po pár metroch sme boli opäť na parkovisku a vydali sa na jednu z najvyhľadávanejších panorám Madeiry Balcões. Túto poslednú trasu sme prešli za necelú hodinku. TIP: Na ceste do Funchalu, 10 minutiek od Ribeiro Frio, je vynikajúca reštaurácia Abrigo do Poiso. Spoznáte ju podľa ružovej fasády. Večer sme mali už len oddychový, v hoteli pri bazéne s knižkou v ruke.

Zavlažovací kanál – Levada do Furado, ktorá vedie cez hustý prales Laurissilva až do dedinky Portela.

Z levady sme po pár kilometroch odbočili cez ďalší hustý les a papraďovú lúku na suchú náhornú plošinu Feiteras de Baixo. V diaľke je vidieť observatórium na Pico Arieiro a hrebeňovku, ktorú sme prechádzali 5 deň.

Úchvatná výhliadka Balcões na centrálne pohorie Madeiry.

5. DEŇ – HREBEŇOVKA Z PICO ARIEIRO NA PICO RUIVO A PONTA GARAJAU

Kráľovská túra na strechu Madeiry. Takto opisujú turistickí sprievodcovia zážitkový prechod po hrebeni centrálneho masívu z Pico Arieiro na najvyšší kopec Pico Ruivo. Pred 50 rokmi tu miestna samospráva vybudovala zaistený chodník vedúci cez viaceré tunely, vďaka čomu sa turisti nemusia báť nebezpečných spádov. S baterkou v batohu a vhodným turistickým oblečením sme sa vydali na 7 hodinové dobrodružstvo. Začali sme v skorých ranných hodinách, keďže neskôr sa už zvyknú hory zahaliť do hustých mrakov. Pod vrcholkom kopca Pico Ruivo nás prekvapila zatvorená chata v hlavnej sezóne. Vyzbrojte sa preto dostatočným množstvom tekutín a jedla. Cestou späť z pohoria do Funchalu sme sa ešte na krátko zastavili v malej dedinke Ponta do Garajau. Zaujímavosťou je tu socha Ježiša Krista na vrcholku malého výbežku, ktorá je veľmi podobná tej v Rio de Janeiro. Náhoda? Po schodíkoch je možné zostúpiť na samotný okraj a vychutnať si tam ďalšie krásne výhľady na okolité neobývané ostrovčeky. TIP: Z Ponta Garajau sa môžete zviezť lanovkou k malej pláži s reštauráciouale vedie k nej aj normálna cesta. 

Začiatok hrebeňovky z Pico Arieiro. Bezpečný chodník vedie cez tunely a ponúka nádherné výhľady na celý ostrov.

Pico Ruivo – pohľad z najvyššieho kopca Madeiry. V diaľke vidieť začiatok trasy – Pico Arieiro.

Výbežok v Ponta Garajau.

Ponta do Garajau a socha Ježiša.

6. DEŇ – ZÁHRADY PALHEIRO, LEVADA DO NORTE A NAJVYŠŠÍ ÚTES CABO GIRÃO

Záhrady Palheiro sme do nášho itineráru zaradili na poslednú chvíľu. Nachádzajú sa vo východnej časti Funchalu a najlepší prístup k nim je autom. Turistov tu lákajú najmä aleje kamélií, azalky, rododendróny a vzácne druhy stromov. Po prechádzke záhrady sme sa rozhodli zaparkovať auto v centre Funchalu a autobusom sa zviezť k levade do Norte, ktorá začína pri viniciach, na opačnej strane mesta Câmara do Lobos. Táto trasa nás viedla popri terasových poliach a odľahlých osadách. V niektorých je levada pre dedinčanov jedinou prístupovou cestou k príbytkom. Po 10 kilometroch sme sa konečne dostali k známemu útesu Madeiry – Cabo Girão. Na výhliadkovej plošine sa tu tlačili desiatky turistov, kvôli čomu sme sa tu zdržali len pár minút. (Pozn.: Popri levade sme stretli len zopár miestnych a dvoch francúzskych turistov).

V záhradách Palheiro sú vysadené rastliny a stromy z celého sveta.

Levada do Norte vedie cez vinice a malé osady, v ktorých Madeirčania pestujú na terasových políčkach vínnu révu a zeleninu.

Výhľad na terasové polia, osady a Atlantik.

Pohľad z útesu Cabo Girao (580m.n.m.). Celá výhliadková plošina je z priehľadných sklenených tabúľ.

7. DEŇ – VÝLET NA PORTO SANTO

Kto hľadá pieskovú pláž, slnko a oddych, na ostrove Porto Santo si príde na svoje. Niektorí turisti tu chodia dovolenkovať na viac dní, iní tu zas podnikajú jednodňové výlety loďou z Funchalu. V hlavnom meste Vila Baleira strávil jeden rok Krištof Kolumbus. Jemu a objaviteľom ostrova je tu venovaná výstava v múzeu Casa Colombo. Ako najlepšie a najrýchlejšie spoznať Porto Santo? My sme si napríklad objednali elektrické eko autíčko BubbleCar, ktorým sme takmer polovicu dňa brázdili cesty celého ostrova. Dostali sme ku všetkým dôležitým častiam, aj na vyššie položené miesta a dokonca nám ostal aj čas na oddych a kúpanie.

Dlhá zlatistá pláž v Porto Santo.

Eko autíčkom Bubble car po celom ostrove.

8. DEŇ – Z RABAÇALU K VODOPÁDU 25 PRAMEŇOV A CALHETA

Po výlete v Porto Santo sme sa večer presunuli na západ ostrova a ubytovali sa v malej rybárskej dedine Jardim do Mar. Nasledujúci deň sme vyrazili do údolia Rabaçal, ktoré je pospájané mnohými neprechodnými levadami. Niektoré z nich smerujú na juh ostrova, kde zavlažujú polia vysadené banánovníkmi a cukrovou trstinou. Naším cieľom bola levada 25 prameňov vedúca cez zelenú džungľu Laurissilva. Okrem vzácnych vavrínových stromov sme tu videli aj nízke kry Tamarišky, ktoré sú známe svojimi páperovitými strapcami s drobnými kvetmi. V cieli bolo nemožné nájsť popri desiatkach turistov voľné miesto na odpočinok, ale vidieť 25 vyvierajúcich prameňov padajúcich po červenej stene do jazierka bol neopisateľný zážitok. Cestou späť sme ešte odbočili k známemu vodopádu Risco s dvoma kaskádami. Po necelých 4 hodinkách sme sa sa rozhodli vrátiť do údolia a navštíviť mesto Calheta, ktoré je centrom juhozápadnej časti Madeiry. Okrem pláže s prístavom si tu turisti zvyknú pozrieť aj fabriku na výrobu rumu a spracovanie cukrovej trstiny – Engenhos da Calheta. TIP: V prístave odporúčam reštauráciu Manifattura di Gelato. Jedlo a zmrzlina boli delicieux a mrkvovo-pomarančová polievka bola jednoducho TOP! 

Levada k 25 prameňom s výhliadkami na údolie Ribeira da Janela.

Cez vavrínový les a popri levade k vodopádu 25 prameňov.

9. DEŇ – PONTA DO PARGO, ACHADAS DA CRUZ A PORTO MONIZ

Na západnom pobreží nie sú tunely! Konečne sme mali aj z auta krásne výhľady. V tento deň bolo pre nás veľmi ťažké vybrať turistickú trasu. Prechádzky po útesoch v Jardim do Mar a Paul do Mar boli lákavé, ale nakoniec sme sa rozhodli spoznať okolie Ponta do Pargo. Pokojná, bez turistov, voňavá a rozmanitá. Taká bola cesta cez eukalyptový les popri levade Nova s nespočetným množstvom farebných agapantov. Chodník nás zaviedol aj na útesy a do roľníckych dediniek. Je zaujímavé, že iba v tejto časti ostrova sa používajú poľnohospodárske stroje. Na najzápadnejšom cípe stojí výstražný maják Farol do Pargo, ku ktorému sme už prešli autom. Obzvlášť som sa tešila na strmú lanovku Teleferico v Achadas da Cruz, ktorá pôvodne slúžila domácim na prístup k políčkam pod obrovskými útesmi. Ak bude fúkať silný vietor, nezúfajte. Stará lanovka premáva aj za zlých poveternostných podmienok (kuk video). Táto šialenosť však stojí za to 🙂 A aké by to bolo neoddýchnuť si po ďalšej turistike pri vode? Prírodné kúpaliská v Porto Moniz a v Seixale sú na to ideálnym a zároveň jediným bezpečným miestom (ak nevisí čierna vlajka upozorňujúca na silný príboj).

Levada Nova vedúca cez voňavý eukalyptový les popri farebných agapantoch.

Malý kostolík Nossa Senhora da Boa Morte v dedinke Cabo. Z výhliadky v pozadí je možné pozorovať impozantné útesy.

Teleferico Achadas da Cruz. Lanovkou k terasovým poliam pod útesmi.

Prírodné kúpaliská v Porto Moniz.

Porto Moniz.

10. DEŇ – SEIXAL A PICO GRANDE

V severnej časti Madeiry je klíma a vegetácia odlišnejšia ako na juhu a západe ostrova. Tvoria ju prevažne masívne, kolmé svahy pokryté zeleným kobercom, ktoré sú často zahalené v objemných bielych mrakoch. Divoké pobrežie je príznačné čiernymi bizarnými skalami, obrovskými vlnami a lávovými ihlami (napr. prírodná socha Madonny na Praia da Ribeira da Janela). Ubytovanie sme si našli v malebnom mestečku Seixal, v dome Casa Das Videiras z 18. storočia. Odtiaľto sme podnikli výlet na tretí najvyšší vrchol Pico Grande, na ktorý sme začali stúpať z kráľovskej cesty Boca Encumeada. Tá kedysi spájala Funchal na juhu ostrova so São Vicente na severe. Trasa bola zo začiatku rozprávková, vedúca cez hustý, voňavý, eukalyptový les. 70% chodníka bol však porastený malinčím s nepríjemnými ostnatými konármi. Celí doškrábaní a presýtení výhľadmi do hlbokých údolí sme vystúpili najskôr na Boca do Cerro a potom ešte ďalších 350 výškových metrov na Pico Grande. TIP1: Táto trasa je časovo i kondične náročná, preto si ako alternatívu môžete vybrať jednu z krátkych turistických trás v okolí pohoria Paul de Serra, alebo čarovnú prechádzku popri levade dos Cedros vo Fanal, kde nájdete bizarné vavrínové stromy. TIP2:V Seixale sa môžete chutne najesť v reštaurácii Sol-Mar.

Cesta z Boca Encumeada cez hustý eukalyptový les.

Výhľad z Pico Grande na zvyšky lávy a tufy – sopečné nánosy popola a piesku. V pozadí pohorie Paul da Serra s veternými elektrárňami.

Zelené svahy zahalené v bielych mrakoch pri meste Seixal, v ktorom domáci na terasových poliach pestujú banánovníky a vínnu révu. V pozadí je vidieť jeden z mnohých vodopádov padajúcich do Atlantiku.

Čierne skaliská pri prírodnom kúpalisku v Seixal.

Miestne špeciality môžete ochutnať v reštaurácii Sol-Mar v Seixal. Ako predjedlo sme si objednali vynikajúci krevetový šalát, ako hlavné obalenú morskú rybku s opečeným banánom a hovädzí steak s volským okom a zemiakmi. Na druhý deň sme vyskúšali aj steak z tuniaka. Lokálne víno samozrejme nesmelo chýbať.

11. DEŇ – LÁVOVÁ JASKYŇA V SÂO VICENTE  A LEVADA DO REI

V mestečku São Vicente sme ráno navštívili vulkanické centrum a jaskyne, v ktorých sme videli zvyšky lávových kanálov a dozvedeli sa o vzniku celého ostrova. Po necelej hodine sme sa vydali na zážitkovú jazdu autom po kľukatých a úzkych cestičkách do východnej časti ostrova. Naša ďalšia zastávka bola v Quebradas, kúsok od mesta São Jorge. Kráľovskú levadu do Rei cez vavrínový les, krátky tunel a výhľadmi do pôvabného údolia Ribeiro Bonito sme predsa nemohli len tak obísť. V neskorých poobedných hodinách sme prišli k nášmu ubytovaniu v Porto da Cruz. Pôvodne sme chceli ostať posledné dva dni v Santane, ale už dva mesiace pred našou dovolenkou v nej boli všetky hotely a penzióny obsadené.

Jeden z lávových kanálov v jaskyni v Sao Vicente.

Ponta Delgada.

V Boaventura sú tiež krásne turistické chodníky po útesoch.

Cesta medzi Ponta Delgada a Boaventura.

Kráľovská levada do Rei.

12. DEŇ – SANTANA, QUEIMADAS A LEVADA CALDEIRÃO VERDE 

Originálne, roľnícke domy so slamovými strechami je možné vidieť len v meste Santana a v lesnom parku Queimadas, v ktorom navyše začína jedna z TOP turistických trás ostrova. Môžem len potvrdiť, že je skutočne plná zážitkov. Hneď po prehliadke farebných domčekov a bývalej radnice sme sa popri levade Caldeirão Verde vnorili do hustého pralesa Laurissilva. Chodník tu bol vybudovaný ešte v dávnom 18. storočí na zavlažovanie úrodných polí na východe ostrova. Prechádzali sme dokonca cez 4 dlhé tunele a keď sa les miestami odokryl, v plnej kráse sa nám ukázali zelené chrbty kopcov padajúce do hlbokých roklín Ribeira dos Cedros a Ribeira Grande. Na konci trasy sme sa dostali až k jazeru a vodopádu padajúceho zo 100 metrovej výšky. Turistika trvá necelé 4 hodinky tam a späť, takže vám ostane celé poobedie buď na obhliadku Santany, alebo na oddych pri oceáne. TIP: Ak pôjdete z Queimadas ďalej autom, dostanete sa na parkovisko v Achada da Teixeira, odkiaľ je to len necelé dve hodinky na najvyšší vrchol Madeiry – Pico Ruivo. Vyškový rozdiel je len cca 270 metrov, ideálny pre nenáročných turistov. 

Roľnícky domček so slamovou strechou v Quiemadas. Podľa satelitu sme usúdili, že v ňom ešte niekto býva.

Radnica v lesnom parku Quiemadas.

Levada Caldeirao Verde a hlboká zelená dolina Ribeira Grande.

Jeden z tunelov. Baterka je na tejto trase povinnou výbavou každého turistu.

13. DEŇ – PORTO DA CRUZ A PRAIA DO FAIAL

Poslednú turistiku, ktorú sme na ostrove Madeira podnikli, viedla po divokých útesoch západného pobrežia. Chodníček bol dlhé storočia najkratším a najrýchlejším spojením medzi mestami Porto da Cruz a Machico. Kedysi po ňom tzv. Borracheiros na chrbtoch vo vreciach z kozej kože prenášali mladé víno. Obzvlášť nebezpečná cesta bola v úseku Boca do Risco, ktorá je pre turistov dodnes adrenalínom. Pozor! Táto trasa sa neodporúča pri dažďoch a búrkach. Po skončení túry sme zašli na neďalekú pláž do Faial. V nemom úžase som ostala z miestnych rybárov, ktorí tu z vysokých útesov klasickými udicami chytali ryby. TIP: V reštaurácii na pláži si môžete objednať Francesinha, typický portugalský sendvič so syrom a steakom, krevetami alebo šunkou v náleve podávaný so štipľavou paradajkovou, prípadne pivnou omáčkou na hranolkách. 

Turistika po útesoch z Porto da Cruz – Boca do Risco.

Trasa vedie celý čas po ako-tak zabezpečenom chodníku s prudkými spádmi do oceánu. Do susedného mesta Machico sme už nešli a v tomto bode sme sa otočili naspäť.


TIPY NA ZÁVER

– Nestrácajte čas presúvaním sa autobusom, s požičaným autom uvidíte zaručene viac krásnych miest 🙂 Madeira má dobrú infraštruktúru s rýchlostnými cestami a s nespočetným množstvom dlhých tunelov. Výnimkou sú len niektoré úseky na severe a západe ostrova.

– Ak vám ostane čas, navštívte aj grandióznu výhliadku Miradouro Eira do Serrado, kde sa budete pozerať do 800 metrov hlbokého údolia mníšok (zahliadnete ho aj pri výstupe na Pico Grande).

– Dajte si pozor na taxikárov. Na ceste z útesu Cabo Girao do Funchalu začal taxikár s nami viesť priateľskú konverzáciu a nevšimli sme si, že ide bez zapnutého taxametra. Takže za cestu nám “pripočítal”  aj pár Eur za informácie o pivovare Coral, o každoročnom maratóne z Funchalu na Pico Arieiro, na ktorom skončil na 3. mieste (na spätnom zrkadle mal zavesenú medailu) a ukázal nám, z ktorej časti pochádza Ronaldo atď.

– Počas turistiky neodhadzujte odpadky. Časť chodníkov vedie cez chránený prales Laurissilva, ktorý je zapísaný od roku 1999 v UNESCO a vodné kanály levady doteraz zavlažujú poľnohospodárske oblasti.

– Nespoliehajte sa na otváracie hodiny chát a na každú túru si kúpte zásoby v prvom obchode, ktorý uvidíte otvorený.

– Určite si zakúpte turistického sprievodcu. Predávajú ich v mnohých obchodoch na ostrove. Podrobne popisané trasy sú v bedekri od vydavateľstva Rother (Aj/Nj).

– V reštauráciách sa bežne necháva tringelt od 5-10% na stole pri odchode, nie pri platení.

Ak máte otázky k našej ceste, rada vám odpoviem v maily, na Instagrame alebo tu v komentári pod článkom.

Luc x

Vannes: mesto plné života v zátoke Morbihan

V turistickom sprievodcovi sme sa dozvedeli, že Vannes je energické, živé mesto so zachovalým historickým centrom a malým prístavom. Prvé základy tu postavili Rimania už v dávnom roku 56 pred Kristom a v stredoveku bolo jedným z najobľúbenejších rezidencií významných bretónskych vojvodov a biskupov. V roku 1532 sa po stretnutí bretónskych stavov s francúzskym kráľom vo Vannes definitívne skončila nezávislosť bretónskeho vojvodstva. Najväčší staviteľský “boom” zažilo mesto v 15. a 16. stročí, kedy boli postavené viaceré drevené hrázdené domy a verejné budovy. Druhú svetovú vojnu prežilo so šťastím bez väčších materiálnych škôd.

ČO VIDIEŤ VO VANNES A V JEHO BLÍZKOM OKOLÍ?

Vannes leží v známej zátoke Morbihan na južnom pobreží Bretónska, v ktorej sa nachádza  viac ako 40 malých ostrovčekov. Väčšina z nich je bohužiaľ v súkromnom vlastníctve a pre návštevníkov sú prístupné len 2 najväčšie ostrovy Île aux Moines a Île d’Arz (dostupné trajektom z prístavu Blanc – Le Leiro v Badene). Turisti ich navštevujú najmä kvôli zlatistým plážam, ktoré sú na divokom pobreží Bretónska veľmi zriedkavé. Na týchto dvoch malých ostrovoch si môžete zapožičať aj bicykle a spoznať tak ich tajné zákutia.

Slnečné ráno sme strávili najskôr v neďalekom Carnacu, kde sme obdivovali tajomné prehistorické náleziska menhírov a do Vannesu sme prišli v rušných obedných hodinách. V prístave Plaisance sme začali našu trojhodinovú prehliadku mesta. Tu sme hneď našli nielen parkovisko, ale aj turistickú informačnú kanceláriu. Veľmi ma potešila mapka mesta s odporúčanými trasami a s graficky zreteľne a milo spracovanými tipmi na zaujímavé pamiatky (viď poslednú foto). Prístav bol preplnený nielen loďkami, ale aj miestnymi, ktorí tu  oddychovali na lavičkách pod alejami stromov alebo sa prechádzali po chodníkoch vedúcich okolo prístavu.

Prístav Plaisance je obklopený alejami stromov, pod ktorými miestni zvyknú odpočívať.

Do historického centra je možné vstúpiť cez viaceré stredoveké brány. Po modrej trase sme sa vydali k Château de l’Hermine a k ospevovanej Jardin des Remparts. Náš smer prehliadky sme neskôr oľutovali kvôli miestnej tržnici, ktorú nám o 2 popoludní pred nosom zavreli. Francúzska záhrada bola naozaj krásna, precízna a reprezentatívna. Po promenáde sme ďalej prešli k verejným práčovňam zo začiatku 19. storočia, kde si miestni obyvatelia v rieke Marle zvykli čistiť svoje oblečenie. Hradby s baštou v tejto časti boli posledným staviteľským prvkom na ochranu mesta pred nepriateľmi. Pred ich úpätím sa nachádza priestranná terasa so záhradami.

Južná stredoveká brána St. Vincent pomenovaná po španielskom mníchovi, ktorý v roku 1419 vo Vannes zomrel.

Zámok l’Hermine a francúzska záhrada Remparts.

Verejné mestské práčovne z 18. storočia pokryté drevenou galériou, ktorá chránila pred vetrom a dažďom.

Posledné ochranné hradby s terasou, na ktorej sa dnes uskutočňujú mestské pochody a oslavy.

V pozadí kaplnka Saint-Patern.

Jedna zo severných stredovekých brán mesta – Porte Prison.

V historickom centre sa nachádzajú dve múzeá. V zámku Gaillard z 15. storočia je umiestnená expozícia archeológie a histórie mesta a na námestí Henri IV. sa nachádza v budove z 13. stor. múzeum výtvarného umenia La Cohue. V rokoch 1675-89 v nej sídlil dokonca aj bretónsky parlament. Z centra sme vyšli aj ku krásnej reprezentatívenej budove miestnej radnice postavenej v 18. storočí. Jej vonkajšia fasáda je zmenšenou kópiou parížskej radnice.

Katedrála St. Pierre.

Námestie Henri IV.

Historické centrum Vannes.

Hôtel de Ville – mestská radnica.

Drevená rezba na hrázdenom dome ,,Vannes a jeho žena”.

Nočné záhrady Remparts. Zdroj: Tourisme Vannes

V centre mesta je možné navštíviť aj akvárium s rôznymi druhmi morských rýb a smerom na juh k pobrežiu sa ešte nachádza pod sklenenou kupolou záhrada – Jardin aux Papillons, kde voľne lietajú stovky motýľov. V neskorých poobedných hodinách sme sa vybrali ďalej do najkrajšej dedinky Rochefort-en-Terre.

Čím viac miest vo Francúzsku spoznávam, tým viac túto krajinu milujem. Asi ma nikdy neomrzí, vždy tu objavím niečo nové a prekvapujúce. Dýcha to tu históriou, kultúrou a umením.

Luc x

Pripájam aj mapku mesta Vannes:

Mapka mesta Vannes.

Stránka mesta Vannes: tourisme-vannes.com